Keď sa v roku 1968 viezli Jean-Luc Godard a François Truffaut do Cannes, mali v úmysle zastaviť celý festival. Bol to pravdepodobne najturbulentnejší ročník v dejinách. K apokalyptickým výjavom patria: Carlos Saura sa počas uvedenia svojho Peppermint Frappé vrhá na oponu, aby neodkryla plátno. Začínajú sa bitky. Godard stráca okuliare. Truffaut cez neho padá dozadu. „To, čo sa stalo v roku 1968, by sa dnes už nikdy nemohlo zopakovať, pretože súčasné Cannes je len o biznise a propagácii. Každý rok sa tu premietne strašne veľa filmov. Skutočná sila už nie je v rukách režisérov alebo producentov, ale v rukách ľudí, ktorí s filmami obchodujú,“ myslí si bývalý riaditeľ Directors Fortnight Pierre-Henri Deleau. Má pravdu.
Festivalová sezóna dnes trvá prakticky celý rok. Končí sa market na Berlinale a začína sa príprava marketu na Cannes. Končí sa Cannes, treba sa ponáhľať kvôli príprave na Karlove Vary. Potom Benátky, Toronto, Varšava, Rotterdam. Popri tom ďalšie množstvo pre náš región dôležitých platforiem, na ktorých je možnosť zviditeľniť sa a odprezentovať, nájsť si koprodukčného partnera: napríklad Sarajevo, pre animované filmy Annecy, pre dokumentárne filmy Jihlava. To skončil jeden kalendárny rok a kolotoč začína odznova. Týka sa nakupujúcich distribútorov, producentov, kurátorov a festivalových dramaturgov, zostavovateľov televíznych programov, filmových ústavov, kritikov, filmových tvorcov, a kdesi na chvoste toho všetkého aj divákov, ktorí sa prídu pozrieť do kina na zakúpeného víťaza Berlinale, aktuálne čerstvo v domácej kinodistribúcii.
Odhadom je na svete viac než 10 000 festivalov. Podľa dôležitosti festivalom pripisujeme väčší či menší kredit, záleží aj od toho, nakoľko rozvinutý a navštevovaný majú market (Cannes sa stále drží na prvom mieste s počtom akreditovaných profesionálov nad 30 000), či spadajú do kategórie A, či majú víťazi kvalifikáciu na Oscara alebo cenu BAFTA až po tie, ktoré sú na chvoste ako malé novozaložené festivaly, druhovo či žánrovo fokusované festivaly či dokonca ultra-úzko-fokusované festivaly (napr. legendárny International Bacon Film Festival s filmami o slanine, ktorý však nemal dlhú životnosť, R.I.P). Veľa zaujímavých grafov sa dá pozrieť na tomto blogu.
Festivaly určujú trendy v celej kinematografii. Ponúkajú artovým filmom, ktoré by za normálnych okolností nemali šancu prilákať v regulérnej kinodistribúcii dostatočný počet domácich divákov jedinečný priestor, promo a publikum po celom svete. Film Koza (2015, r. I. Ostrochovský) počas jedného uvedenia na Berlinale videlo viac ľudí než bol počet návštevníkov vo všetkých slovenských kinách dokopy.
Nástraha číha v podobe uniformnosti: označenie „festivalový film“ môže naberať hanlivý kontext obaľujúci podobný typ námetov, motívov, postáv, farebnosti obrazov. Filmy podľa festivalového receptu. Alebo aj filmy podľa toho, ako si západný svet predstavuje ten východný – samozrejme, trochu zromantizovane.
Odkrývajú sa osobné vkusové preferencie programových riaditeľov. Vďaka tomu sa koniec koncov jednotlivé festivaly odlišujú a my vieme, že ak pôjdeme do Locarna, uvidíme podstatne formálne hravejšie snímky, že v Benátkach si napozeráme najviac americkej produkcie spomedzi všetkých veľkých európskych festivalov alebo že v Toronte si môžeme doplniť medzery v objavovaní aktuálnych ženských filmárok. Niekedy je však najlepšie vymaniť sa spod veľkých značiek a zablúdiť napríklad do Viedne na Vienna Shorts (mali v programe najlepšie krátke filmy, aké som videla za uplynulý rok), oprostené od obchodných kalkulov a naháňania veľkých mien. Minulý ročník sa navyše niesol pod vlajkou hesla “We need to disagree” ako pocta zomierajúcemu umeniu nesúhlasiť, diskutovať, hľadať argumenty, naučiť sa počúvať svojho oponenta a najmä – dopriať si slobodu v podobe vyslovenia slova “nesúhlasím”.
Tento rok sa v Cannes postavilo na červený koberec 82 žien upozorňujúcich na genderovú nerovnosť festivalových uvedení. Festival vo svojej 71-ročnej histórii premiéroval 1645 filmov režírovaných mužmi a len 82 ženských režisérok. Rovnako intenzívne sa už dlhšie rokuje o tom, ako do súťažného programu zakomponovať produkciu Netflixu a Amazonu. EÚ dokonca zavádza pre Netflix kvóty. Paralelne na opačnej strane Európy bojujú ruské nezávislé festivaly pod vplyvom nových vládnych reforiem o prežitie.
Bitky už nie sú v móde, no čosi, čo by sme mohli nazvať kultivovanou vzburou alebo vymedzením sa, pretrváva. Festivaly si tak prirodzene uchovávajú svoj štatút dôležitej diskusnej platformy, reagujúcej na geopolitické dianie, nerovnosti a neslobody. A to je dobre.
