Fest Anča 2019: Ročník s hravou a priebojnou identitou
Michael Papcun 9/7/2019

Voľba témy identity akoby bola pre 12. ročník medzinárodného festivalu animovaného filmu Fest Anča znamením. Nepremietla sa totiž iba do podoby tematickej festivalovej sekcie, ale priamo do charakteru festivalu. Anča však, aj vďaka rôznym komplikáciám, priniesla najmä obraz schopností a kvalít svojho tímu naprieč všetkými organizačnými zložkami. 

Keď hovorím o komplikáciách, narážam primárne na okolnosti, ktoré postihli tradičné centrum a srdce festivalového diania, požiar sály S2 vždy najviac pulzujúcej Stanice Žilina-Záriečie, ako aj absenciu, resp. odtrhnutie a osamostatnenie sa videohernej časti festivalového programu Game Days. Tá po minulé dva roky priniesla neoceniteľnú diverzifikáciu programu filmového festivalu napríklad v podobe výstavy raných slovenských videohier z konca 80. a začiatku 90. rokov minulého storočia, alebo masterclassov s videohernými scenáristami, čím Game Days potvrdzovali fakt, že Anča je všetko iné len nie „tradičný“ filmový festival.

Odpadnutie jednej sekcie (či skôr frakcie), výrazné obmedzenie možností dôležitého festivalového miesta, absencia stanového mestečka či pocit výrazne nižšej návštevnosti môže hneď na úvod pôsobiť negatívne a úzkostlivo. Nebola by to však Anča, keby niečo také bolo pravdou. V skutočnosti tieto komplikácie a udalosti otvorili ročník lemovaný oveľa pozitívnejšími pocitmi.

Prinajmenšom mal človek na Anči za posledných pár rokov prvýkrát pocit, že ako-tak stíha všetko, čo stihnúť chce, a nemusí prinášať každý festivalový deň hneď 3 obety. Do programu sa ponára v relatívnom pokoji, bez utekania cez červené križovatky, zoskakovania z kapôt žilinských cestných pirátov a s umývaním si zubov na toaletách v Novej Synagóge.

Rave culture a skleslé životy bábik 

Jadrom záujmu bola tradične súťažná sekcia a jej očakávaný výbuch rôznorodosti a diverzity, ktoré bolo mimoriadne zábavné selektovať, triediť, porovnávať, a deliť sa o svoje postrehy už tesne pred koncom premietaní.

Azda najprekvapivejším balíkom bolo duo filmov vezúcich sa na retro-vlne v acid trancovom štýle ilegálnych parties, života v karavanoch a úzkostne vyprahnutých betónových sídliskách. Poľská snímka režiséra Tomeka Popakula Acid Rain (Kyslý dážď, v titulkoch s rozkošne pribrzdenou slovnou hračkou LSDážď) predstavovala v princípe tradičný naratívny film, založený na nabaľovaní učebnicových stereotypov skladajúcich obraz života príslušníkov rave kultúry optikou väčšinovej „normie society“. Drogy, život na ceste a pohlcujúce repetitívne beaty dali priestor tuctovému milostnému príbehu s halucinačným podtónom. Obrazotvornosť a vizuálna sila, ktorá sa môže do snímky prostredníctvom acid-trancovej estetiky založenej na drogovom opojení dostať, sa zredukovala na manipuláciu s farebnými škálami  a plochami,  veľmi prvoplánovo reprezentujúcimi  stavy rozšíreného vedomia. Z rave parties a života „pankáčov 90. rokov“ tu ostal spustnutý delirický skanzen a snímka Acid Rain sa dala zhrnúť ironicky banálnou vetou: „Však aspoň to bolo pekne nakreslené“.

Situácia sa však výrazne zmenila v prípade nemeckej snímky Nikitu Diakura Fest, ktorá podchytila rave kultúru priamo v jej podstate, v túžbe úniku od každodenných sociálnych problémov do aspoň dočasne fungujúceho sveta, kde rytmizovaný hluk predstavuje dokonalú synekdochu slobody. Divoké jadro rave hudby sa transformuje do spôsobu animácie, ktorá si slobodomyseľne ulieta v prostredí sídlisk. Fest je rave párty sám o sebe. Elektronické beaty nachádzajú svoju priamu analógiu v animátorských technikách a Diakur komponuje audiovizuálny DJ set. V Acid Rain pôsobí idea rave kultúry ako zdeformovaná, spratá spomienka zo zapadnutého second handu subkultúr, vo Feste je naopak stále aktuálnou, atraktívnou premisou.

V prostredí sídliskovej pustatiny ostaneme aj v jednom zo suverénne najlepších súťažných filmov ročníka, Prázdniny (Days Off ) českého animátora Filipa Blažeka. Kombinácia bábik, hračkárskych autíčok z rôznych dekád, panáčikov Playmobile, Igráčikov a industriálnych materiálov vytvorila v snímke sebestačný diegetický priestor pripomínajúci snovú, subjektívnu dystopiu Mazacej hlavy Davida Lyncha. Jednotvárny sklesnutý život postáv – bábik, zasadený do tohto priestoru zasa evokuje existenčnú šedivosť tak, ako ju poznáme napr. zo snímky Panelové vzťahy Bélu Tarra. V Blažekovom filme sa na základe použitia hračiek a figúrok z rôznych dekád kreuje univerzálny metaforický časopriestor, ktorý je občas retro, občas hauntológiou a občas skrátka veľmi dobre koreluje s bezprostrednou realitou. Fragmenty zo života bábik s kamennými pohľadmi sú extenziou krízových stavov našich vlastných vnútorných svetov, s ktorými Blažekova práca dokáže bezprostredne komunikovať zrozumiteľným a umelecky (najmä, ale nielen, v našich česko-slovenských končinách) mimoriadne prínosným jazykom.

Nemožno zabudnúť ani na po stránke atmosféry mimoriadne pôsobivé, subtílne a s témou telesnosti veľmi kreatívne zaobchádzajúce (občas až body-hororovo) zachytenie sebaobjavovania dvoch dievčat v prostredí predmestia, Bloeistraat 11 od Nienky Deutz, alebo snímku Ayçe Kartal Zlé Dievča (Wicked Girl) nesenej skvelo riešeným flowom dospievajúcej rozprávačky, ktorej narátorská charizma vytvorila dokonalú synergiu s obrazovou zložkou.

Od ľudových figúrok k absolútnej abstrakcii 

Rôznorodosť, ktorú festival každoročne s úspechom prináša, zažila svoj vrchol v dramaturgii sobotného programu, kde za sebou tesne nasledoval blok Maľovanky-Spievanky krst s filmami slovenskej autorky Heleny Slavíkovej-Rabarovej a blok Súčasná abstraktná a nenaratívna animácia.

Rabarovej krátke filmy pomocou simplicitnej bábkovej animácie rozhýbavali ľudové piesne a tradičné animátorské postupy v spojení s tradíciami folklóru vytvorili najharmonickejší programový segment. Hlavné čaro spočívalo najmä v prinesení archaických nálad a akéhosi spomalenia plynutia času v porovnaní s naturelom súčasných snímok vo väčšine ostatných sekcií, hýriacich autorskou neposednosťou a širokým výrazovým arzenálom. Rabarovej filmy boli z dramaturgického hľadiska nápaditým a viacúrovňovým „návratom ku koreňom“.

Nefigurálna animácia predstavovala slovník známych postupov vizuálnej abstrakcie v značne rozkolísanej kvalite. Konštantou bola temporytmická vitalita jednotlivých snímok, ktorých  vývojové trajektórie však boli relatívne predvídateľné. Sekcia tak fungovala primárne ako dôvtipne umiestnený prvok v dramaturgickom koncepte festivalového programu.

Memes na veľkom plátne  

Medzi projekciami celovečerných filmov vyčnieval projekt Shrek inými slovami (Shrek Retold), nasadzujúci pomyselnú (kartónovú) korunu na internete mimoriadne populárnej vlne Shrek memes.

Shrek Retold je skrátka prerozprávaním rovnomenného animáku formou smršte gagov voľne nadväzujúcich na tradíciu slapsticku aj súčasného meme formátu. Gurmánsky zlý vkus, zlý zmysel pre humor, nulový cit pre mieru, nekonečná postirónia, sebairónia, rezignácia na čokoľvek, čo by sa dalo brať aspoň trochu vážne, stavajú film do takmer nenapadnuteľnej pozície, kde akákoľvek kritická poznámka vyvolá úškrn, sama osebe sa stáva memom. Shrek Retold s vášňou znegoval čokoľvek vážne a mohutne adoroval silu fanúšikovskej komunity. Napriek spomenutej nepriestrelnosti a nenapadnuteľnosti sa však snímka nedokázala vyrovnať s typickou vlastnosťou meme: krátkou dráhou doletu. Ani pri vysokej, resp. čo najvyššej kadencii „krindžových“ žartov sa projekt nevyhol strate tempa a otupenosti po prvej polhodine, ktorú však vykúpila vášnivo deštruktívna odtrhnutosť z reťaze v posledných minútach filmu.

Vidíme sa o rok, folks! 

Centrum festivalového života sa tento rok prenieslo do Novej Synagógy a Klubu 77, kam boli zasadené koncerty, afterparties a hlavné stanovisko festivalového smalltalkovania a do noci sa tiahnucich rozhovorov. O rýchlosti adaptácie sa na „nové prostredie“ svedčila najmä atmosféra, ktorá  sa opäť s ľahkosťou šírila ulicami a konzistentne prepojila od seba vzdialené festivalové centrá v celok, ktorý je v nedeľných poobedných hodinách ťažké opustiť.

Pre tohtoročnú Anču sa stala téma identity naozaj rámcovou. S oslabením centra na Stanici Žilina-Záriečie síce prišla o časť svojej zaužívanej identity, atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, avšak stratu pohotovo nahradila prostredím Klubu 77 a výraznejším zapojením Novej Synagógy. Citeľná bola aj nižšia návštevnosť alebo iba nižšia koncentrovanosť návštevníkov na jednom mieste a ich zvýšená difúzia po jednotlivých stanoviskách. Napriek tomu Anča naplnila svoje hlavné poznávacie znaky. K tradičnej hravosti jej identity sa tentoraz navyše pridala priebojnosť, vďaka ktorej dokázal organizačný tím udržať vysoký štandard festivalu so všetkými jeho benefitmi. Dvanásty ročník Anče môžeme chápať najmä ako ročník šikovnosti a pohotovosti organizátorov. Opäť raz sa úspešne postarali o obsahovo nabité súťažné aj nesúťažné sekcie, po časovej stránke ústretovo štruktúrovaný program, o atmosféru nekonečných afteriek a tešenie sa na to, čo príde o rok. Anča je proste ikona.