Zelená lož (The Green Lie, r. Werner Boote, Rakúsko, 2018, 93 min)
Jeden typ dokumentárnych filmov zaoberajúcich sa ekologickou tematikou možno charakterizovať ako číre „zjavenie“, ktoré mohlo vo vás následne vyvolať pocity zhnusenia, hnevu, ktorý pozvoľne prešiel do strachu, výčitiek a následnej apatie, čím sa postupne vytesní odpoveď na otázku: „Čo môžem s tým celým ako jednotlivec urobiť?“ a dostaví sa stav frustrácie. Inými slovami: V takejto situácii sa indivíduum stáva bezmocné voči sebadeštruktívnemu kolosu, akým sa stala civilizácia ako celok. Avšak rakúsky dokumentarista Werner Boote (v spolupráci s novinárkou Kathrin Hartmann), ktorého širšia verejnosť mohla spoznať napríklad cez snímky Populačný boom (Population Boom, 2013) či Plastová planéta (Plastic Planet, 2009) – dokument odvysielala aj verejnoprávna RTVS, volí iný prístup. Z už overenej pozície prvej osoby vystupuje Werner Boote sám ako konzument (ako my, ako divák), ktorý je neustále zaplavovaný „populárnymi ekologickými sloganmi“. Do popredia tak vystupuje najfrekventovanejší pojem tzv. „trvalej udržateľnosti“ (alebo len udržateľnosti), ktorá sa dnes stala akousi mantrou 21.storočia. Totiž ten, kto dnes nenakupuje, nežije a neoblieka sa v súlade s trvalou udržateľnosťou, „nie je dosť sexy, cool a mal by sa hanbiť“. Naopak, spoločnosť, ktorá bude mať ten „najlepší eko-imidž“, vyhráva. A nielen na trhu.
Ako priemerní konzumenti si môžeme pomyslieť, že na tom nie je predsa nič zlé, o to tu v konečnom dôsledku ide a všetci z toho nakoniec vyjdeme ako víťazi na ceste k lepším zajtrajškom. Z tejto pozície myslí, nakupuje a argumentuje aj Werner Boote, zatiaľ čo novinárka Kathrin Hartmann mu z pozície akéhosi uvedomelého osvietenca faktograficky oponuje a poučuje ho ako malé infantilné dieťa. Werner Boote (a my ako diváci) postupne zisťuje, že to, čo počul alebo videl v reklame, ešte nemusí byť tak a niekto ho oklamal, vohnal do ilúzie a sebaklamu. Na tomto mieste začíname odhaľovať určitú tenziu a diskusia nad nákupným košíkom a ešte konkrétnejšie nad palmovým tukom ich zo supermarketu privedie až do Indonézie či Brazílie, pretože Werner Boote si všetko potrebuje overiť na vlastné oči a potom sprostredkovať vlastným objektívom.
Divák (konzument) si tak začína uvedomovať dve odlišné reality. Na jednej strane realitu prezentovanú na európskom trhu, európskym konzumentom, navyše často pod certifikovanou značkou (napr. RSPO), ktorá zaručuje „zelenosť produktu“ a dáva nám dobrý pocit. A na druhej strane máme postupne možnosť spoznať „žitú“ realitu zainteresovaných ľudí, zvierat a rastlín v ohrozených miestach. V dokumente tak proti sebe antagonisticky stoja nadnárodné spoločnosti, resp. globálne korporácie, politické elity, reklamný priemysel, marketing s jasným cieľom „maximalizovať svoj zisk“ a „predať svoj produkt“ a miestni aktivisti (Feri Irawan), akademici (Rajeev ‘Raj’ Patel, Noam Chomsky), vedci (Scott Porter) a bežní ľudia (my ako konzumenti, rybári, brazílski domorodci). Avšak to, čo nakoniec reprezentuje skutočnú fundamentálnu zmenu v myslení, ktorá je dnes tak potrebná, je práve druhá strana (s výnimkou konzumentov, na ktorých cieli W. Boote). Tej sa však, žiaľ nedostáva toľko mediálneho priestoru ako tej prvej, pretože tá prvá, ako na to poukazuje aj v rozhovore Noam Chomsky, kontroluje tok kapitálu a manipuluje s verejnosťou.
V dokumente je teda kľúčové najmä objasniť divákom menej známy fenomén tzv. greenwashingu, ktorý vzniká na poli neo-propagandy a PR až v 70. rokoch 20. storočia. Vtedy sa totiž do širšieho povedomia dostávajú rôzne enviromentálne hnutia a populárne myšlienky. Priemysel, ktorý je vždy o krok vpred pred spotrebiteľom, to pri svojich obchodných stratégiách musí neustále zohľadňovať. Greenwashing je teda fenomén, ktorý začiatkom 21. storočia naberá na sile a efektivite a paralelne s tým v nás prehlbuje eko-naivitu.
Vzniká tak cynická a inteligentná stratégia, ktorú možno zhrnúť nasledovne: Naším cieľom je v konzumentovi navodiť výčitky svedomia (ekologická traumatizácia), aby si potom začal kupovať odpustky v podobe našich zelených produktov, ktoré sú teraz „nespochybniteľným dôkazom našej lásky k prírode“. To, čo v procese utvárania takejto do detailov premyslenej obchodnej stratégie vzniká, by sme mohli filozofickými termínmi pokojne vystihnúť rôzne: od hyperreality (Umberto Eco) až po simulakrá (Jean Baudrillard) alebo prosto to nazvať len propagandou alebo manipuláciou. Werner Boote však zvolil jednoduchší a priamejší názov, ktorý si už nevynucuje zložitejšiu interpretáciu a pochopí ho každý. To, čomu sme dnes vystavený a čomu musíme čeliť pri každej našej individuálnej voľbe, je totiž zelená lož.
Pokiaľ sa nám ju podarí odhaliť, nájsť akúsi pomyselnú niť, získava naša individuálna voľba naozajstnú hodnotu a nie je len fikciou vedúcou k ešte fiktívnejšej udržateľnosti, ktorú nám prezentuje sieť veľmi konkrétnych ľudí a spoločností. Pretože v takejto sieti parafrázujúc slová Kathrin Hartmann, ktorá pri pohľade na palmovú monokultúru poznamenáva: „je zelená len farbou“ a nič viac. Pod povrchom tejto farby totiž už nie je žiaden život, len čistá formálna účelovosť, ktorá nás tak zbavuje skutočného obsahu a svojím ľahko reporodukovateľným štýlom sa nakoniec stáva len nebezpečným gýčom, ktorý nám tak v konečnom dôsledku, niekedy aj pri nákupných košíkoch, bráni oddeliť zrno od pliev.
Zelená lož na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet:
13. 10. 2019 (Ne) | 15:00 | Kino Lumiére | kúpiť lístok
Po projekcii nasleduje diskusia Cafe Európa: Chcem, aby ste panikárili! s Ladislavom Mikom (EU komisia), Teréziou Gachallovou (Fridays for future) a Blaženou Ambróz Sedrovičovou (Znepokojené matky), ktorú moderuje Lukáš Osvald.
