Expresívny voyeurizmus. Na pamiatku Fransa Zwartjesa (1927-2017)

Uplynulo niekoľko mesiacov, čo opustil svet nesúrodých fragmentov a prízrakov. Dnes je už prízrakom sám a len zo záhrobia môže sledovať večný život bizarných výplodov vlastnej mysle. Dekadentné, takmer výlučne interiérové záznamy holandského umelca Fransa Zwartjesa šokujú medzinárodné publikum viac ako pol storočia. Odzrkadľujú krivú realitu, ktorá v porovnaní so surrealizmom rozoznáva hranicu fantázie a pôsobí vo vymedzenom priestore expresívneho vedomia. Odklon od skutočnosti vo forme snov a predstáv je nahradený deformáciou subjektívneho vnímania okolia. Úzkosť prenesená z hĺbky Zwartjesovho vnútra na plátno bezprostredne dolieha na zmäteného diváka. Chytený do intímnej pasce autora prežíva stavy pripomínajúce pohľad na výrazné farby Franza Marca alebo tvarovú štylizáciu Ernsta Ludwiga Kirchnera. To, čo bolo podľa nacistov zdegenerované, malo zreteľný vplyv na nasledovné umelecké tendencie. Dôležitá bola expresia. Výraz, s akým súznela atonalita Schoenbergových skladieb, ostrá kresba melancholického Buffeta a napokon aj Kafkov dôraz na konflikt v duši bezmocného jedinca.

Podmienky vytvorené primárne výtvarným expresionizmom boli osožné pre filmárov, ktorí sa emocionálne extrémy rozhodli presadiť v hororovom žánri, rozprávke a sci-fi. Excentrický zjav námesačného Cesara, krvilačného grófa Orloka či robotickej Marie sa zdal rovnocenný k maľovaným kulisám vo vysoko kontrastnom osvetlení. Na tieto princípy nadviazal maliar, fotograf, sochár a člen orcherstra Holandskej národnej opery (hra na violu) Zwartjes už v jednom zo svojich prvých filmových experimentov Sorbet “3” (1968). Lodewijk de Boer v ňom zahajuje dlhodobú spoluprácu s hudobným kolegom ako Báthoryčka s neodvratnou vôľou zmocniť sa kalichu naplneného krvou. Osvojená rola drag queen pokračuje snímkou A Fan (1968), v ktorej de Boer posedáva na pohovke, znepokojene máva vejárom a obzerá sa zo strany na stranu. Kvetinový motív na jeho šatách splýva s tapetou v pozadí. O parabole sexuálnej frustrácie hovorí Zwartjes vo filme Birds ‘One’ (1968) prostredníctvom manželky Trix a jej kratochvíle s japonskou hračkou. Papierový vtáčik sa rytmicky vznáša nad telom múzy. Kamera sústavne prechádza na detail jej obnažených kolien, akoby sa doslova pokúšala dostať pod sukňu.

Práve vo voyeuristickom spôsobe snímania spočíva Zwartjesova inovácia diel inšpirovaných expresionizmom. O čosi menej divadelné a oslobodené od naratívu, za to však stále skľučujúce, afektívne a podmanivé obrazy zrnitej štruktúry predstavujú zorný uhol všadeprítomnej “šestnástky”. Pocit očakávania a strachu z nepoznaného je pritom docielený opakovaním záberov, rýchlosťou transfokácií a dynamickou rapidmontážou.

Osobitý štýl krátkych performances rozvíjal Zwartjes od single postavy vo vzťahu k určitému predmetu až po dvojice či skupiny postáv v šere tiesnivého priestoru. Podivuhodné orgie alebo skôr obžerskú hostinu zachytáva vo Visual Training (1969), kde si obskúrny muž vychutnáva pokrmy priamo zo ženského tela posypaného cukrom. Podstate filmu Anamnesis (1969) rozčlenenému na tri samostatné časti, napovedá jeho názov. Striedajúce sa vábenie a odpudzovanie páru milencov evokuje zabúdanie a opätovné rozpamätávanie sa.

Začiatkom sedemdesiatych rokov na trpký vpád do nočnej mory záhadných príbytkov poukázala séria s ironickým titulom Home Sweet Home. Zwartjesove (ne)herecké hviezdičky Moniek Toebosch, Christiaan Manders a ďalší sa vo filmoch Spare Bed-room (1970) a Behind Your Walls (1970) ako temné indivíduá dobrovoľne vystavujú mučivej sile klaustrofobických vízií. Aj tu spleť erotických hier pretkáva živočíšna pudovosť a zdanlivo nevyhnutné násilie. Dezorientácia a náhle zmeny rakurzov sú najväčšmi badateľné v Bedsitters (1973) pri potulkách nekonečným schodiskom M. C. Eschera. V sebareflexívnej sonde Living (1971) sa bledé tváre autora a jeho Trix rozhliadajú po prázdnych stenách svojho nového domu. Zľahka sa pohybujúca “selfie” kamera ich izoluje nielen od vonkajšieho sveta, ale napriek fyzickej blízkosti aj od seba navzájom.

Kamera slúži Zwartjesovi ako kľúčové médium zaisťujúce anonymitu voči fetišistickej perspektíve. Preberá zodpovednosť za videné, pričom sám zostáva ukrytý v bezpečnom tieni aparátu. Otázku voyeurizmu rád tematizuje. Kým Spectator (1970) vysvetľuje vzťah fotografa a pózujúcej modelky, v Seats Two (1970) sa polonahé ženy oddávajú jednoznačnej, no predsa potláčanej príťažlivosti. Napätiu medzi dvoma latentnými lesbičkami predchádza zaujatie fotografiou horskej krajiny.

Vďaka bezostyšnému prístupu k postavám býval Zwartjes označovaný ako holandský Andy Warhol. Aj u neho zvíťazila absencia dejovej línie a pozorovací talent preukázal sledovaním hercov pri jedle, spánku či bozkávaní. Na rozdiel od snímok známeho pop artistu však ide o omnoho strhujúcejšie obrazy, v ktorých činnosti nie sú bežné, ale zodpovedajú skôr prudkým gestám, rituálu a stavom neurčitej psychózy. Halucinačné výjavy sa akiste viažu k Zwartjesovej osobnej skúsenosti s niekdajšou prácou na santpoortskej psychiatrii. Strach, hystéria a zúfalstvo aktérov omámených šialenstvom prebiehajú neraz v absolútnom tichu, no obvykle ich sprevádza elektroakustická hudba. Hypnotický minimalizmus komponoval buď autor sám alebo v spolupráci s bratom Rudolfom, Lodewijkom de Boerom a hudobníkom Michelom Waisviszom.

Počas pôsobenia na Vrije Academie v Haagu a Gerrit Rietveld Academie v Amsterdame sa Zwartjes spoznal s Paulom de Nooijerom, ktorému pomohol vytvoriť Moving Stills (1972). Farebná explózia rozpohybovaných fotografií de Nooijerovej ženy Françoise je nabitá množstvom sexuálnych podtextov. V atmosfére netradičného konkurzu Audition (1973) sa snúbi melodramatické vystúpenie s neistou interakciou dvojčlenného publika. Na fascináciu neschopnosťou rozhodnúť sa medzi vábením a odpudzovaním tentoraz upozorňuje biela rukavica. Symbol čistoty a cudnosti sa ocitá iba na jednej z rúk žiadostivého muža, zatiaľ čo druhá zostáva vystavená hrozbe pokušenia.

Názov celovečerného filmu Pentimento (1980) odkazuje na jav, kedy je pôvodný zámer nahradený novým, no po čase sa znovu odkrýva. Obrazy krutého mučenia, neľudských pokusov a násilia na ženách tak v skutočnosti nie sú antifeministickou oslavou mocenskej kultúry, ale jej kritikou. Pentimento je zároveň v doslovnom preklade pokáním. Situáciu autorít nemocničného prostredia v chladnom odtieni modrej tak možno interpretovať aj ako spytovanie svedomia voči obetiam systému.

Jedinečne démonická a plne autorská tvorba reagovala podobne ako expresionizmus na dovtedajšie konvencie a svojho času určila smerovanie holandskej umeleckej scény. Frans Zwartjes bol v roku 1990 prvým víťazom Ouborgovej ceny mesta Haag, ktorú dodnes získavajú významní vizuálni umelci. Veľká časť jeho diela je súčasťou zbierky experimentálnych filmov amsterdamského inštitútu EYE.

Visual Training (1969)
Sorbet “3” (1968)
Audition (1973)
Spare Bed-room (1970)