Uzavretie sa na obmedzených metroch štvorcových, to je kreatívna výzva, hra, úzkosť, skúmanie nových foriem intimity, perspektívy, vynachádzanie prostriedkov komunikácie. Štyri ľudské bytosti vo filme Spoons sú v izolácii zrejme od svojej nepamäti, tu a teraz sa stretajú prvýkrát, pristupujú k sebe s detskou zvedavosťou, naivitou pohybu, gesta, dotyku.

Adaptácia viacnásobne oceneného divadelného pohybového projektu Jany Smokoňovej rozpráva cez svojich hrdinov, nepoškvrnených konvenciami a spoločenskými normami, autorskú reflexiu mýtu Kaspara Hausera. Na rozdiel od skúmania individuálneho jedinca vytvára cez štyri postavy priestor na pohybové interakcie, tenzie formujúcich sa vzťahov.

„Pri hľadaní správneho gesta sme sa zamerali na potrebu dotýkať sa a na detskú fascináciu niekým novým. Analyzovali sme, prečo my, ľudia, chceme spoznať človeka, ktorý nás zaujíma, a potom, keď už máme pocit, že ho poznáme a aj on nás, často máme potrebu zaujímať sa o niekoho nového a chceme aj jeho pozornosť. Dlhé hodiny sme v skúšobnom procese s hercami v priestore natáčali improvizovaný materiál, z ktorého sme napokon vybrali len pár sekúnd, potom sme vystavali súslednosť pohybov. Filmový jazyk postáv je spojením herectva bez textu a pohybu bez tanca,“ približuje režisérka. Možno je táto karanténa vedeckým výskumom, možno detailnou observáciou diváka/Boha/morálneho princípu/štátnej moci.

V Kinečku sme sa rozhodli dať priestor tomuto krátkemu filmu aj preto, že vás možno inšpiruje k hľadaniu nových foriem komunikačných kľúčov, ktoré nemusia nevyhnutne obsahovať slová. Napokon, dajú sa vytiahnuť aj lyžice z príborníka…

#day13