Exemplárne chvilky
Barbora Nemčeková 18/5/2019

Chvilky (r. Beata Parkanová, Česko / Slovensko, 2018, 93 min)

Film Chvilky Beáty Parkanovej je jemným a sviežim závanom. Sedem epizód prostredníctvom interakcií hlavnej hrdinky Anežky s rôznymi osobami – blízkymi či vzdialenejšími – zobrazuje, kam až (ne)siahajú jej hranice (seba)obety, existencie pre druhých a existovania samej pre seba. V niečom možno šlo o snahu ukázať pozitívnu stránku sebecky vnímaných miléniálov, no Chvilky väčšmi tematizujú rodinné vzťahy, keď jednotliví členovia medzi sebou nekomunikujú; kde je jediným spojivom osoba, na ktorej pleciach leží váha prepojenia, komunikácie a pomoci všetkým. Táto duševná (a veľakrát aj fyzická) aktivita je však vyčerpávajúca a Anežka za ňu dostáva iba neustále núkanie jedla a „životné rady“.

Vymenovaním postáv dostávame základ sociálnej drámy – mama trpiaca depresiou, babička s morbídnou rétorikou, dedko pripútaný na lôžko v domove dôchodcov, otec nabádajúci k väčšej „sebeckosti“ (snáď tak, ako to on robí so svojou druhou rodinou) a bezradná hlavná hrdinka. V úvodnom zábere vidíme jej jasnomodré oči hľadiace do prázdna. Divák/diváčka má dojem, že trpezlivosť hlavnej protagonistky musí každú chvíľu pretiecť, z jej repetitívnych fráz („je to v klidu“), neustáleho pasívneho znášania negatívnych a často urážlivých poznámok v nej predsa nevyhnutne musí narastať hnev…

Anežka však nie je schopná ani vedená svoje pocity verbalizovať. Zo zobrazených interakcií vyplýva, že otázky, ktoré jej ostatné postavy (jej blízki) pokladajú, súvisia do veľkej miery s tým, či nie je hladná (babka, mama, priateľ kamionista); či nechce oblečenie (babka) prípadne či (ne)má partnera. Anežka akoby bola špongiou a jej povrch bez väčších ťažkostí a externalizovaných námietok vsakuje všetok – zväčša nie príjemný – obsah, ktorý k nej priputuje skrz komunikačný kanál. Hlavná protagonistka je systematicky konfrontovaná s istým modelovaním svojej osoby prostredníctvom iných, sama však tento model aktívne nemá silu a vinou ostaných postáv ani vôľu a energiu vytvárať (snáď okrem hry na husle). Anežka nemá pás, nohy nemá štíhle, pretože ich má po otcovi a šaty jej pristanú skoro tak ako babičke pred rokmi.

„Každý po předcích zdědí něco hezkýho a něco blbýho. Ty máš holt víc toho blbýho.“ (babka)

„Dobrý vědet.“ (Anežka)

Jediné, čo z naratívu Anežka – obetavá poslucháčka vytŕča, sú scény so psychologičkou a s hudobníkom, ktorý sa jej v rámci sujetu ako prvý reálne spýta, ako sa má. Autentickú odpoveď „zle“ však ignorantsky vyvracia s odôvodnením, že ak má kde spať a čo jesť, nemôže tvrdiť, že sa má zle a taktiež nemá byť z čoho unavená. Anežka je v priestore fikčného sveta Chviliek vedená k tomu, že nehovoriť o sebe je tá najlepšia cesta, no zároveň je to cesta sebadeštruktívna. V sterilnej bielej ordinácii v dôsledku toho (logicky) nevie, o čom hovoriť. Úpenlivo očakávaná odpoveď neprichádza v podobe prirodzeného jazyka, ale sĺz, ktoré svedčia o zmätenom a zranenom vnútre nezvyknutom reflektovať samé seba. Pohľad kamery sa v tejto scéne (a ešte skôr v úvode) zrkadlovo prehupne na druhú stranu osi a celok ordinácie, kde oproti sebe sedia Anežka s terapeutkou, je snímaný zvonka. Podobne scudzovacím dojmom pôsobí scéna odohrávajúca sa v babkinom byte, kedy sa kamera strihom presunie z kuchyne o niekoľko metrov dozadu, do vedľajšej miestnosti. Tento scudzovací efekt spolu s epizodickou naráciou poskytujú divákovi/diváčke odstup, možnosť pozorovať Anežku z ešte väčšej vzdialenosti, čo však považujem za kontraproduktívne: jej správanie je (napriek diváckemu nadhľadu) už bez tak dosť frustrujúce.

Vizuálne sú Chvilky veľmi ucelené, paletu chladných farieb narúšajú iba zriedkavé akcenty červenej (stoličky v maminej kuchyni, šaty od babky, šaty v kostole pri hraní na husle). Scenár sa snaží až príliš rigidne vyjadriť tragi(komickú) nerovnováhu vzťahov medzi Anežkou a ostatnými postavami, repliky preto (najciteľnejšie v úvode zameranom na Anežkinu babku) šuštia papierom a posilňujú stereotypy – neustále rozprávanie o smrti, veľa liekov na stole, neustále poučovanie o postoji tela, stravovaní a predovšetkým ponúkanie domáceho jedla. Opisované dialógy majú snahu pôsobiť komicky, no Anežkine ironické a strohé odpovede sú rovnako očakávané ako ďalšia veta babičky. Kľúčovými vetami sú dve ojedinelé repliky vyjadrujúce Anežkine pocity: „Já teda dost často dělám i to, co nechci“ a „Já nejsem zvyklá, aby se mně někdo na něco ptal“. Symbolicky sú obe z nich prepočuté.  Celým scenárom sa nesie repetitívnosť Anežkiných reakcií: snáď stokrát povie „v klidu, babi/mami“ a vďaka jeho doslovnosti rýchlo kulminuje frustrácia z do očí bijúceho nechopenia hlavnej hrdinky svojim okolím. Napríklad veta (babka): „Ty máš jinou povahu, ty si nic tak nebereš“ už nemôže priniesť väčší súcit či ľútosť s (preukázateľne citlivou!) hrdinkou, miesto na ne totiž vyčerpala doslovnosť. Empatiu nahrádza rezignácia na porozumenie.

Chvilkám by snáď prospela iná, možno seriálová forma, ktorú naznačuje pattern prestrihávania na jemné, estetizované detaily prostredí, v ktorých sa jednotlivé epizódy (chvilky!) odohrávajú. Napriek potenciálu zaujímavého charakteru hlavnej postavy sú viac-menej vágnou konverzačkou. Tá chvíľami skĺzne do zaujímavejšej intímnej roviny, no zväčša sa drží epizodických exemplifikácii toho, ako je dokonale opomínané prežívaním mladej ženy; ako dokonale v dôsledku tohto opomína sama sebou (snáď iba dve scény, v ktorých hrá na husle, majú reflektovať čas, kedy vytvára priestor sama pre seba, no tieto scény pôsobia v kontexte ostatných štruktúrnych epizód samoúčelne). Nemyslím si, že Anežka nie je schopná povedať nie. Minimálne v prípade interakcie s hudobníkom svoj odmietavý postoj k sexuálnym návrhom verbalizuje, no po niekoľkých borovičkách a pive k sexu predsa len príde. Vyvstáva tak otázka, či Anežku niekto vôbec počúva; či v skutočnosti nie je problematické jej blízke okolie… Záver v snahe nebyť klišé happyendom (ne)prináša malú katarziu. Anežka si po ďalšom životnom sklamaní ide zabehať, povznáša sa nad lúku; povznáša sa nad všetko, čo je v jej živote zlé, na zem hľadí s odstupom a s nádejou v lepšie pokračovanie.