Preklad: Saša Gabrižová

56.ročník Viennale sa pomaly blíži ku koncu, no keď Eva Sangiorgi vchádza do miestnosti na deviatom poschodí hotelu Intercontinental, nevyzerá ani trochu unavene. Pre dnešok je to pre ňu posledný z dlhého radu naplánovaných rozhovorov, pohybujúcich sa v škále od lokálnych publikácií a lifestylových magazínov až po cinefilne zamerané periodiká. Nie je až také ťažké uhádnuť, prečo jej osoba priťahuje toľko mediálnej pozornosti – je to prvý rok, čo je v pozícii umeleckej riaditeľky Viennale, v roli zdedenej po rakúskom filmovom kritikovi a kurátorovi Hansovi Hurchovi, ktorý festival zastrešoval takmer dvadsať rokov, až kým nečakane nezomrel v roku 2017. S pôsobivou kariérou – podieľala sa ako spoluzakladateľka na FICUNAM v Mexiku, ktorý riadila osem rokov, sedela v porotách Cannes v Semaine de la Critique, Doc Lisboa a Mar de Plata, popritom stihla štúdium teórie komunikácie a histórie umenia – Sangiorgi rakúskemu najprestížnejšiemu festivalu prináša nový a rozpoznateľný rozmer. Taký, ktorý si kladie za cieľ priniesť divákom arthousové filmy zo všetkých kútov sveta, od súčasných veľkých mien až po poklady histórie kinematografie.

Jej mandát začína presne v roku, kedy na poli veľkých európskych festivalov dochádza k výrazným zmenám: Locarnský Carlo Chatrian sa má po vypršaní zmluvy a odchode Dietera Kosslicka stať novým umeleckým riaditeľom Berlinale, na jeho miesto v Locarne nastupuje Lili Hinstin, predtým zástupná umelecká riaditeľka Films du Reel. Medzitým v Cannes pokračuje vojna proti Netflixu a Amazonu a daňou za to sa stáva vylúčenie zo súťaže doposiaľ stálych autorov ako Alfonso Cuarón či bratia Coenovci,  čo využívajú Benátky, aby utvrdili svoju pozíciu festivalu s najdôležitejšou hlavnou súťažou a zároveň sa povýšili na novú rolu „predskokana“ Oscarov. Festivaly čelia aj neustále prítomnému seizmickému šoku, spôsobeného hnutím Me Too – menia sa štruktúry, aplikujú zmeny podporujúce genderovú rovnosť, či už zahrnutím väčšieho počtu ženských tvorkýň do súťaží alebo ich početnejšie začlenenie do organizačných štruktúr festivalov a celého filmového priemyslu. Ako nesúťažný filmový festival konajúci sa na konci kalendárneho roka, profiluje sa Viennale predovšetkým ako výber najlepšej tohoročnej festivalovej úrody. Nepriamo je však ovplyvnený celoročnými udalosťami aj hľadaním vlastného unikátneho hlasu vo festivalovom prostredí.

Väčšinová časť mojej diskusie s Evou sa venuje téme kurátorstva: od uchopenia oprát existujúceho festivalu so špecifickou históriou a zakomponovávaním vlastných vízií do jeho fungovania, odklonenie od súťažných kategórií a prerod v nesúťažnú prehliadku až po stav súčasného filmového priemyslu.

FD: Aké to bolo, prebrať rolu umeleckej riaditeľky Viennale? Ako si sa na túto zmenu adaptovala a ako sa ti podarilo vložiť do festivalu svoj osobitý štýl?

ES: Hansa Hurcha som poznala veľmi dobre. Nad tou pozíciou som spočiatku nerozmýšľala, keďže som v tom čase žila v Mexiku. Ale keďže som Talianka, uvažovala som nad návratom do Európy. Aby som skrátila celý príbeh – skrátka sa to stalo, oficiálne sme to oznámili v januári, ale neoficiálne som sa pustila do práce už polroka predtým, keďže v tom čase som ešte pracovala pre FICUNAM a musela som dokončiť všetky rozbehnuté organizačné veci. Než som sa prisťahovala do Viedne, bol to dlhý proces. Stále to je proces. Je tu  veľa aspektov – organizácia samotná, ktorá je inak veľmi silná: festival má svoju dlhoročnú tradíciu a stabilný tím skúsených ľudí, ktorí na festivale pracujú už mnoho rokov. Bolo to ako skočiť na koňa, ktorý už cvála. Do tohto celého som sa snažila nenásilne vniesť svoje vlastné preferencie a osobnosť.

Prvým dôležitým aspektom bola selekcia filmov. Stojíme na začiatku procesu, ktorý je čiastočne mojím dedičstvom a dlhom, čo mi ostal po Hansovi Hurchovi a jeho vízii toho, ako by mal festival vyzerať. Páči sa mi idea festivalu založeného na divákoch, bez súťaže, kde majú všetci možnosť vidieť to najlepšie z uplynulého filmového roka, nenaháňame žiadne svetové premiéry. Toto bol pre mňa objekt záujmu. A do zvyšku, krôčik po krôčiku, kúsok po kúsku, vkladám moje osobné presvedčenia a nápady, ktoré budú zrejme viditeľnejšie až na ďalší rok. Napríklad taký katalóg – podľa mňa mimoriadne dôležitý – chcem, aby fungoval ako nadstavba k programu. Krásne spravený objekt, ktorý si naozaj chcete ponechať a uskladniť, bude disponovať jedinečným obsahom. Bude reflexiou prác súvisiacich s filmami v programe aj osvetlením celého procesu skladania programu. A zvyšok… zaujímajú ma predovšetkým filmy, ktoré sú interdisciplinárne a prirodzene prepájajú kino a divadlo, tanec či súčasné umenie. Toto sú drobné ilustrácie mojich predstáv festivalového smerovania, aj keď je ťažké ich definovať, pretože moje smerovanie sa v zásade zhoduje s predstavami Hansa Hurcha, hoci z nich cítiť aj moje vlastné preferencie.

FD: Ako by si špecifikovala tieto preferencie? Mimo tvojho osobného pohľadu na kinematografiu, vnímanie širších kontextov v súčasnom filme…

ES: Mám veľa skúseností s latinskoamerickým filmom, tak som na festival priniesla nepomerne viac latinskoamerickej produkcie, ktorá balansuje celosvetový výber filmov.

FD: Tvoja predošlá skúsenosť bola práca na festivale FICUNAM, ktorý je súťažný. Bolo ťažké adaptovať sa na programovanie nesúťažnej prehliadky? Aké sú hlavné rozdiely medzi týmito dvomi líniami práce?

ES: FICUNAM som spoluzakladala, takže to bol môj vlastný projekt. Súťažný festival je samozrejme účinnejšou stratégiou na prilákanie režisérov. Vytvorili sme niečo prakticky od nuly – vtedy sme sa ustálili v rozhodnutí mať čo najužší súťažný výber, 12 filmov. Vo svojej podstate to bolo veľmi náročné cvičenie. Boli tu, pravdaže, aj ďalšie sekcie, týchto 12 filmov však malo každoročne reprezentovať silnú víziu, nové a rôznorodé prístupy filmovej reči. Aj za cenu čiastkovosti – pretože pri takom malom počte filmov nemáte ako obsiahnuť všetko, čo je celosvetovo zaujímavé.

Prísť do súčasných podmienok bol luxus. Nechcem to meniť, pretože sa mi páči pracovať v pozícii, kedy môžem na obhajobu kinematografie využívať iné a širšie spektrum možností. Môžu tu byť vedľa seba veľké produkcie a homemade filmy. Od veľmi známych režisérov po takých, ktorých verejnosť zatiaľ nepozná.

FD: Mám pocit, že pri zostavovaní retrospektív najvýraznejšie cítiť tvoje preferencie a určitý posun, ktorý nastal pod tvojím vedením. Možno aj preto, že nie sú nevyhnutne fixované na súčasnú tvorbu. Od retrospektívy virtuálne neznámeho Jorgeho Alchu, cez B-filmy z 50.rokov, politické filmy… Ako ste dali dokopy tieto programy? 

ES: Vždy, keď zostavuješ sekciu z archívnych filmov, musíš mať na pamäti jednu vec – je to o upriamení pozornosti, nastaviť im reflektor, odprezentovať aj zabudnuté filmy alebo režisérov, ktorí sa možno v minulosti tiež nedočkali dostatočného uznania. Niekedy je to aj vec náhody, napríklad keď som sa snažila zaradiť do programu filmy Jeana Francoisa Stevenina, ktoré sú z konca 80. a začiatku 90. rokov a poňať to tak, aby boli opäť divácky atraktívne. Veľký podiel má na tom aj fakt, že boli nedávno zreštaurované – čo je tiež výborný dôvod, aby sa o jeho tvorbe začalo znovu hovoriť. V prípade Achu to bolo rovnaké – jeho filmy nedávno zdigitalizovali a toto bola ich prvá prezentácia. V prípade Minerviniho to bolo tiež jasné – spravil nový film a na základe toho som sa dopátrala, že jeho predchádzajúca tvorba nielenže nebola nikdy predtým uvedená vo Viedni, ale ani v celom Rakúsku, s výnimkou jediného titulu. Všetko ostatné, čo sme od neho mali v programe, boli prakticky lokálne premiéry. Zhodou okolností poznám jeho tvorbu veľmi dobre, takže to bola príjemná zhoda náhod. Selekciu béčkových filmov dohadoval už dávnejšie s Hansom kurátor FilmMuseum, Michael Loebenstien, a mne sa táto idea veľmi páčila. Milujem tiež klasickú hollywoodsku kinematografiu a k niektorým filmom z tohto obdobia sa dá dostať len obtiažne. Podarilo sa nám vybaviť filmy zo súkromných zbierok, čo túto retrospektívu spravilo ešte unikátnejšou. A k fokusu Visual Justice… festival má podľa mňa povinnosť hovoriť o veciach, na ktoré sa zabúda. Sekcia programovaná Nicole Brenet má byť jasným politickým vyjadrením, hovorí o kinematografii a jej zodpovednosti. O tlmočení pravdy… alebo tlmočení nepravdy.

FD: Akú dôležitú rolu podľa teba zohrávaš ako umelecká riaditeľka? Nemyslím teraz len voči publiku a zamestnancom, ale aj smerom k širokej komunite ostatných filmových festivalov.

ES: Je asi jednoduchšie to vysloviť ako realizovať. Samozrejme, moja pozícia je aj politická. V tomto smere som hlavne zodpovedná za image festivalu a celý jeho kino-biznis, povedzme to tak. Mojou zodpovednosťou je stáť za tým typom kinematografie, ktorý nie je komerčný. Nanešťastie mám pocit, že v tomto v súčasnosti dochádza celosvetovo k akémusi odklonu. Aj preto si myslím, že náplň mojej práce je skvelá – riadiť nesúťažný filmový festival a rozhodovať o tom, aké filmy zaradíme do programu – od veľkých po malých autorov – vždy iba filmy, ktoré prináležia umeleckým zámerom, nie zábave.

A potom – všetko vo festivalovom priemysle je vlastne vecou politiky, aj celá programová selekcia, kde podľa mňa na Viennale vládne správny balans. Som samozrejme pripravená diskutovať a viesť podnetné dialógy aj o ostatných filmoch, ktoré som sa rozhodla zaradiť do výberu, aj o tých politicky neangažovaných.

FD: Ako sa dajú zlúčiť tieto dva typy filmov, o ktorých hovoríš? Samozrejme, ide o arthousové tituly, ale ako sama vravíš – gigantické produkcie ako Roma, Suspiria alebo The Favourite nepochybne pritiahnu omnoho viac divákov. Ako sa dajú programovo zlúčiť s indie a low-budgetovými filmami tak, aby program ostal kompaktný a koherentný?

ES: Môj záujem spočíva primárne v zlúčení formy a obsahu a kino ponúka nekonečné možnosti. Je to Hansova geniálna hra – pretože to on podnikol  krok zlúčiť všetky filmy do jedného hlavného programu. Ja som následne zrušila delenie na dokumenty a hrané filmy, pretože mi  to nedávalo zmysel. Ale tú hru rozohral on: keď sa pozriete do katalógu, všetko je tu pomiešané dokopy, od First Man (Damien Chazelle) až po La Flor (Mariano Llinas). V tom práve spočíva sila Viennale, pretože sa snažíme dosiahnuť na publikum a to pozostáva z najrôznejších ľudí s rozdielnym vkusom. Zároveň je to festival, ktorý potrebuje mať tržby, potrebuje naplniť celé Gartenbaukino, no aj menšie klubové kinosály. Za výberom každého filmu si stopercentne stojím. Odmietla som viacero veľkých filmov, s ktorými by som sa vo výbere nestotožňovala aj keby zrejme prilákali veľa divákov. Chcela som Lanthimosa, pretože si myslím, že je skvelý. Takisto si stojím za Roma, pretože Alfonso Cuarón sa ním podľa mňa vracia k omnoho autentickejšiemu prejavu a takýto film je pre filmový priemysel dôležitý. Ale stojím si napríklad aj za výberom titulov ako Buenos Aires al Pacifico a veľmi som bojovala za uvedenie La Flor – 14-hodinového naratívneho filmu, ktorý je skôr záležitosťou pre cinefilov… a možno ani nie! V tom spočíva čaro tohto festivalu, možno práve diváci, ktorí pôvodne prišli na First Man, využijú príležitosť a objavia tvorbu Mariana Llinasa.

FD: Zmienila si sa o jednej zaujímavej veci, o zmazaní delenia na dokumentárny a hraný film. Môžeš to trochu rozviť?

ES: Je to veľmi jednoduché – nie je to nič, čo by som vymyslela sama. Ide o delenie, ktoré z mnohých uhlov pohľadu nemá prečo existovať. Po prvé, jazyk filmu je rovnaký, dokument aj hraný film používa rovnaké vyjadrovacie prostriedky. A po druhé, čoraz častejšie sa robia hybridné filmy. Niektoré filmy skrátka cez túto paradigmu neviem zadefinovať. Napríklad Le Livre D’Image (Jean-Luc Godard). Je to dokument? Nemyslím. Zároveň je odstránenie delenia týchto dvoch kategórií úmyselným politickým vyjadrením – je trochu nefér niektorých filmárov definovať ako dokumentaristov. Myslím si, že je to uzavretá kategória, možno dokonca nepravdivá.. A  potom je to trochu aj provokácia – stále je  veľa ľudí, ktorí sa chcú prísť pozrieť len na dokumenty. Dostala som veľa správ, kde sa sťažujú: „Ale ja som chcel prísť len na dokumenty, prečo ste vymazali sekciu?“, „Preto, aby si si prečítal text!“ (smiech). Možno bude prekvapený. Je to hravá vec, provokácia – jej cieľom nie je byť zlomyseľní, ale skôr učiť chápať fakt, že každá produkcia je filmom a má rovnakú dôležitosť, výpoveď a level. Každý film, bez ohľadu na tému, ponúka iný typ skúsenosti – niektoré dokonca nenaratívnu – aj tie sme do programu vybrali preto, lebo sprostredkúvajú skúsenosť. Navyše, pokiaľ sa bavíme o odstraňovaní bariér, necítim sa byť povolaná určovať a vytvárať akékoľvek kategórie.

FD: Ako by si charakterizovala éru filmového priemyslu, v ktorej žijeme? Aká je teraz a akým smerom sa bude uberať?

ES: To je zložitá otázka. Priemysel je sám o sebe tak obrovský, nielen ten lokálny (ako lokálna produkcia a malé produkcie, o ktoré sa zaujímam)… závisí, o ktorom aspekte priemyslu sa rozprávame. Veľa režisérov začalo nakrúcať seriály, pretože je to teraz biznis, ale je to naozaj zradné pole, pretože v narácii seriálov je niečo, čo ja osobne považujem za nudné, a síce ich repetitívnosť. Opak La Flor. Sú tak veľmi založené na scenári, až začnú byť predvídateľné. To je iba jeden fragment, ktorý mi z tých mnohých prišiel na myseľ. Kinematografia je stále plná prekvapení.

FD: Filmový priemysel za posledný rok poznačila diskusia o genderovej rovnosti. Ako vnímaš v tomto kontexte tvoje dosadenie na miesto umeleckej riaditeľky? Hlavne v kontexte špecifík Viennale. Nie je to rovnaká situácia ako napríklad pri Benátkach alebo ďalších festivaloch, ktorých  programové pozície sú zastúpené takmer výhradne mužmi a festivaly to teraz musia odôvodňovať?

ES: Z programového hľadiska – bohužiaľ, z mnohých a vážnych dôvodov vzniká menej filmov nakrútených ženami než mužmi. Zvlášť v dlhometrážnej tvorbe. Keď sa pozriete na náš krátkometrážny program, je to takmer 50:50. Ukazuje to, že v rámci priemyslu je ženských režisériek menej, ale možno sa na filmoch podieľajú v iných pozíciách . Nie som tá, ktorá zmení výsledky, ale aj tak, v našom programe máme zaradených 20% dlhometrážnych filmov režírovaných ženami.

Keď vyberám film, hodnotím ho na základe kritérií a nie preto, že ho režírovala žena. Takisto verím, že ani ja som nebola obsadená do svojej pozície len preto, že som žena. Ale samozrejme – je to faktor, ktorý jemne ovplyvní moje uvažovanie o filme, takže tento aspekt úplne nezapudím. Zároveň to však nie je dostatočný dôvod, aby som film zaradila do výberu. Kritériá sú pre všetky filmy rovnaké a nikoho z nich nevylučujem.

A ako vnímam seba v tejto pozícii? Zdá sa mi to prirodzené. Festival sme otvárali filmom Alice Rohrwacher, lebo je to jeden z mojich najobľúbenejších titulov roka. Keď sme stáli na pódiu, zrazu som si uvedomila, že sme tam štyri ženy. Nebolo to plánované, stalo sa to prirodzene a náhodou a bolo to krásne. Festival venuje veľa pozornosti mužským režisérom. Možno bude budúci rok viac femínny.