Esej o novodobom apoštolovi
Denis Mačor 8/1/2021

Corpus Christi (r. Jan Komasa, Poľsko, 2019)

Poľsku sa v kultúrnych adaptáciách krivdy vyrovná máloktorý národ. Keď plače Poliak, nikdy to nie je len o smútku a prirodzených slzách, ale väčšinou sa za nárekom ukrýva aj realistická maľba prežívania tej danej doby. Ak sa dívame na film o holokauste a Poľsko prepožičia hoci len ošarpané ulice Varšavy či Krakova, vždy sme až hrôzostrašne blízko k čiernym kronikám z minulosti a v povahách ľudí ľahšie identifikujeme aj svoje negatívne vlastnosti. Rád by som poznal exaktnú a nepatetickú odpoveď na to, ako dokáže človek, krajina, budovy a jeden národ v tichosti niesť takú ťažkotonážnu psychologickú tragédiu. Genius loci, no a ďalej? Mám pocit, že duchovia poľskej histórie ešte stále nenašli pokoj a v priehľadných zástupoch križujú cesty potomkom.

V kulisách poľského malomesta vznikla vo filme Corpus Christi podoba novodobého apoštola, ktorý je zakliaty v dvadsaťročnom tele chovanca nápravného zariadenia. V týchto priestoroch začal, obrazne povedané, počúvať vnútorný hlas vďaka autentickým kázniam hosťujúceho kňaza. Ten mládencov učil o živote, snažil sa im vštepiť morálne princípy, prebudiť sociálne nuansy, aby boli v realite obratnejší a tiež schopnejší postarať sa o seba. Samozrejme, všetci vedia, že je to nadľudská úloha. Najmä vtedy, keď v šľachovitých a zjazvených telách drieme všeobecný nepokoj. Familiárny prístup evidentne účinkoval a hoci jeho efekt vyprchával rýchlo, predsa len tú Božiu všadeprítomnosť služobník Pána holohlavým lotrom trochu poodhalil. Čo je však najdôležitejšie, túto pravdu kňaz nedemonštroval so zrakom upretým na miniatúrne riadky v modlitebných knihách. Načo, keď Boh je podľa jeho slov aj na futbalovom ihrisku? Stačí ho spoznávať a obracať sa k nemu vlastnými slovami. Nie nejakou sériou liturgických formuliek. Boh ulice grázlom imponoval, pretože k nemu mali bližšie.

Vo vizuálnych podobách nebeského panteónu má každý, takpovediac, voľnú ruku, len Cirkvi pomerne vyhovuje obraz michelangelovského, autoritatívne pôsobiaceho atléta so šedivou bradou, akého dôverne poznáme z fresiek v Sixtínskej kaplnke. Ovečky tak asi ľahšie poslúchajú. V estetike ako vednej disciplíne by sme sa v histórii kresťanstva stretli so štedrými premenami božích, apoštolských i figúr svätcov. Ich finálna vizualizácia závisí od dejinného či geopolitického kontextu, ale v neposlednom rade tiež od autorského prístupu umelca. Je to len vec vkusu, no osobne sú mi sympatickejšie také obrazy, kde cítim, že umelec mal ku Kristovi ambivalentný vzťah. Pýtal sa ho, žil s výčitkami aj s otázkami, ktoré na dennej báze Božiemu synovi adresoval. Rembrandtov Ježiš je takmer konkrétny človek, akým podľa Biblie mal byť. Remeselník so zmierlivým pohľadom. Akoby z portrétu prehováral k hriešnikom a pokorne im predkladal skutočnosť o svojej mučeníckej obeti. Jeho tvár vám túži porozumieť, nie vás strašiť, ani hľadať vo vás vinu, za ktorú sa musíte kajať za neustáleho memorovania, že tento svet je nedokonalý, vy ste smrteľní, hriešni a malí.

Presne taký je aj Damian, protagonista príbehu Corpus Christi. Hriešny. Celou svojou podstatou. Ak vidí ľahšiu cestu, okamžite sa ňou vydá. Ničím sa nelíši od ostatných chovancov, ale môžeme mu k morálnemu kreditu pripísať aktívnejší záujem o svätú omšu, počas ktorej aj intonačne čisto spieva, miništruje, a, čuduj sa svete, nikto ho za to priamo nešikanuje. Vie sa totiž brániť. V prepadnutej tvári zurvalca je ukrytý agonický výraz svätca, ktorý v správny okamih odkrýva svoje nadpozemské vlastnosti. V takejto forme budú účinkovať minimálne na veriacich z malej dediny, kam sa po prepustení z nápravného zariadenia dostane. Výrazne inšpirovaný kňazom v sebe rozpoznáva dar reči. K silným slovám má základný predpoklad – úprimnosť. Neprišiel klamár, ale kajúcnik, ktorého čerstvá kariéra sa však paradoxne zakladá na nepravde. Nie je kňazom. Nikdy ním nebol a pravdepodobne by sa ním nikdy ani nestal, keďže ani taká blízka osoba, akou je jeho idol, kňaz z nápravného zariadenia, mu nedokáže v tomto smere pomôcť a dostať ho na kňazský seminár. Možno len neverí v jeho premenu. To sa nedotýka jeho ega, ale priamo toho najľudskejšieho v ňom. Nemá možnosť normálne existovať pre svoj životný príbeh. Ak je človek papierový trestanec alebo blázon, alternatívy na bezstarostné bytie sú veľmi obmedzené. Hlavne treba ovládať nejaké manuálne remeslo.

Je pozoruhodné, ako sa film scenáristicky vyrovnáva s takmer bezvýchodiskovou situáciou. Chovanec vyšiel z nápravného zariadenia, dostal odporučenie na remeslo, kde, ak sa príliš neodtrhne z reťaze, istú dobu vydrží. Ak sa však oddá alkoholu, drogám a ženám viac ako sa patrí, vráti sa na staré „dobré“ miesto a nebude to ojedinelý úkaz. Naopak. Vo svojej podstate je Damian kriminálnik a ak ho niekto ohrozuje, nemá ďaleko od slova k činu a fyzickú silu stavia pred diskusiu. Napriek tejto skutočnosti jeho nový štart nie je poznamenaný melancholickými introspektívnymi pochodmi o beznádejnosti. Príchod do lokálneho kostola, kde sa mu osud významne zmení, by sa dal pripodobniť k odskočeniu za roh. Damian sa bol iba pozrieť a chopil sa príležitosti na zmenu. Cestou tam sa opil, zažil sexuálnu avantúru, fajčil v autobuse a v opojnom drogovom delíriu pretancoval celú noc. Určite nespadol z neba.

V príručnej batožine má aj kňazské rúcho, ktoré si nesie ako suvenír, a pokrstil ho v bujarej noci plnej zábavy, ktorú absolvoval pred príchodom do tejto komunity. Status kňaza sa mu prepečie neuveriteľne ľahko a svojej novej profesie sa musí promptne zhostiť, keďže miestny kňaz potrebuje odísť na liečebné kúry a sám nevie, ako dlho sa tam zdrží. V podstate však ide o neodkladné záležitosti privátneho charakteru, do akých nechce montovať diecézne autority. Verím, že nájsť kľúč k tejto situácii bolo najnáročnejšou dramaturgickou úlohou pre tvorcov filmu. Jan Komasa stavil na rovesníčku ženského pohlavia, ktorá je Damianovým prvým kontaktom, sprievodom, neskôr aj kamarátkou a socializačnou osobou k širšej komunite, traumatizovanej fatálnou autonehodou, v ktorej prišlo o život niekoľko mladých ľudí zhruba v Damianovom veku.

Prístup k miestnej tragédii a postupné objavovanie medziľudských problémov v dedine tvorí základnú kostru príbehu. Šablóna cudzieho elementu v zabývanej komunite je v literatúre a filme pomerne frekventovaný motív. Niekto záhadný sa dostane za rodinný stôl, a naruší tak zomknutú komunitnú atmosféru a otvorí všetky Pandorine skrinky – spomeňme si napríklad na film Jeana Renoira Boudu z vody vytiahnutý (Boudu sauvé des eaux, 1932), Teorema (r. Pier Paolo Pasolini, 1968) alebo na adaptáciu Chrobákovho románu Drak sa vracia od Eduarda Grečnera z roku 1967. Motív cudzinca je tiež populárny v žánri westernu či easternu. Hosť, cudzinec, záhadná postava, nový element, podivuhodná energia, temná sila, známy z minulosti, každá z týchto postáv má v sebe silnú dramatickú integritu a Jan Komasa si nečistou, no mučeníckou postavou Damiana z filmu Corpus Christi tiež vyberá tento spôsob dramatizácie. V skratke by sme mohli námet označiť za jednoduchý, ale zameranie na psychologickú charakteristiku hlavnej postavy je výnimočné. Vzniká tak dojem, že autenticky prežívame príbeh zo včerajších novín o zneužitej dôvere veriacich ľudí v malej dedine, kde chceme porozumieť motiváciám podvodníka a rýchlo si uvedomíme, že napriek svojmu osudu je v mnohom o míľové kroky pred tamojšími veriacimi.

Damian má dôvody na útek, ale v istom bode sa prestal obzerať za nočnými morami z minulosti a pokúsil sa žiť. Rozhodol sa, že dobrotivosť vyskúša ako duchovný otec s krátkozrakou minulosťou, o ktorej tuší, že ho doháňa. Vďaka svojej priamočiarosti a naivnej viere vo vlastné dobro prebúdza v miestnych ľuďoch starých démonov, a tí ho vedú aj k vlastným traumám. Na úkor ich pokoja čoraz viac riskuje vlastnú anonymitu. Je populárny a angažuje sa v obecnom dianí. Nikdy si však neodpustí morálnu kázeň. Zachádza do zákutí ľudskej povahy, kde zostáva len pokušenie k pomste.

Ideologické podhubie filmu sa začína pri vnímaní hriešnika z perspektívy rímskokatolíckej cirkvi. Na jednej strane je v biblickom učení bratská láska, na strane druhej vidíme chronickú neschopnosť odpustiť. Meritom dobra je hodina strávená v kostole v kruhu susedov – bez hĺbky, z povinnosti. Účasť na omši má na chvíľu regenerovať pokazených dobrákov a utvrdiť ich v správnosti ich úvah. Žalostne im chýba úprimnosť a sebareflexia. Dobrí sú v hľadaní vinníka, bez ktorého by museli vinu rozdeliť medzi seba, čo je pre nich neprípustné. Damian si vinu pripúšťa a vo vymyslenom príbehu kňaza v cudzom rúchu si hľadá pevné miesto. Problém je, že nikto nemôže žiť cudzí život.

Gabriel García Márquez napísal magicko-realistickú poviedku Veľmi starý pán s obrovskými krídlami. Keď rybár Pelayo našiel v blate ležať štrbavého starca s deformovanými krídlami, zdesil sa a tento rušivý objav spôsobil v prímorskej usadlosti napätie. Ľudia anjela uväznili v kuríne a kňaz dokonca rozšíril názor, že môže ísť aj o prefíkaného diabla. S takýmto verdiktom musel prežiť zimu. Tak či onak, takéto anomálie zvykli končiť v cirkusoch. Aj sloní muž Joseph Merrick, aj legendárny Kaspar Hauser či Till Eulenspiegel, trpaslíci, mrzáci, blázni a klauni. Niektorí skutoční, iní len ukrytí v nedoložených legendách. Dokonca aj domorodí Afričania mali „panáčkovať“ a baviť ľud počas prvej parížskej expozície na prelome minulého storočia. Spoločnosť sa slepo snaží prehlbovať ideu o normálnosti a definuje ju vlastnými prívlastkami. No takáto šablóna neexistuje.

Corpus Christi je o ohľaduplnosti a odpustení. Dobrým skutkom nepredchádza škola a vrodená neomylnosť, ale vlastná iniciatíva, a hoci je proces nápravy v podtexte napätý a démoni z minulosti stále živí, máme pocit, že protagonista svoju nápravu realizuje v duchu hesla „nemám čo stratiť“.