Nepravidelná rubrika šéfredaktorky s krátkymi postrehmi o výrazných seriáloch (a niekedy aj filmoch).

Landscapers

Olivia Colman (Susan) a David Thewlis (Christopher) v minisérii o manželskom páre, ktorý žije vo svojom vlastnom, starostlivo vybudovanom svete. V ňom si vytvorili interpretáciu pravdy o vražde jej rodičov a dopisujú si so Gerardom Depardieuom. V Landscapers sa vytvára medzi Susan a Christopherom zvláštne pekný vzťah vzájomnej závislosti a zraniteľnosti podložených spoločným klamstvom, ale aj klamaním si navzájom. Napríklad Susan manželovi píše listy v mene Gerarda Depardieua, pretože mu sama nevie pomôcť prekonať smútok. Idyla pretrváva, až kým sa Christopher v slabej chvíli neprizná svojej nevlastnej matke k vražde. Landscapers (ironická alúzia na terénne úpravy záhrady spojené so zakopávaním tiel) formálne vzdávajú hold Susaninej cinefílii – jej obsesii westernom, sledovaním filmov na malom televízore z postele a zbieraniu filmových plagátov, kvôli ktorým sa zadlžuje. Vizuálne referencie na kultové filmy, búranie štvrtej steny a filmový pľac slúžiaci na účely rekonštrukcie miesta činu ako hypotetická rovina zhmotnená počas vypočúvania detektívmi na policajnej stanici sa spolu so striedaním štylistických prostriedkov (čiernobiely/farebný obraz, rakurzy kamery, hra s odrazmi) snažia evokovať surreálnosť mikrokozmu manželského páru. Susan a Christopher akoby neboli stvorení pre „reálny svet“, vzdorujú mu svojimi malými či väčšími klamstvami (nakoniec, v jadre toho najväčšieho je násilie v rodine), sú od seba príliš závislí, príliš citliví a zraniteľní, eskapisticky oddaní jeden druhému v snahe vzdorovať (ne)spravodlivosti vonkajšieho sveta.

Severance

Distopický pohľad na „work-life balance” distópia o oddelení vedomia „pracovného“ a „súkromného“. V úvodnej epizóde Mark (Adam Scott), pracovník Lumon Industries, niekoľko minút kráča a zatáča sterilnými chodbami. Steny aj podlaha sú biele, priestor presvecuje umelé svetlo neóniek, Mark by pokojne mohol byť prekarizovaným hlodavcom blúdiacim tunelom, až kým sa nedostane k svojej kancelárii. Pracovníci*čky Lumon Industries si po „oddelení“ v práci nepamätajú svoje „vonkajšie“ ja a pri presune výťahom von z budovy zase zabudnú na svoje pracovné, „vnútorné“ vedomie. „Oddelenie“ (severance) je dobrovoľné, hoci je relatívne, do akej miery je práca pre Lumon Industries slobodnou voľbou vzhľadom na socio-ekonomické podmienky. Markovým dôvodom pre „oddelenie“ je smrť manželky – vnútorne ju potláča vďaka odovzdaniu svojho vedomia, ktoré ju poznalo, na tretinu dňa Lumon Industries.

Z Lumon Industries sa však nedá odísť, žiadosť pracovníka*čky totiž musí schváliť jeho/jej vonkajšie ja, čo sa údajne nikdy nestane. „Oddelením“ získava Lumon Industries plnú kontrolu nad životom svojich zamestnancov*kýň.

Na tom, že takýto naratív je súčasťou mainstreamu, je čosi znepokojivé. Dokáže ho niekto pozerať bez toho, aby priamou a okamžitou asociáciou nebola exploatácia pracujúcich v neskorom kapitalizme? To, že „vnútorné“ = pracovné vedomie je samo osebe príznačné. Vedenie firmy však Marka sleduje aj mimo práce – býva v prázdnom susedstve, ktoré postavili, jeho dotieravo starostlivou susedkou je jeho nadriadená, ktorú však jeho „vonkajšie“ ja nepozná. Snaha zamestnancov*kyne o revolučné oslobodenie svojho pracovného vedomia spod kontroly neetických praktík korporátu môže byť znegovaná tou časťou vedomia, ktorá si užíva privilegovanú pozíciu kapitalistickej hierarchie vo svojom „osobnom“ živote. Seriál Severance túto desivú predstavu tematizuje, je ťažko predvídateľný a trpko vtipný. Narativizuje zrod skutočnej solidarity medzi pracujúcimi, a to napriek tomu, že nemajú (samozrejme, v prospech korporátu) napojenie na svoje „osobné“ motivácie.

This Is Going to Hurt

Sedemdielny britský seriál BBC z prostredia pôrodníckeho oddelenia štátnej nemocnice je bolestivou pripomienkou, že zdravotníctvo nie je podfinancované iba u nás. Adaptácia rovnomenných memoárov Adama Kaya v hlavnej úlohe s Benom Whishawom zobrazuje život mladého lekára Adama, ktorý je prepracovaný, trpí poruchami spánku, nedokáže komunikovať o svojej práci s partnerom, je v neustálom kolotoči denných a nočných služieb, počas ktorých zaúča mladú medičku, a spolu s ostatnými sa snaží udržať chod personálne poddimenzovaného oddelenia aj celej nemocnice. Ani medička Shruti Acharya (Ambika Mod) popri praxi v nemocnici a učení sa na skúšky nemá čas jesť ani spať, žije v sterilnom malom byte a plače pri telefonátoch s rodičmi, ktorí majú idylické predstavy o jej práci v nemocnici. Zatiaľ čo primár oddelenia odchádza z parkoviska nemocnice vždy ako prvý, vo svojom Aston Martine na zmenu do súkromnej kliniky, personál pôrodného oddelenia v nemocnici rieši pokazený alarm, ktorý zvoní v pravidelných intervaloch bez spustenia, a padajúci strop v pôrodnej miestnosti. Záver seriálu je smutným varovaním, že väčšina životne dôležitej práce a starostlivosti je na pleciach jednotlivcov a jednotlivkýň, ktorých psychické a fyzické zdravie trpí v neudržateľnom systéme. Ako hovorí Adam Kay v úvode série: „Vitajte vo verejnom zdravotníctve!“