Drag sa stal v poslednom čase fenoménom, ktorý sa objavuje v každej oblasti pop kultúry. Čo je drag a ako sa dostal do povedomia širokej verejnosti?
V divadle sa pojem drag používal na označenie herca alebo herečky hrajúcich opačné pohlavie. V rozličných historických obdobiach sa totiž stávalo, že ženy nemali dovolené hrať v divadle a v ženských rolách sa neraz ocitli muži preoblečení do ženských šiat. To sa stávalo nielen v Európe, či už v starovekom Grécku, alebo za čias Shakespeara (napr. postava Rosalindy v hre Ako sa vám páči), ale aj v iných krajinách sveta. Napríklad v divadle kabuki v Japonsku alebo v Číne, kde sa niektorí muži preslávili hraním výlučne ženských úloh (Meiovi Lanfangovi, tzv. queen – kráľovnej pekingskej opery, je v Pekingu venované múzeum). Niektoré zdroje tvrdia, že pojem drag opisuje vlečenie sukne po zemi. Muži obliekajúci sa do ženských šiat sa začiatkom 20. storočia objavovali v predstaveniach vaudeville v rozličných krajinách západného sveta a počas americkej prohibície sa koncentrovali v tajných zábavných kluboch. V 50. a 60. rokoch polícia v Amerike pravidelne zatýkala mužov, ktorí sa obliekali do šiat prináležiacich opačnému pohlaviu, dokonca bol ustanovený zákon, ktorý prikazoval, že muž musí mať na sebe aspoň tri kusy mužského oblečenia. Situácia vyvrcholila v roku 1969 niekoľkodňovými nepokojmi proti šikanovaniu políciou. Po tzv. Stonewallskej vzbure sa začalo vytvárať hnutie za práva gayov.
Do filmov sa dostalo stvárnenie drag prostredníctvom viacerých komédií, ktoré sa pohrávali s nedorozumeniami či zábavnými situáciami. Jednou z prvých kómedií s tematikou zmeny pohlavia bola Glen alebo Glenda (Glen or Glenda, 1953) od Eda Wooda. Slovenskému divákovi je však oveľa známejší ikonický film Niekto to rád horúce (Some Like It Hot, 1959) od Billyho Wildera, kde Tony Curtis a Jack Lemmon po boku Marilyn Monroe stvárnili hudobníkov, ktorí vystupujú ako ženy s cieľom získať prácu v ženskej kapele a zároveň sa vyhnúť určitým problémom s mafiou. Film je plný komických situácií, no záverečná scéna, keď sa jeden z nich priznáva svojmu bohatému „snúbencovi“, že nie je žena, a ten na to reaguje slovami „nikto nie je dokonalý“, okrem komického efektu jemne naznačuje aspoň hypotetickú možnosť akceptácie homosexuality v spoločnosti.
Drag queen je označenie pre muža alebo ženu obliekajúcich sa ako hyperfeminizované stelesnenie ženy za účelom umeleckého predstavenia. Nemalo by sa zamieňať s transsexualitou. Trans ženy nie sú drag queens, ale môžu sa tiež zúčastňovať umeleckej činnosti obliekania sa do drag a vystupovať v šou. Často sa zabúda na skutočnosť, že medzi priekopníčkami za práva LGBTQ+ komunity boli práve trans ženy.
V 70. a 80. rokoch sa uvoľnila aj atmosféra v kinematografii a téma drag queens či zobrazovanie mužov v ženskom oblečení už nebola také tabu. John Waters v roku 1972, nastavujúc nové hranice vtedajšej filmovej produkcie, šokoval publikum snímkou Pink Flamingos. Extrémnosti a čierny humor v ňom dopĺňa slávna Divine, ktorá s rodinou Marblovcov súťaží o titul „the filthiest person alive“ (najnechutnejšia osoba zo všetkých). Drag queen Divine neskôr hrala vo viacerých Watersových filmoch, ako napríklad Hairspray (1988), a dodnes je jednou z najvýraznejších ikon drag kultúry.
Azda najpopulárnejší film tohto obdobia s hercom à la žena je jednoznačne The Rocky Horror Picture Show, bláznivý muzikál z roku 1975. Tim Curry brilantne hrá vedca Frank-N-Furtera, ktorý tancuje v ženskej spodnej bielizni a spieva „Som len sladký transvestita z transsexuálnej Transylvánie“. Popularita tohto kultového filmu časom len rastie, ako sa ukázalo aj na minulom ročníku Letnej filmovej školy v Uherskom hradišti, kde uvádzači filmu v ženskom oblečení roztancovali divákov.
V 90. rokoch vznikol dokumentárny film Paris Is Burning od režisérky Jennie Livingstonovej. Tento dôležitý film otvára dvere do undergroundovej kultúry, popisuje ťažkosti týchto ľudí a vysvetľuje ich vplyv na mainstream, ako napríklad na pieseň Vogue od Madonny. Ponúka unikátny pohľad do ball kultúry, kde sa africké a latinx menšiny stretávali na báloch a súťažili o ceny. Drag queens, trans ženy a ostatní členovia LGBTQ+ komunity sa tiež stretávali na báloch a vytvorili si vlastnú fantáziu, svet, v ktorom im je umožnené všetko, po čom túžia. Súťaž pozostávala z prezliekania sa na určitú tému a kráčania (tzv. „walk“) v rôznych kategóriách od extravagantných, ktorých účelom bolo vyzerať ako modelka či herečka, až po módne kategórie (napr. zimné oblečenie či business žena). Toto kráčanie sa postupne pretavovalo do tanca „vogue“, nazvaného podľa známeho módneho časopisu, pretože pozostáva z rôznych póz, ktoré v ňom možno nájsť. Niektoré kategórie zahŕňali čo najpresnejší výzor opačného pohlavia, či dokonca imitáciu heterosexuálneho jedinca, a to čím uveriteľnejšie, tým lepšie. Súťažné kategórie sa neustále rozširovali a víťazi si budovali „houses“, domy s extravagantnými názvami, ktoré často slúžili ako náhrada rodiny pre jedincov odmietnutých vlastnou rodinou pre ich sexuálnu orientáciu. Najprestížnejšie domy boli hrdými nositeľmi mnohých cien a podľa protagonistov vo filme vraj pripomínali pouličné gangy, no namiesto bitiek na ulici si svoje spory či snahu o prestíž vytancovali na báloch.
Pieseň Supermodel (1992) od RuPaula dodnes mnohí vnímajú ako prelomový bod v kultúre drag. RuPaul nebol komické stvárnenie muža, ktorý sa oblieka ako žena, ale vyzeral ako autentická super modelka. Drag sa začal spomínať ako súčasť niečej identity, ako nástroj nadobudnutia určitej sily. A práve RuPaul v roku 2009 začal slávnu televíznu reality show RuPaul´s Drag Race, čím sa zapísal do histórie ako drag queen, ktorá priniesla fenomén drag do povedomia mainstreamu. V súťaži, ktorá beží už dvanásť sérií, sa drag queens pretekajú o titul Drag Superstar. Musia plniť rôzne úlohy, v ktorých preukážu svoju „charizmu, unikátnosť, nervy a talent“. Úlohy testujú ich herecké schopnosti, kreativitu pri mejkapoch či výrobe kostýmov, zmysel pre módu, ale aj schopnosť vynájsť sa v každej situácii. RuPaulova Drag Race upevnila svoje miesto v mainstreame, keď vyhrala deväť cien Emmy. Neuveriteľná popularita tohto programu medzi divákmi rôzneho veku, pohlavia či sexuality dokazuje, ako umenie drag dokáže spájať a inšpirovať rôznych ľudí. Táto šou iniciovala vznik nových projektov, ako napríklad alternatívnej drag šou The Boulet Brothers Dragula, kde hľadajú Supermonster Drag, alebo Drag Race v Thajsku s rovnakým formátom ako americká verzia.
Moje skúsenosti s drag začali na vysokej škole v Holandsku, keď som rozbehla fotografický projekt, počas ktorého som transformovala mužov na ženy. Techniky som skúšala na sebe a zamilovala som sa do slobody vyplývajúcej z možnosti byť jeden večer niekým iným. Maľovala som každého, kto sa na to dal a poodhrnula som im pre nich oponu do dovtedy neznámeho sveta. Mnohí z nich netušili, že celá transformácia trvá okolo štyroch hodín a koľko nepohodlia drag queens zažívajú počas svojej práce. Obľúbeným momentom sa rýchlo stal prvý pohľad do zrkadla po transformácii. Nadšené výkriky sprevádzali poznámky ako „Wow, ja som kočka!“ alebo „Randil by som so sebou!“. Nedokázali uveriť, ako slobodne sa môžu cítiť ako iná osoba, ako sa dokážu mágiou mejkapu a parochne tak extrémne zmeniť. S výzorom sa zmenilo aj ich správanie. Objavovali sa nové charakterové črty, zvýšené sebavedomie či nadviazanie kontaktu s femínnou stránkou seba samého. Niektorých som mala problém odtrhnúť od zrkadla a jednému sa drag natoľko zapáčil, že v tom pokračuje. Teraz chodievam na jeho predstavenia do lokálneho baru v Groningene, kde sa raz do mesiaca stretnú drag queens z celého mesta a predvádzajú svoje umenie.
Drag zahŕňa veľa zručností. Ide o prezliekanie sa, objavovanie novej osobnosti, ale predovšetkým je to kreatívna činnosť, ktorá už po desaťročia poskytuje členom LGTBQ+ komunity slobodu prejavu. Z divadiel, malých vaudeville predstavení či barov ukrytých počas prohibície sa toto umenie prenieslo do pop kultúry, na televízne obrazovky, do klubového prostredia, kde zahŕňa aj hudobnú tvorbu, často je využívané na propagáciu mejkapových produktov a jeho popularita stále rastie. Ľudí z celého sveta fascinuje kreativita, glamour i talent drag umelcov a priamym dôsledkom tohto záujmu je v neposlednom rade aj lepšie pochopenie členov LGBTQ+ komunity. Drag možno vidieť aj na Slovensku, na akciách ako HalloQueen, ktorú organizuje Dj-ka B-Complex či Ball of Shame v Teplárni. Slovenské drag queens, ako Chlorophyll vøn Needle alebo Slaytiiina sú prvými viditeľnejšími reprezentantmi drag, čo len vypovedá o moci tohto umenia, ktoré sa prehnalo celým svetom a inšpiruje ľudí tvoriť a skúšať v sebe objaviť nové osobnosti.
Dokument Paris Is Burning môžete vidieť 17. októbra o 17:00 v Kine Lumière v rámci Filmového festivalu inakosti 2019.
