Chantal Akerman, svetová režisérka, a predsa akosi na okraji. Keď som prvýkrát narazila na túto belgickú autorku, udrela do mňa ako silný vietor, nepokojne som kráčala mestom a nevedela sa zastaviť. Dráždila ma jej priesvitnosť, ale i kontrastné hlasité označovanie najvýraznejšia, feministická, lesbická židovka. Súhrny, voči ktorým sa vymedzovala, súhrny, pre ktoré som si ju všimla.
V pätnástich rokoch videla Chantal Akerman Godardovho Pierrot le fou a rozhodla sa stať filmárkou. Nastúpila na INSAS, belgickú filmovú akadémiu, ktorú však po troch mesiacoch zanechala. Jej prvý film Saute ma ville (1968) sa premietal v Oberhausene na festivale krátkych filmov a získal pozornosť kritikov. Zobrazoval hrdinku odmietajúcu podmaniť sa a limitovať priestorom kuchyne. Neskôr po príchode do New Yorku, pod vplyvom Yvonne Rainerovej, Mekasa, Warhola, Snowa, nasledovalo niekoľko krátkometrážnych experimentálnych filmov ako L’Enfant aimé ou je joue à être une femme mariée (1971), La Chambre 1, 2 (1972) a stredometrážne filmy Hôtel Monterey (1972), Le 15/8 (1973).
V Je tu il elle (1975) figuruje ako hlavná protagonistka a odhaľuje svoju sexualitu, vzťah k vlastnému telu a k ex-priateľke. Rozpráva citlivý minimalistický príbeh, nevytvára vzdialené iluzórne svety, popisuje to, čo pozná, seba. Ovplyvnená newyorským experimentálnym filmom a štrukturalistami tvorí filmy formálne provokatívne a politicky angažované, hoci naratívne oddramatizované. Stáva sa súčasťou druhej vlny feminizmu, no spätne považuje za limitujúce svoju tvorbu kategorizovať. V tom istom roku nakrútila zásadný celovečerný film Jeanne Dielman, 23, quai du Commerce, 1080 Bruxelles, ktorý mapuje život slobodnej matky, prostitútky, jej rutinu a následný rozklad a potvrdzuje domestifikáciu ako formu násilia. Haló, haló, Chantal mala iba 25 rokov!
Určitým spôsobom autobiografický film Les rendez-vous d’Anna (1978) zobrazuje zablúdenú hlavnú protagonistku, ktorá cestuje naprieč Európou s cieľom filmárskeho turné. Hoci sa v obraze pravidelne opakuje motív vlakov a staníc, pohyb sa neprestajne odráža od zamrznutej hrdinky. Ocitla sa na ceste, no vnútorne v sebe akosi nevie, kam ísť. Otvorené spovede náhodných ľudí v jej bezprostrednom okolí ju zahlcujú a ona sama ostáva neprístupná. Ústredné ženské postavy v Chantalinej tvorbe sú často neaktívne, narážajú na ľudí, no nenadväzujú vzťahy, sú izolované vo vnútri i pod holým nebom.
Ďalším neprehliadnuteľným počinom je experimentálny celovečerný film Toute une nuit (1982). Ide o sériu krátkych stretnutí v podobe fragmentarizovanej narácie. Nuit et Jour (1991) je príbeh vykorenených hrdinov v podobe utopistickej romance. Julia žije v Paríži, deň trávi so svojím priateľom taxikárom a v noci, keď on naopak pracuje, sa túla tmou. Spoznáva však Josepha a deň si rozdelí medzi dvoch mužov. Literárnu adaptáciu Proustovho Hľadania strateného času – La Prisoniere prenáša do snímky La Captive (2000) a zachytáva život Simona, jeho posadnutosť priateľkou Adriene. Posledným hraným filmom je halucinatívny príbeh La folie Almayer (2011), ktorý vychádza z novely anglického spisovateľa poľského pôvodu Josepha Conrada.
Autorka osciluje medzi hraným filmom, dokumentom a videoinštaláciou. Po úspechu Jeanne Dielman, 23 quai du Commerce, 1080 Bruxelles (1975) prichádza s experimentálnym filmom News from Home (1976), mestskou symfóniou nakrútenou 16mm kamerou sprevádzanou intímnou korešpondenciou s matkou. Akermanová jazdí New Yorkom, jej odpoveď na listy nikdy nepočujeme a prežívame tak narastajúci pocit jej neprítomnosti v matkinom živote. Signifikantom Chantalinej tvorby je práve tento komplikovaný vzťah a matka samotná, premietaná do postáv. Neznesiteľná melanchólia dokumentárnej štúdie No home movie (2015) približuje svet starej židovky, Chantalinej matky Natálie, ktorá prežila holokaust a ušla do Bruselu. Po prvej hodine nastáva zlom, s príchodom jesene matka chátra, film stráca na dynamike a stáva sa pomalým portrétom starej ženy. Chantal sa pokúša spomaliť, poprieť, no hlavne zastaviť čas. Ručná kamera je predmetom hyperrealistického zobrazovania smrti, ktorá stojí kdesi za dverami.
V dokumentárnom filme D’est (1993) pozoruje meniaci sa svet východnej Európy a cestuje z východného Nemecka do Moskvy. Sud (1999) prináša kritický pohľad na problematickú oblasť Južnej Ameriky, zameriava sa na vraždu afroamerického muža Jamesa Byrda, ktorého ohavným spôsobom zabili traja pravicoví extrémisti. De l’autre côté (2002) sleduje osudy Mexičanov, ktorí sa rozhodnú prekročiť hranice do USA. Zo všetkých filmov ma bolelo brucho. Niekoľko dní som ich niesla na chrbte. Prostredníctvom mizanscén sa v najzraniteľnejšom svetle odhaľuje Chantal v portréte Là-bas (2006) – je obklopená samotou a časom.
„I’m just disconnected, from practically everything. I have a few anchors, sometimes I let them go or they let me go, and I drift. That’s most of the time. Sometimes I hang on for a few days, minutes, seconds, then I let go again I can hardly look. I can hardly hear. Semiblind, semideaf, I float. Sometimes I sink. But not quite. Something, sometimes a detail, brings me back to the surface, and I start floating again.“ [1]
Mesto Tel Aviv navštívila kvôli prednáškam na univerzite. Dcéra preživších holokaust rozpráva o Izraeli a historických traumách, ktoré v sebe nesie i ona. „My wound existed before me.“ [1] Vyhýba sa štandardným reflexiám, zaznamenáva pohľad z okna, životy, na ktoré dočiahne nastavená kamera z hotelovej izby. Tie sú v kontraste so spomienkami a jej tekutými myšlienkami. Prostredníctvom telefonátov sme svedkami rozhovorov, číta z knižky, premýšľa nahlas v rôznych jazykoch, približuje nám svoje rany. Akermanová používa nekvalitnú ručnú kameru, splošťuje priestor, výhľad z okna premieňa a povyšuje takmer na maľbu. Skúma čas, jeho plynutie, a pohyb priestoru. Ohrozuje naše prirodzené chápanie a vnímanie dĺžky trvania. Úmyselne hľadá nové vyjadrovacie prostriedky. Portrétuje izbu, miesto, mesto, krajinu, no hlavne seba, skrze čas. Obraz limituje na nepersonalizovaný interiér, v ktorom sa ocitla. Je to však interiér duševný, ktorý autorku väzní.
„Something in me has been damaged. My relationship with the real, with daily life. How do you make a life in non-rarefied air. A minimum of order. A minimum of life.“ [1]
Výber dokumentárnych a hraných filmov Chantal Akermanovej máme možnosť vidieť na dafilms.cz. Programový špeciál pri príležitosti nedožitých sedemdesiatich rokov ponúka päť autorských filmov a dokumenty o režisérke. Prístupný je aj masterclass francúzskej strihačky Claire Athertonovej, ktorá roky so Chantal spolupracovala, portrét I Don’t Belong Anywhere: The Cinema of Chantal Akerman (2016) režisérky Marianne Lambertovej a uncut interview – Chantal Akerman, From Here (2010).
[1] Úryvky pochádzajú z filmu Là-bas.
