Dotýkať sa. Iba zvnútra.
Roberta Tóthová 16/5/2019

Nedotýkaj sa ma (Nu mă atinge-mă, r. Adina Pintilie, Rumunsko / Nemecko / Česko / Bulharsko / Francúzsko, 2018, 123 min)

,,V sexualite neexistuje nič, čo by malo byť považované za zvláštne.” 

Projekt vznikol z osobnej potreby nanovo sa naučiť a objavovať, ako ľudia zažívajú a vnímajú intimitu, priznala režisérka a scenáristka filmu Nedotýkaj sa ma Adina Pintilie v jednom z rozhovorov, a slovo „projekt“ do veľkej miery definuje povahu jej celovečerného debutu. Hľadala a obsadila autentických protagonistov ochotných otvoriť sa jej sociologickému výskumu vzťahov, chápania vlastnej telesnosti a s ňou spojenej sexuality. Pintilie plynule prechádza k úvahám o láske a ku kritike zovšeobecňujúcich estetických hodnôt prijímaných a diktovaných západnou spoločnosťou.

Protagonisti boli ochotní obnažiť sa duševne i fyzicky. Snímka teda kombinuje autentické výpovede (účinkujúci si viedli pred natáčaním denník) a fikciu, nadväzujúc na postupy paradokumentárneho filmu. Adina Pintilie získala za drámu Nedotýkaj sa ma hlavnú cenu na vlaňajšom festivale Berlinale a film sa už premieta aj v našich kinách.

Rumunská filmárka prehovára k medzinárodnému publiku univerzálne, a predsa nekompromisne autorsky. Nedotýkaj sa ma, aj napriek poetickej štylizácii a žánrovej nezaraditeľnosti, nie je neprístupný arthouse, nabáda zamyslieť sa nad témou, do ktorej sa autorka ponára. V istých momentoch prináša zaujímavé postrehy, najmä vo vnímaní sexuality a vzťahov u telesne hendikepovaných ľudí, miestami sa však uchyľuje k zovšeobecňujúcim klišé (milovanie je umenie, telesne znevýhodnení ľudia vnímajú, v protiklade k tým normatívnym, svoje telo ako dar, vedia s ním pracovať a podobne), či k zjednodušujúcim argumentom vyzdvihujúc ostré kontrasty medzi postavami. Príkladom je sebareflexia vlastného tela psychicky nevyrovnanej a stigmatizovanej Laury, proti ktorej stavia sebavedomú transsexuálku Hannu. Mladík Tomas zas, na rozdiel od telesne hendikepovaného Christiana, nevie docieliť lásku a naplnenie svojho citu voči objektu svojej túžby. Duševná trauma sa ukazuje ako ťaživejšia, fatálnejšia ako telesná a jednotlivec musí sústredene pracovať na tom, aby ju prekonal.

Aj napriek tendenčnosti sa Pintilie inteligentne vyhýba moralizovaniu, tému otvára z viacerých perspektív a predkladá umelecky a ideovo obstojnú výpoveď. V kontexte svetovej kinematografie sa núka porovnanie s filmom Mexičana Carlosa Reygadasa Súboj s nebom (Batalla en el cielo, 2005), ktorý je v skúmaní sexuality, vzťahov a duchovných rozmerov hriechu extravagantnejší a pri zobrazení erotiky expresívnejší. Pintilie sa oproti Reygadasovmu ponímaniu sexuality ako metaforického spôsobu odpútania sa človeka od pozemskosti sústredí na telesnosť v kontextoch prestupujúcich zaužívané tvrdenia a skúsenosť. Tu však jej analýza intimity začína i končí. Nedozvieme sa o pozadí problému jednotlivých hrdinov, ani aký význam pre nich terapia má.

Keď Pintilie našla vhodných adeptov, nadviazala na ich bezprostredný naturel a ochotu verbalizovať emócie, vnímanie samých seba ako individuality, aj svoje pocity k partnerom. Príbehy štyroch ústredných postáv prepojila (podľa jej slov niektoré vzťahy vznikli počas natáčania spontánne) a jemnou naráciou ich priťahuje k pointe obkresľujúcej vytýčenú tézu. Film nepodlieha tradičnej rozprávačskej štruktúre fikčného diela, je skladačkou a skrz rôznorodé charaktery načrtáva mozaiku úvah o inakosti. Postavy možno označiť aj za kolektívneho hrdinu, spája ich latentný vnútorný konflikt so spoločnosťou vyhraňujúcou sa voči extravagancii – či už fyzickej alebo ideovej. Postavy porovnáva a konfrontuje, najčastejšie pri dialogických „seansách“. Nabáda ich popísať vzťah k svojmu telu či partnerovi, zatiaľ čo zdieľajú intimitu sprevádzanú dotykmi alebo mĺkvym pozorovaním, vnímaním cudzieho i vlastného tela. Vzťahy a motivácie nevysvetľuje, pracuje s tajomstvom a divákovi odomyká dvere do súkromných príbytkov, na terapeutické sedenia alebo do erotického salónu. Ochotu protagonistov otvoriť sa pred kamerou do veľkej miery umožňuje zasadenie do fikčného sveta, je však otázne, či a v ktorých situáciách sú ich výpovede autentické a dej improvizáciou.

Moderná spoločnosť si lásku zamieňa s obdivom atraktívneho objektu, jeho úspechu a sexappealu, čo však vyvracia jeden z hrdinov, Christian, ktorý „nie je normatívne krásny“, no aj napriek tomu má harmonický vzťah a milovanie povyšuje na umeleckú disciplínu. Predpokladom dosiahnutia lásky je totiž vôľa porozumieť samému sebe, pochopiť sa a objať. Stotožniť sa so svojím telom, a tak sa naučiť milovať v plnej sile, nech to, vymykajúc sa klasickým predstavám o láske, znamená čokoľvek.

Adina Pintilie sa snaží odmýtizovať módne aspekty lásky (ako ich definuje filozof Erich Fromm v Umení milovať). Dáva do pozornosti, že pri kultivovaní a udržiavaní vzájomnosti musia byť jednotlivci stotožnení sami so sebou a na vzťahoch sústredene pracovať, hoci aj na kolektívnych seansách či s psychoterapeutom.

Filmárka vyzýva k tolerancii, otvorenosti, vyzdvihuje individualizmus a nabáda k hlbšiemu ponoru do alchýmie fungovania vzťahov nielen človeka k človeku, ale predovšetkým jedinca k sebe samému. Okrem toho si divák pri filme Nedotýkaj sa ma položí aktuálnu a zásadnú otázku: A čo ja a inakosť?