Najnovšie dielo renomovaného rumunského režiséra Radua Judeho (Aferim!, Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari) s krkolomným a zároveň provokatívnym názvom Smolný pich aneb Pitomý porno (Babardeală cu bucluc sau porno balamuc) získalo na prestížnom filmovom festivale Berlinale Zlatého medveďa za najlepší film. S takýmto ocenením prirodzene stúpajú aj očakávania festivalového diváka a ten sa bude pri návšteve kina tešiť na mimoriadny zážitok. Je však vysoko pravdepodobné, že nemalá časť publika bude odchádzať so zmiešanými pocitmi a menšia dokonca s pocitom sklamania. Smolný pich aneb Pitomý porno je v prvom rade experimentálny film anarchisticky v sebe kombinujúci rôzne štýly a žánre a nedá sa s pokojným svedomím tvrdiť, že všetok tento postmoderný mix vytvára jednotný a funkčný celok. Ale zároveň treba hneď podotknúť, že Jude si je anarchistického dojmu zo svojho filmu zrejme dostatočne vedomý a je to iba jedna z jeho ďalších provokácií.

Snímka sa síce skladá z troch formálne aj obsahovo odlišných kapitol, v skutočnosti tu máme hneď štyri „filmy“ zlepené do jedného celku. Úvod už viac provokatívny byť nemôže, dlhé minúty sledujeme domáce videjko manželského páru z ich spoločného sexu. Život v bukureštskom paneláku je podľa všetkého veľmi fádny, a tak si ho dvojica spestruje sexuálnymi „hrátkami“ pripomínajúcimi amatérske videá na pornhube a všemožne inde na nete. Niekde sa však „stala chyba“ a home video určené iba pre učiteľku a jej manžela sa dostalo na jednu podobnú internetovú stránku. A neboli by to skutoční žiaci druhého stupňa základnej školy, keby ho krátko po zavesení na web niekto z nich neobjavil. O tom, že pani učiteľku čakajú ťažké časy, sa netreba príliš rozpisovať. Ide však o natoľko veľký morálny a etický prečin, že bude musieť podať výpoveď? A kto má právo o tom rozhodnúť?

Odpoveď nie je jednoduchá, ale Jude dáva, samozrejme, najavo, čo si o pokrytectve celej (nielen) rumunskej spoločnosti myslí. Druhá časť, respektíve prvá kapitola pomocou dlhších záberov zobrazuje Emu kráčajúcu ulicami veľkomesta a ocitajúcu sa v rôznych menej či viac nepríjemných situáciách. Neokrôchaný vodič parkuje na chodníku a vykrikuje po Eme, že ak s tým má problém, tak mu môže, no povedzme to slušne, poskytnúť orálny sex. O čo Judemu ide, je pomerne jasné, a táto forma vyjadrenia, respektíve použitia juxtapozície viacerých scén pôsobí dôvtipne a neotrepane. Najskôr tu máme porno a hneď nato moderne nakrútenú urbánnu drámu. Keby sa film záverom prvej kapitoly zároveň aj skončil, bolo by nad čím premýšľať bez pocitu, že nám niekto do hlavy „šróbuje“ svoje myšlienky.

Nasleduje však druhá, najexperimentálnejšia kapitola, kde sme svedkami dokumentárneho zhrnutia istej časti rumunských dejín, rôznych filozofických úvah a postrehov zozbieraných zo všemožných zdrojov, napríklad z časti videoklipu šlágra miestnej provincie. Za túto filmovú koláž by sa nemusel hanbiť žiaden uznávaný filmový dokumentarista a experimentátor v jednom. Napriek tomu, že ide o absolútne odlišne poňatú kapitolu ako tie zvyšné, divák môže získať oprávnený pocit repetitívnosti vo vyjadrení ústrednej myšlienky všeobecného spoločenského pokrytectva. Je nespochybniteľné, že pri porovnávaní zločinov rumunskej armády počas druhej svetovej vojny a pôvodnej zápletky je Emino video iba slabunkým čajovým odvarom, ale otázkou potom zostáva, prečo tomu venovať také množstvo filmového času. V podstate už počas Eminej prechádzky mestom divák uvažuje nad sexistickými poznámkami okoloidúcich alebo všeobecnej ľudskej neznášanlivosti a úmyselnom hľadaní konfliktov v spojitosti s tým, čoho sa žena dopustila. Jude začne do svojho diela vsádzať obrovské množstvo informácií, no tie vedú stále k tej istej ústrednej myšlienke o tom, čo je, čo by malo a čo nemalo byť spoločnosťou akceptovateľné.

Štvrtá a záverečná kapitola nás zavedie pred „tribunál ľudu“, respektíve pani učiteľku pred rodičov vlastných žiakov na pôde školy. A bude sa vo veľkom diskutovať, súdiť a odsudzovať. Tieto scény môžeme nazvať čistou moralistickou komédiou, kde sú nám postupne predstavené viaceré jednorozmerné pokrytecké postavičky ako z obdobia českej novej vlny. Ich výroky občas skutočne pobavia (Hannah Montana), zároveň však ide skôr o jasnú hru na tých múdrych (menšina) a tých totálne blbých (skoro všetci), až sa chce veriť, že Jude nám zámerne predstavuje iba karikatúry ako synekdochu tej väčšinovej, povedzme že menej inteligentnej časti vlastného národa. Pôsobí to však až príliš doslovne, rieši sa tu pomaly všetko boľavé, čo nájdete v rumunskej a východoeurópskej spoločnosti, a nepôsobí to ani zďaleka autenticky. Otázkou tak zostáva, či to divák bude považovať za štylistickú autorskú hru alebo za prvoplánovú obžalobu pokrytectva a už raz spomínané „šróbovanie“ do hlavy.