Exploatácia ako vstupná brána do aktuálnych tém
Cesta skrz vietnamské peklo za šialeným plukovníkom Kurtzom, trojdielna sága o mafiánskej famílii, úzkostný príbeh bezpečnostného experta alebo jedna z najvýstrednejších adaptácií Stokerovho Drakulu. V kinematografii druhej polovice 20. storočia nájdeme len málo osobností, ktoré sa vyrovnajú kultu a ikonickosti režiséra a producenta Francisa Forda Coppolu, jednej z hlavných tvárí hollywoodskej renesancie a amerického filmu s výraznými umeleckými ambíciami. Krstný otec (The Godfather, 1972), Rozhovor (The Conversation, 1974) alebo Apokalypsa (Apocalypse Now, 1979) sa stali základnou výbavou kolektívnej kultúrnej pamäte, málokto však pozná malé, ale nemenej zaujímavé Coppolove filmy, ktoré jeho masívnemu úspechu predchádzali.
Mená ako Denis Hopper, Jack Nicholson, Martin Scorsese alebo Francis Ford Coppola sú synonymami obdobia hollywoodskej renesancie na konci 60. a začiatku 70. rokov, no spoločné majú aj to, že svoju kariéru začali prácou na malých, nízkorozpočtových béčkových snímkach spoločnosti producenta Rogera Cormana American International Pictures. Tá sa vyprofilovala ako malá továreň na generické brakové snímky natáčané za pár dní a za pár tisíc dolárov (rozpočty filmov AIP málokedy prekročili hranicu 50 000 dolárov), avšak generalizovať túto produkciu ako beztvarú, neštruktúrovanú masu bizarností by bolo príliš zjednodušujúce a hlavne chybné.
Okrem delenia na najrôznejšie exploatačné subžánre (sexploitation, carsploitation, hippiesplotation, hixplotation, bikesplotation, blaxploitation…) v produkciách AIP môžeme vyselektovať snímky, ktoré skrátka vynikajú námetmi symptomatickými pre svoju dobu, výrazovými prostriedkami oveľa odvážnejšími (a tým pádom aj aktuálnejšími) než dobová „áčková“ produkcia. Fungujú ako plnohodnotné predobrazy neskoršej „serióznejšej“ nezávislej kinematografie. Filmy ako Divoká banda (The Wild Angels, r. Roger Corman, 1966), Trip (The Trip, r. Roger Corman, 1967), alebo Foxy Brownová (Foxy Brown, r. Jack Hill, 1974) nie sú iba senzáciami, ktoré prešumia na double features (alebo tiež double bill), v autokinách a polnočných kinách. Práve oni sa stali míľnikmi popkultúry, a to nielen svojím produkčným módom, usídleným mimo ohnísk veľkých štúdií (majors), ale aj (vďaka voľnejšiemu produkčnému zázemiu) svojráznou výraznou estetikou a odvážnou voľbou tém, ktorou predznamenali nezávislú kinematografiu nasledujúcich rokov. Do tejto kategórie produkcie spoločnosti Rogera Cormana patrí aj Coppolova Dementia 13.
„Odpoveď na Psycho“
Dementia 13 sa na prvý pohľad svojou estetikou a „gimmickovými“ taktikami marketingu nevymyká z väčšiny svojich filmových (béčkových) súpútnikov. „Gimmickovými“ taktikami myslím najmä tvrdenia ako „Najdesivejší zážitok vášho života“, alebo „Nepozerajte film sami, lebo sa zbláznite od strachu“, ktoré pokojne môžeme nechať v úzadí ako tradičné (a značne úsmevné) výkriky dobovej propagácie. Slogany predstavujúce Dementiu 13 ako „odpoveď na Psycho“ sú tiež okaté a nasilu pútajúce pozornosť, ale nesú v sebe aj kus pravdy, ktorú potvrdí a rozvinie bližšie analytickejšie preskúmanie filmu. Vďaka nemu môžeme zistiť, že Coppolov film nie je iba „odpoveďou“ na Psycho, ale „predpoveďou“ žánrovej evolúcie.
Coppola prináša čiernobiely film s príbehom dvoch „záhad“ – staršieho úmrtia malého dievčaťa, ktoré motivuje opakujúce sa rodinné stretnutia rodu Haloranovcov v ich rodinnom sídle, a aktuálneho ďalšieho úmrtia člena rodu, Johna Halorana. Do už beztak vyhrotenej situácie sa prikráda vyšinutý vrah s motiváciou, ktorú asi nie je nutné explicitne predstavovať. Takúto krkolomnú zápletku by bola publicistická výzva prehľadne vyspoilovať a vniesť do nej istú striedmosť a poriadok, nás však bude zaujímať historický kontext, ktorý ju presakuje.
Sledovať Coppolovu prácu v začiatkoch kariéry a v takomto nízkorozpočtovom móde je pri dostatočnej pozornosti ešte vzrušujúcejšie, než sledovať ktorýkoľvek z jeho neskorších, slávnych filmov. Coppola v Dementii 13 pozoruhodne prepája v 60. rokoch ešte stále doznievajúcu estetiku gotických hororov (kulisy starého rodinného sídla v Írsku, odhaľovanie mysteriózneho rodinného tajomstva) s trilerovým ladením, ktoré naopak pripomína zlomový bod pre vývoj moderného hororu – už v propagačných materiáloch filmu explicitne spomínané Psycho Alfreda Hitchcocka. Psycho vychádza primárne z ukotvenia deja v súčasnom svete a celá snímka akoby bola dobovým komentárom vývoja hororu – zo súčasnosti sa symbolicky vraciame do minulosti a k tragickým udalostiam rodu Harolanovcov. Do rodinného (smútočného) stretnutia na starom sídle (a jeho nedoriešených mystérií) sa navyše pridáva ako ďalší prvok – vyšinutý vrah. Jeho úlohou nie je, ako sa na prvý pohľad môže zdať, obyčajným apendixom na eskaláciu násilia.
Dejová línia filmu môže (musí!) pôsobiť prehnane a prekombinovane a vo svojej bizarnosti hraničí s nechcenou paródiou. Z teoretického pohľadu, a najmä ak prihliadneme na rok vzniku filmu, ide o vcelku unikátny priesečník, ktorý nielenže kombinuje, ale aj predpovedá vývoj hororového žánru v nasledujúcich dekádach. Určujúcou je v tomto smere práve do očí bijúca postava vyšinutého vraha, pôsobiaceho ako nechcený votrelec, narušiteľ pôvodnej fabuly. Práve toto narušiteľstvo, vpád hosťa nechceného ako rodinou Harolanovcov, tak najtradičnejšími naratívnymi schémami gotických hororov, v sebe nesie dôležitý predobraz toho, čo čaká a neminie hororový žáner. Postava vraha a jeho cieľ „zbaviť sa“ členov rodu nápadne pripomína postavy Michaela Myersa alebo Jasona Voorheesa a jeho matky, ktorí sa stanú symbolom slasherového subžánru, dominujúceho v hororovej kinematografii od konca 70. rokov a počas celej ôsmej dekády 20. storočia.
Coppolov „malý“ film je veľký vo svojom odkaze: pomáha prekonať chápanie filmov spoločnosti AIP ako generických „béčok“ a demonštruje, aký relevantný obsah dokážu dané snímky niesť z pohľadu filmovej histórie. Zároveň je Dementia 13 ukážkou vizionárstva svojho autora, ktorý prepája estetiky a pravidlá archaického (gotického) aj rodiaceho sa moderného hororu, aby nám „vyveštil“ niečo málo o jeho budúcej podobe. Dementia 13 sa neustále rozkračuje medzi polia individuálneho a všeobecného, je ukážkou Coppolových začiatkov, aj názorným príkladom vývoja vyššie popísaného vývoja filmového priemyslu. Coppolovo režisérske zvládnutie (aj prekonanie) oboch zložiek referuje taktiež k bohatej znalosti kinematografie, typickej pre generáciu „movie brats“, kľúčovú pre Nový Hollywood. Diváckym bonusom Dementie 13 môžu byť scény s (na taký nízkonákladový film) nečakane vysokou výtvarnou aj remeselnou úrovňou, napríklad, medzi fanúšikmi filmu kultová, scéna odhalenia hrobu na dne jazera. Demetia 13 je aj na dnešné pomery nenápadný, ale jedinečný hybrid, ohýbajúci žánrové konvencie a početné vplyvy do podoby, ktorá predstavuje krátku, ale relevantnú, vecnú (pod)kapitolu členitých dejín filmového hororu. Prvé sledovanie Dementie 13 má tak veľa spoločného s radosťou z objavenia chýbajúceho článku nejakej evolučnej línie. Určite vyskúšajte.
Dementiu 13 si teraz vďaka EYELET môžete pozrieť priamo pod týmto článkom.
