Slovenský dokumentárny film a politika sú entity úzko previazané; angažovaný autorský dokument je najmä od polovice deväťdesiatych rokov výsadou viacerých generácií slovenskej dokumentaristiky. Zhruba vtedy začala tvoriť aj Zuzana Piussi, ktorá sa na tomto tvorivom i produkčnom poli vyníma a jej vysoko aktuálna reflexia spoločenského a politického diania je istotou objavujúcou sa s údernou pravidelnosťou. Len dva roky od premiéry Ukradnutého štátu (2019) sa Piussi vracia s podobným filmovým modelom: vyberá si tému siahajúcu síce až do počiatkov samostatného Slovenska, no predkladá ju najmä prostredníctvom čerstvých aktualizácií súčasnými kauzami.
Problematikou režisérkinho najnovšieho filmu Očista (2021) je stav slovenského súdnictva, čomu sa venovala už vo filme Nemoc tretej moci (2011). Očista má svojho predchodcu rozvíjať a spoluvytvárať akúsi kroniku pomerov (alebo skôr nepomerov) v justícii. Už samotná potreba natočiť ďalší film s odstupom desiatich rokov naznačuje, že k zlepšeniu stavu nedošlo.
Zatiaľ neurčitú (a Piussi ukazuje, že pravdepodobne falošnú) nádej na zmenu priniesli akcie masívneho zatýkania sudcov/sudkýň po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Prelomom v tejto kauze bolo zabavenie telefónu Mariana Kočnera a rozšifrovanie aplikácie Threema, ktorej prostredníctvom si Kočner písal, okrem iných, aj s vysokopostavenými sudcami a sudkyňami. Krátky záber Kočnerovho telefónu vo filme funguje ako vizuálny refrén i východiskový bod.
Kam sme sa však vďaka týmto odhaleniam posunuli? Očista, ktorá mala prebudovať systém od už dávno narušených pilierov, nenastala v očakávanej ani adekvátnej podobe. Medializácia však sprostredkovala verejnosti obraz zjavného reformného úspechu. Piussi zachytáva proces tohto „veľkého divadla“ a prepája ho s malými, súkromnými linkami.
Protagonistkami, od ktorých sa námet odvíja, sú dve ženy. Janka Javorková je jedna z bývalých zamestnankýň ružomberských papierní, ktorým podnikateľ a privatizér Milan Fiľo sľúbil, a nikdy nedal, pätnásťpercentný podiel z akcií podniku. Janka v tejto súvislosti Fiľa zažalovala a on následne zažaloval ju, čím sa ocitla v absurdnom cykle súdnych procesov. Druhou ženou je Katarína Javorčíková, sudkyňa dlhodobo a zvnútra kritizujúca rozpoloženie súdnej moci na Slovensku. Obe sú v kontexte justičného systému v pozícii obete, i keď každá v úplne inom postavení a podmienkach. Vzpierajú sa, a to aj napriek zastrašujúcim praktikám, no ich snahy spájajúce túžbu po „svojom“ dobre s dobrom všeobecným sprevádza frustrácia a únava z opakovaného neúspechu.
Piussi rozvíja počiatočnú ideu zoširoka, od protagonistiek sa odkláňa a spúšťa sa po núkaných súvislostiach. Tieto sprvu nemiestne odbočky súvisia s metodológiou, ktorou pristupuje k svojim filmom. Nezaujíma nimi jedno konkrétne (a prehĺbené) stanovisko, ale poskytuje komplexnejší náhľad. Publiku podsúva informácie rôznej relevantnosti a pôvodu a vzhľadom na vysokú aktuálnosť problematiky film ponecháva otvoreným, „živým“ dielom, ktoré podlieha stále sa inovujúcej politickej situácii a odhaľovaniu ďalších a ďalších skutočností, ktoré si divák/diváčka môže do výpovede zahŕňať. Tieto bočné línie (v prípade Očisty Igor Matovič, Daniel Lipšic a ďalší) fungujú aj ako argumentácia, Piussi totiž do hĺbky samotných káuz nejde. Zaujímajú ju skôr subjekty s nimi spojené a názor na konkrétnu kauzu utvára skrz názory na v nich figurujúce osoby (či už z jednej alebo druhej strany, i keď v tomto prípade je nemožné povedať, že ide o zjednodušene „dvojbrehovú“ záležitosť) a naopak.
Autorkin tradične provokatívny prístup v Očiste poľavuje. Prevláda tu výklad a pozorovanie, Piussi nezvyčajne málo konfrontuje. Sústredí sa na poškodených/é väčšmi než na škodiacich a necháva im priestor rozsiahle vypovedať. Z participácie a „performingu“ sa čiastočne posúva k observácii, ale jej angažovaný hlas miernym pozmenením metódy netíchne. Pasáže sledujúce Janku v jej domovskom prostredí dodávajú filmu sociálny presah a emocionálny náboj, čo mohlo byť významnejším prvkom či rámcom témy. Piussi však ostáva pri tom, v čom sa osvedčila. Očista je predovšetkým správou, poučením verejnosti, rozbúrením diskurzu. Všetkým tým, čomu režisérka na poli slovenského dokumentu dominuje. Ale ak film chápeme aj ako metaforu, chýba jej hĺbka – a tú ktorákoľvek z postáv ponúkala.
Angažovaný prínos Zuzany Piussi do kinematografie (i spoločnosti) spočíva najmä v angažovanosti samotnej. Nejde totiž len o to, čo režisérka zo získaného materiálu vyskladá. Rovnako ako finálny film je vzácna činnosť, ktorá mu predchádza a ktorá má dopad na pohyb udalostí v skutočnom živote – film Janke Javorkovej v súdnom konaní nepriamo pomohol a Milan Fiľo svoju žalobu stiahol. Vyzerá to tak, že do čoho sa Piussi pustí, tam vznikne obava, čo všetko ešte môže odhaliť. Slovami jihlavskej poroty: „Zuzana Piussi nám ukazuje, že angažovaná kinematografia má zmysel.“
[Snímka získala zvláštne uznanie na 25. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava v súťažnej sekcii Česká radost.]
