Čo so zombies? Ničiť alebo interpretovať?
Michael Papcun 3/4/2020

Ruka nemŕtveho vychádzajúca spod zeme (ideálne) za mesačného svitu je obľúbeným hororovým „erbom“. Nás ale bude zaujímať menej nápadný obraz: čiernobiely celok vedľajšej vidieckej cesty s pomaly vchádzajúcim Pontiacom Tempest. Prvý záber Noci živých mŕtvych je začiatkom zlatej éry zombie filmu a zároveň priamym vstupom do modernej podoby hororového žánru. Zombie film v posledných týždňoch brázdi internet, napríklad v podobe rôznych memes, v súvislosti so súčasným pandemickým stavom. Navyše jeho základná zápletka – skupina uväznených postáv bojujúca proti hordám živých mŕtvych – úzko súvisí s témou izolácie.

Zombies – otcovia a matky moderného hororu
Noc živých mŕtvych, celovečerný debut režiséra Georga A. Romera, reprezentuje koniec dominancie gotizujúcej estetiky, tradície vlastnej klasickým snímkam produkčných spoločností Universal a Hammer Films, neskôr prevzatých spoločnosťou American International Pictures. Príbeh skupinky ľudí uviaznutých vo vidieckom dome uprostred masového zmŕtvychvstania pripomína svojím ladením skôr Psycho Alfreda Hitchcocka zo začiatku 60. rokov. Zmyslel pre naturalizmus, natáčanie v reálnych exteriéroch (pensylvánska Butler County), bohaté využívanie roztrasenej ručnej kamery a prirodzeného svietenia (a v neposlednom rade nízky rozpočet definujúci produkčné a estetické možnosti snímky) naplno rozvíjajú civilné ladenie Hitchcockovho trileru. Hrôza v Romerovom filme je úplne súčasná a vcelku jednoduchá, neprenáša nás do histórie, ani do plne vyfabulovaného fikčného sveta, nenesie v sebe prvky romantizmu, ani gotického románu. Vonkoncom silným odkazom na Psycho je rapidmontáž trofejí pri vstupe do domu, v ktorom sa film odohráva.

Film s rozpočtom okolo 100-tisíc dolárov dokázal ako tzv. sleeper hit zarobiť približne 30 miliónov dolárov po celom svete a stal sa prvou časťou nielen Romerovej „trilógie mŕtvych“ – Noc živých mŕtvych (Night of the Living Dead, 1968), Úsvit mŕtvych (Dawn of the Dead, 1978), Deň mŕtvych (Day of the Dead, 1985) -, ale aj prvou časťou kultového triptychu nízkorozpočtových filmov, ktoré rámcujú moderný horor: popri Noci živých mŕtvych sem patrí Texaský masaker motorovou pílou (The Texas Chain Saw Massacre, r. Tobe Hooper, 1974) a Halloween (r. John Carpenter, 1978). Snímky zarobili stonásobky svojich malých rozpočtov, preniesli nebezpečie do reálneho sveta a každodenného života, a aplikovali štylistické postupy, ktoré sú dodnes jednými z hlavných poznávacích znakov hororového filmu.

Z pohľadu žánrovej tradície predstavuje Romerov debut vyslobodenie zombie filmu z mantinelov neokolonialistického uvažovania v snímkach ako White Zombie (r. Victor Halperin, 1932) alebo I Walked with a Zombie (r. Jacques Tourneur, 1943), ktoré vnímali fenomén zombies ako čisto okultnú záležitosť, exploatujúc kultúrno-náboženskú tradíciu haitského voodoo po vzore brakových a pulpových rozprávaní. Romero tento prvok nahrádza zlomovou aktualizáciou a motív živých mŕtvych uchopuje ako nástroj spoločenskej kritiky. Sociologická vzorka postáv uväznených v dome obklopenom zombies symbolizuje Ameriku uprostred ohrozenia, pričom sa vo vyhrotenej atmosfére otvárajú aj v súčasnosti rezonujúce témy spojené s rasovými otázkami a genderom. Zombies tu figurujú ako metafora dobovej studeno-vojnovej paranoje z útoku, vpádu nepriateľa. Východiskové témy aj štýl Romerovej tvorby maximalizovalo pokračovanie „trilógie mŕtvych“. Úsvit mŕtvych rozvíja najmä kritiku konzumerizmu situovaním snímky do prostredia nákupného centra a naturalistické ladenie prepája akčné a hororové prvky s až reportážnym štýlom snímania. V nasledujúcom texte sa však nebudem venovať iba Romerovým snímkam, ale aj stručnému prierezu premien a mutácií zombie žánru.

Úsvit mŕtvych: Taliansko na obzore
Romerov Úsvit mŕtvych je americko-talianskou koprodukciou, na ktorej sa ako scenárista podieľal režisér Dario Argento a autorom soundtracku je talianska skupina Goblin. Koprodukčné zázemie azda najznámejšieho (a pre fanúšikov žánru najkánonickejšieho) zombie hororu sa dá použiť ako premostenie k neprehliadnuteľnému subžánru v subžánri – talianskemu zombie hororu.

Ak by sme mali nájsť spoločný znak snímok režisérov Lucia Fulciho, Joa D’Amata alebo Pupi Avatiho, bolo by to rozloženie scenára aj vnútornej logiky a excentrické vizuálne spracovanie. Snímky ako Páter Thomas (Paura nella città dei morti viventi, 1980), Dom pri cintoríne (Quella villa accanto al cimitero, 1981), Brána do záhrobia (L’aldilà, 1981) – Fulci, Antropofág (Antropophagus, 1980), Porno Holocaust (1981), – D’Amato, alebo Zeder (1983) – Avati, sú vo svojej bezbrehej exploatačnosti exotickými príspevkami do kolónky zombie filmu. Silnou stránkou stavania na banálnych zápletkách a rozkladaní (nedodržiavaní) kauzality a naratívnej logiky je veľakrát až hypnotická snová atmosféra, ktorá sa kumuluje najmä v extravagantných obrazoch deštrukcie, skazy a zániku. V podkultúre sa najviac uchytil Fulciho podmorský boj zombie so žralokom, pomalé tiahnutie zástupov živých mŕtvych na New York v majestátne pôsobiacich veľkých celkoch, ambientné vyobrazenie záhrobia pripomínajúce maľby J. M. W. Turnera a až fetišistické zameranie sa na rozklad ľudského tela. Nízke rozpočty sa tu opäť stávajú podmienkou pre vznik ojedinelého vizuálneho cítenia, predstavujúceho špičku „campovej“ estetiky v európskej kinematografii.

Spoločensko-kritický zombie film z Kanady
Spoločensko-kritický rozmer zombie žánru výrazne rozvíja u nás takmer neznáma snímka kanadského režiséra Boba Clarka z roku 1974 Deathdream (s asi šiestimi alternatívnymi distribučnými názvami pre USA a Kanadu). Clark skrz motív vojaka, ktorý sa vracia domov ako vraždiaci zombie, otvára tému vojny vo Vietname, vietnamského syndrómu a problému s návratom vojaka do bežného, každodenného fungovania. Deathdream mohol aj vďaka menšej kontrole béčkovej produkcie spracovať danú tému s predstihom pred nákladnejšími a psychologicky prepracovanejšími drámami „áčkovej“ produkcie – napríklad Lovec jeleňov (The Deer Hunter) Michaela Cimina z roku 1978. Veľmi podobne ako predošlý Clarkov film Children Shouldn’t Play with Dead Things (1972), ktorý hovorí cez zombie motív o úpadku hnutia hippies a jeho ideálov, využíva Deathdream gore scény a zombie žánrovú ikonografiu ako nástroj (doslova) kúsavého spoločenského komentáru. Postava Boba Clarka predstavuje jedného z opomínaných pionierov žánru.

Krv pijú konzervatívne tendencie
K Romerovmu (alebo Clarkovmu) konštruktívne kritickému uvažovaniu nad spoločnosťou môžeme ako protiváhu postaviť bohatú exploatačnú líniu zombie snímok, objavujúcu sa v priebehu 70. rokov. Pre účely textu vyberiem jej dve zástupné snímky, ktoré presne vystihujú paradoxný konzervativizmus exploatačnej ideológie: zombie motívy sú zdrojom explicitných, šokujúco krvavých scén. Zombies tu zároveň reprezentujú subkultúrnu identitu (hippies, motorkári a pod.), ktorej je pridelený charakter nebezpečenstva ohrozujúceho životy a hodnoty väčšinovej spoločnosti – slušných občanov (väčšinou ide o uzavretú, vidiecku alebo malomestskú komunitu). Zombies tak predstavujú strach z inakosti.

Ideálnym príkladom je snímka I Drink Your Blood (1970) režiséra Davida E. Durstona, kde sú živými mŕtvymi hippies v, ako inak, mansonovsky sektárskom chápaní, alebo o tri roky mladšia snímka angličana Dona Sharpa Psychomania. Sharp do úlohy zombies zasa dosadzuje satanistických motorkárov. Tieto filmy sú okrajovými, ale výpovednými časovými kapsulami svojej doby. Popri štvrtení tiel a potokoch krvi nám kladú otázky ohľadom toho, čo všetko môžu reprezentovať filmoví zombies a aké ideologické otázky by sme si pri daných, viac či menej „trashových“ snímkach mali alebo mohli klásť. I Drink Your Blood alebo Psychomania sa totiž na prvý pohľad môžu priečiť „dobrému vkusu“ meštiackeho publika, ale návodne tlmočia jeho konformný spôsob uvažovania.

Posledný „veľký“ taliansky zombie film
Letmý návrat k vizuálnej výstrednosti Pupi Avatiho, Joa D’Amata alebo nekorunovaného kráľa talianskeho zombie filmu Lucia Fulciho nás privedie do 90-tych rokov k tvorbe talianskeho režiséra Michela Soaviho. Ten už na rozdiel od svojich predchodcov vedome narábal s auteurskými prvkami aj s (relatívne bohatým) odkazom talianskych zombie filmov. Z ich výstrednosti vychádzal pri svojej najznámejšej snímke označovanej tiež ako „posledný veľký taliansky zombie film“ – Dellamorte Dellamore (1994). Soavi sa vyžíva v krvavých scénach, v grotesknom prostredí cintorína a talianskeho malomesta, kde vytvára snový, až magicko-realistický svet. Gore prvky zombie filmu prepája s prvkami literárneho romantizmu a citáciami romantizmu a surrealizmu vo výtvarnom umení. Výsledkom je príbeh o samote, hľadaní lásky a limitoch vlastného sveta, v ktorom zohráva ústrednú postavu mladý hrobár Francesco a jeho pomocník Naghi. Zombie film sa premieňa na poetické metafory aj čierno-humorné gagy, hyperbolizovaná „béčkovosť“ sa strieda s elegickosťou a Soavi s nadhľadom završuje jednu kapitolu talianskej kinematografickej tradície.

Nesmrteľný odkaz živých mŕtvych
Taliansky „posledný veľký zombie film“, našťastie, nie je „posledným veľkým zombie filmom“ vo všeobecnosti. Zo zombie filmov sa dnes stávajú časom overené, kultové klasiky s pevným miestom v dejinách filmu, pričom ich odkaz nemá podobu ozveny, ale stále prítomného hlasu, ktorý si naďalej osvojuje nové vlastnosti a mutuje do nových podôb. Zombie žáner sa vyvíja spolu s dobou: Stačí spomenúť veľký úspech seriálu Walking Dead (2010-2015), filmov O 28 dní… (28 Days Later, r. Danny Boyle, 2002), Svetová vojna Z (World War Z, r. Marc Forster, 2013), komédiu Zombieland (r. Ruben Fleischer, 2009), španielsku sériu REC (2009-2014), alebo hromadu obľúbených videohier so zombie tematikou (Zombies Ate My Neighbors, Red Dead Redemption: Undead Nightmare, State of Decay, Left 4 Dead…). Až tak sa rozvinul odkaz malej nezávislej snímky. Zombies vedia byť desiví, spoločensko-kritickí, umelecky podnetní aj jednoducho zábavní, ich likvidácia vo virtuálnom svete je už samostatným segmentom trávenia voľného času. To všetko dokladá ich charakter mimoriadne ohybného žánrového elementu, ktorého rozsah v rovine symptomatických významov a možností reprezentácie má len veľmi benevolentné hranice. Zombie filmy sú preto stále aktuálnymi a interpretovať živých mŕtvych je vonkoncom ešte väčšia zábava, než ich po desiatkach likvidovať.


Noc živých mŕtvych si teraz vďaka EYELET môžete pozrieť priamo pod týmto článkom. ⬇