…and you can shine like a diamond

Tento krátky príbeh píšem rukou v idúcom metre. Je to celkom iné, keď nechcené slová prečiarknem, ale ony nemiznú a miesto im mením tým, že ich napíšem znova, alebo nakreslím šípku. Mám tu veľa škrtancov a hviezdičiek, srdiečok, neskôr krúžkov a kačičiek. Ťažšie sa mi vyslovujú myšlienky, keď text nemám pred očami vo forme, na akú som zvyknutá. Prichádzam aj o príjemne strávený pracovný čas za notebookom v obľúbenej kaviarni. Píšem teraz, keď to na mňa prišlo, pretože viem, že by to neskôr bolo ťažšie. Je to niečo, na čo som už zabudla – písať okamžite vo chvíli vytrženia, keď je nápad ešte horúci. Preháňam. Nemusí byť horúci, povedzme, že je teplý a keď som skutočne vo vytržení, ťažko sa mi značí aj pár slov do denníka. Nateraz opusťme tému vytrženia… Väčšinou načrtnem hrubú formu textu do wordu a potom ho obraciam a prekrúcam. Dnes nie, dnes si nemôžem nabiť počítač, lebo nabíjačku mi odniesol autobusár do neznáma. Tak ťa prosím o zhovievavosť.

Hemingway zvykol písať v bare a postojačky. Niečo ako: I slept with women. It was this night. Another glass of whiskey. I don’t give a fuck. This smell is absurd.

Tu uznajme, že karta sa obracia a forma napĺňa obsah.

Keď si spomeniem na staré vzácne rukopisy, keď pisár nemohol spraviť chybu, som rada, že si teraz nemusím dávať pozor na každého nebezpečného cestujúceho a ani na svoju vlastnú neistotu. Píšem, škrtám, posúvam, ale stalo sa to takto:

„Prebral som sa z dlhého sna: Ideme pustou krajinou, len kde-tu trčia zo zeme vyschnuté bodliaky alebo stojí dom. Vo všetkých domoch je ticho znásilnené, ohmatané prievanom. Snažím sa v oknách niekoho zahliadnuť. Snažím sa zo všetkých síl. Aspoň jednu známu tvár, pretože tých s ktorými cestujem, nepoznám. Rodinu za prestretým stolom, starca s ďalekohľadom, čo sa na mňa už týždeň díva, toho fotografa, alebo mňa samého s nasadenými okuliarmi ako tepem šperk pre ženu, ktorú milujem. Viem, že je vydatá. Ten muž mi je cudzí, ale som si istý, že na mňa žiarli. Povedala to. Je však možné, že chce, aby žiarlil a vôbec tu nejde o mňa. Možno ho miluje. Všetky okná sú dokorán a ja nevidím živú dušu. Ustal som. Ležím na tvári. Zem je bližšie. Je čierna, suchá, slaná na jazyku. Nekonečné pary sa zdvíhajú k nebu. Moje telo, telá mojich spolupútnikov, cesta, bodliaky, okenice, steny domov, všetko sála teplom. Všetka vlaha opúšťa krajinu, v ktorej som. Zrazu mám pocit dlhu. Niekomu dlhujem seba, niekomu zas niečo, čo som nikdy nemal. Chcem o tom premýšľať a nemať pritom strach. Otváram sa svetu, tvár natočím k oblakom. Vtedy vidím, ako teplý vzduch zdvíha mojich spoločníkov smerom hore a oni mi letiac kývu klobúkmi na pozdrav. Zľaknem sa. Tiež ma to chce vziať bližšie k slnku, tomu neskutočne rozpálenému červenému kotúču. Bránim sa tak, že zarývam nechty do tvrdej zeme. Pridám zuby. Nič nepomáha. Vidím, ako mi plamene pohltia ruky, cítim puch škvareniny… Ďalej si na nič nespomínam.
Nie som úplne vo svojej koži. Raňajkujem nadrobno nakrájané ovocie a kokosovú vodu. Nikdy som nezvykol raňajkovať, chuť do jedla dostávam až v noci. Som Janin milenec, ale nespomínam si, či som ju v tom parku pobozkal. Som prepracovaný, našťastie však bohatý muž, samotár. Nikdy som nešiel touto ulicou a nohy mám dnes ľahšie ako kedykoľvek predtým (to je príjemné), vlastne ich necítim a nechávam sa unášať. Haha, pôjdem, kam ma nohy ponesú! Fotia ma v štúdiu a záblesky mi spôsobujú nevoľnosť, cítim, ako sa potím. Trvá to celý deň. Ten fotograf mi je nejaký povedomý… Večer som na večierku a akoby ma všetci poznali, každý ma bozkáva na líce, vítajú ma a dávajú jesť maličké porcie niečoho pekného. Sú tu hollywoodski herci, ktorých poznám z plátna. Popravde, ani nepoznám všetkých mená, do kina chodím málo. Znova ma fotia a obkľučujú. Najradšej by som ušiel, ale vychádzam na pódium. Hrám na klavír a spievam. Pri mne Bradley Cooper spieva a hrá sprievod. Hráme a ľudia tlieskajú. Pravdou je, že po sláve som nikdy veľmi netúžil, ale dnes žiarim. Ach…

Konečne som doma, už by som nevydržal ani sekundu. Nie je to môj dom, ale dnes ma už nič neprekvapí. Idem si hneď ľahnúť. Cítim nečakaný tlak v celom tele a akoby som sa vznášal. Klesám a tvár sa približuje k nočnému stolíku. Snáď si nerozbijem držku, dúfam, že neomdliem, veď som nepracoval s lopatou, nemôžem byť taký slabý a unavený, aby som odpadol! Sedím na stolčeku a vidím izbu. Šero a zrkadlo predo mnou. Vedľa si do postele ľahla blondína. V hlave mám zmätok. Pozriem do zrkadla, nevidím sa. Na nočnom stolíku vidím len žltý diamant.

O niečo neskôr:

Som to ja. Som nádherný žltý diamant. Je zo mňa to, čo som mal najradšej – kapitál vložený do drahocenností,“ usmieva sa a leskne v mesačnom svite.

Tento príbeh referuje o fantastickej skutočnosti, ktorú tento mesiac načrtol český National Geographic: dnes prichádza na trh ponuka výroby diamantu z popola vašich blízkych. Zdá sa, že slávne „prach si a v prach sa obrátiš“ ľudstvo silou-mocou chcelo na fyzickej úrovni prestúpiť. Tu to máme. Obraciame sa v diamant.

Musím o tom ešte porozmýšľať, končím zápis z metra.

Rukou som tento článok napísala, v jednotky a nuly sa obráti.