Človek je len zviera
Lenka Chovancová 27/11/2019
Tarzanove semenníkyOuăle lui Tarzan
(r. Alexandru Solomon, Rumunsko / Francúzsko, 2017, 105 min)

Dokument rumunského režiséra Alexandru Solomona predstavuje Výskumný inštitút experimentálnej patológie a terapie v Suchumi, hlavnom meste neuznanej republiky Abcházsko. Podľa mytológie tento nádherný kus zeme získal abcházsky človek od samotného Boha. Tzv. Absny – krajina duše si prešla vojnou aj komunistickým režimom. Po rozpade Sovietskeho zväzu túžila po nezávislosti, čo viedlo ku konfliktom s Gruzíncami a kvôli etnickým čistkám následne aj k úteku tisícok ľudí. Minulosť je stále prítomná v príbehoch Abcházscov snívajúcich o skutočnej nezávislosti…

Inštitút, v ktorom sa človek stáva zvieraťom a zviera človekom, založili sovietski endokrinológovia v roku 1927. Opice tu boli podrobené rôznym experimentom, testovali sa na nich lieky a niektoré z nich po výcviku leteli do vesmíru. Nepriaznivá situácia v krajine odsunula inštitút na perifériu vedeckého sveta, a preto okolo suchumského „opičinca“ panuje množstvo legiend a konšpirácií. Na Stalinov príkaz chceli tamojší vedci údajne vyšľachtiť vojakov, čo by slúžili v armáde. Vytvorením týchto „dokonalých ľudí“, de facto nového živočíšneho druhu, by zároveň dokázali neexistenciu Boha a svoju absolútnu kontrolu nad ľudským životom v pozícii stvoriteľa. Sovietsky biológ Ilja Ivanovič Ivanov zase inseminoval ľudským semenom tri šimpanzie samice, no žiadna z nich neostala gravídna. Neskôr v týchto experimentoch pokračoval v Suchumi, dokonca si dopisoval so ženou, ktorá chcela experiment dobrovoľne podstúpiť, avšak opäť bezúspešne. Podľa súčasného výskumného tímu Ivanovove postupy (vzhľadom k biologickej nekompatibilite) ani nemohli dopadnúť inak. Počas druhej svetovej vojny sa tu tiež skúmal psychický stav opíc pod vplyvom stresu z vtedajšej spoločensko-politickej situácie.

Archívne zábery z „najúspešnejších“ čias výskumov sú v dokumente Alexandru Solomona premietané na stenách miestností s klietkami, v ktorých sú primáty určené k testovaniu. Režisér nás vťahuje do zarážajúcich príbehov ľudí, o ktoré sa radi delia ošetrovatelia opíc s návštevníkmi tej „atraktívnejšej“ časti inštitútu – zoologickej záhrady. Socha primáta, ktorý sa dožil vysokého veku a podľa legiend bol jedným z najvýznamnejších obyvateľov inštitútu so stovkami potomkov splodených so stovkami samíc, je dominantou areálu. Turisti sa tu napríklad môžu nechať vyfotografovať s opicou za 100 rubľov. Vďaka tomuto zriadeniu sa chod inštitútu udržiava naďalej a primáty sa ani dnes lekárskym experimentom nevyhnú. Vedci neúnavne hľadajú gén mladosti, neveria v teóriu evolúcie (najmä z náboženských dôvodov) a zvieracie obete nechávajú umierať v zajatí malých klietok. Hŕstky šťastnejších sa zvyknú ujať ošetrovateľky, ktoré svojich opičích favoritov pred testovaním chránia a v prostredí vlastného domova menia na domácich miláčikov s privilégiom prežiť spokojnejší život v relatívnej slobode.

Dokument Tarzanove semenníky otvára množstvo nezodpovedaných otázok, bez príkras hovorí o živote v zabudnutej postkomunistickej krajine a núti nás premýšľať o rozdieloch, ale aj o podobnostiach medzi človekom a primátom. Testovanie na zvieratách nie je ani dnes v našej spoločnosti tabu. Nezačínajú sa však všetky vojnové konflikty, vraždy, domáce násilie a iné odsúdeniahodné činy ľudí práve dehumanizáciou? Od dôvodu, prečo je ľudstvo schopné ubližovať zvieratám, je už naozaj len malý krok k dôvodu, prečo je život jedného človeka menej dôležitý ako život iného. Solomon skúma práve vzťah človeka k primátom, tvorov nám najpríbuznejším z radu cicavcov, a poukazuje tak na vplyv rôznych ideologických dogiem, viery a etiky v rámci vedeckých výskumov. Aj v knihe Zvířata ve Třetí říši: Domácí mazlíčci, obětní beránci a holocaust (orig. Animals in the Third Reich: Pets, Scapegoats, and the Holocaust, 2000) poukazuje americký historik a lingvista Boria Sax, známy publikáciami o vzťahoch ľudí a zvierat, na spôsob, akým zaobchádzali nacisti so zvieratami a ľuďmi, ktorých považovali za biologicky podriadených, a teda menejcenných. Ide o dôležité nepreskúmané väzby, zneužívanie poznatkov modernej biológie a manipuláciu tradičného vnímania a postojov k zvieratám.

Možno nastal čas, aby sme nepriznávali práva na dôstojný život iba sebe, ale začali akceptovať aj zvieratá ako rovnocenných obyvateľov Zeme. Dlho sme presvedčení, že človek je nad zvieraťom a často si tým ospravedlňujeme naše správanie sa k nim. Otázne je, či je to skutočne tak a či sa jedného dňa nebudeme musieť zodpovedať svojim krutým činom z minulosti.


Dokument Tarzanove semenníky bude na slovenskom turné v rámci alternatívnej distribučnej platformy KineDok sprevádzať hlavný fotograf filmu Radu Gorgos.

26.11. I 18:00 I Diera do sveta I Liptovský Mikuláš
27.11. I 19:00 I Stanica Žilina-Záriečie I Žilina
28.11. I 16:30 I Galéria Ľudovíta Fullu I Ružomberok