Prenasledujú ma slová Virginie Woolfovej. Tie o tom, že pamäť je ako „nezbedná krajčírka, ktorá behá ihlou sem a tam“, a ako v nás aj to najobyčajnejšie usadenie sa môže vyvolať stovky naoko nesúvisiacich obrazov. V ozvene počujem slová Davida Lyncha. Tie, v ktorých opisuje nápady ako veľké ryby, ktoré sa snažíme uloviť. Jeho fascinácia fenoménom nápadu mi je veľmi blízka. Stotožňujem sa s tým, že nápad môže prísť kedykoľvek. Pri pohľade na zvláštne umiestnenú kaluž, pri pohľade na známu budovu, ktorá je okolnosťami zrazu osvetlená úplne inak a jej celkový význam sa na celú chvíľu aj pol pre vás mení. Takto vznikol v roku 2015 nápad urobiť performanciu KAFKA.DREAMING (O čom snívam, keď snívam o tom, že sa ako chrobák mením na Kafku). Zrazu, z ničoho nič. Peter Tilajčík v tmavom priestore, schúlený, šepká „Ocko! Ocko!“ Ako sa to stalo? Netuším. Najskôr to mala byť len „čítačka“ s nejakým „scénickým ozvláštnením“ a potom som počul Petra čítať Kafkov List otcovi naživo. Naliehavosť v jeho hlase, jeho nedokonalá javisková reč, ohromujúci cit a výraz v každej hláske. Vedel som, že nechať Petra „len“ čítať by bol obrovský krok vedľa.

O niekoľko mesiacov som sa rozhodol ísť na preventívnu prehliadku. Po návrate z Londýna, kam som utiekol po svojom prvom vážnejšom psychickom zrútení, som cítil, že niečo nie je v poriadku s mojím telom. Keď tento pocit pretrval aj po komplet negatívnych testoch na pohlavné choroby, vedel som, že potrebujem mať skutočnú istotu. A naozaj. Moja v tom čase skutočne honosná brada skrývala hrču, ktorá mi narástla v krku. Aj keď som ju nahmatal, prisudzoval som to nadváhe alebo niečomu podobnému.

„Máte hmatateľných niekoľko hrčiek v krku,“

povedal doktor ORL (mal priezvisko židovského pôvodu, končilo sa na -ein, ale nepamätám si ho presne). Ak máte napozeraný rovnaký počet filmov ako ja, viete, že keď počujete u doktora slovo „hrčka“, znamená to rakovinu, nádor, chemoterapiu a následne pohreb za zvukov Spiegel im Spiegel od Arva Pärta a Oscara alebo inú cenu pre herca, čo vás stvárňuje, a pravdepodobne ešte cenu za najlepšiu titulnú pieseň a pôvodný scenár.

„A je to… tá hrčka alebo len hrčka?“

opýtal som sa, uvedomujúc si, ako umelo dávam dôraz na to, aby moja otázka vyznela dostatočne dramaticky.

„Či je to tá alebo tá, ukáže až sono.“

Bolo ich 7, z toho 2 mali potenciál byť rakovinou.

Mám morbídnu záľubu v nemocniciach. Fascinuje ma, ako je to vlastne jedno z mála miest, kde sú si všetci ľudia naozaj rovní. Už len naša jednotná „rovnošata“ – pyžamo. Všetci tam sme pre to, aby sme sa uzdravili. Považujem sa za ukážkového pacienta, čokoľvek povie lekár je pre mňa sväté. Zakaždým sa na začiatku opýtam:

„Pán doktor, umriem na to?“

Daného doktora/doktorku to vždy pobaví.

„Pán Procházka, raz umriete, ale nie teraz a nie, keď budete ležať u mňa.“

Moje mentálne nastavenie sa absolútne odovzdá do rúk lekárom. Diktujem im všetko, čo nie je v poriadku, každé žuchnutie, každé pnutie. Musia to predsa vedieť. A ja sa chcem vyzdravieť. Keď som v nemocnici, tak veľa čítam. Keď mi operovali štítnu žľazu, čítal som denne Kafku. Proces, Zámok, poviedky, listy. Vzchádzal z toho jediný obraz, malý, maličký človiečik proti veľkej ozrutnej entite. Kafka vs. Kafka – metaforicky aj doslovne. Kafkov boj samého so sebou bol paralelný s nekonečným súbojom medzi ním a jeho otcom. Myslím, že vtedy som si prvýkrát pomyslel, že to asi budem robiť spolu s Petrom.

OKTÓBER 2015

„Asi si v tom zahrám s tebou,“ povedal som Petrovi Tilajčíkovi po jednej zo skúšok, keď som videl, že časť príbehu budem musieť jednoducho povedať ja sám. Nemohol to byť nikto iný, nie preto, že som geniálny performer, ale preto, že som to potreboval. Celý čas som hľadal v inscenácii svoje miesto. K Petrovi som sa pripojil až počas generálkového týždňa a tieňovým dramaturgom sa stala Zuzana Hudáková, ktorá túto pozíciu verne zastáva v každom mojom predstavení. Môj veľký monológ sa začal slovami:

„Takto sa končí môj doterajší život s tebou a takéto má vyhliadky do budúcnosti. (…)“

Asi prvá spomienka, ktorá sa mi spája s otcom, je fotografia z talianskeho Bibione, kde nás mama odfotila spolu s mojím bratom. Pamätám si, že ma otec držal tak silno za ruku, až som sa rozplakal. Bolesť. To je to, čo sa mi spája s otcom najčastejšie. Bolesť z facky, z bitky, z poznámok o mojej postave, ktorá nikdy nebola (a asi sa musím zmieriť s tým, že ani nikdy nebude) dokonalá. Bol pre mňa symbolom strachu a jeho potenciálny vplyv som vnímal ako šarlátové písmeno. Niekedy som náš vzťah v duchu prirovnával ku vzťahu Karamazovovcov. Keď som si uvedomil, že nikdy nenaplním jeho očakávania, utekal som pred ním, schovával sa fyzicky aj psychicky.

(…) Pripúšťam, že spolu bojujeme, ale jestvuje dvojaký boj. Jednak rytiersky boj, v ktorom sa merajú sily samostatných súperov, každý je sám pre seba, prehráva pre seba i víťazí pre seba. A jednak boj hmyzu, ktorý nielen štípe, ale aj saje krv, aby sa udržal pri živote. Veď to je skutočný vojak z povolania a to si ty. Nie si životaschopný, no aby si si to v živote mohol zariadiť pohodlne, bezstarostne a aby si si nemusel nič vyčítať, dokazuješ, že som ťa obral o všetku životaschopnosť a strčil som si ju do vrecka.

Môj coming out bol ako vystrihnutý z nejakého béčkového nezávislého filmu. Bol som s mojím dobrým priateľom a skvelým hudobníkom na víne v Park Life. V jednej chvíli mu zazvonil telefón, ospravedlnil sa, že musí dvihnúť. Keď sa vrátil, povedal mi, že mu volal otec, o ktorom nejaký čas nič nevedel. Predstava, že by som mal byť s otcom natoľko odcudzený, aby o mne nevedel, že som homosexuál, mi zrazu pripadala natoľko zvrátená, že som sa rozhodol mu to v ten večer oznámiť. Vypil som ešte dva poháre vína, zaplatil a šiel domov. Otec sedel v obývačke a pozeral futbal. Áno, futbal. Sadol som si a zapálil som si jeho cigaretu. Fajčiť ma videl prvýkrát. „Fajčím,“ vypadlo zo mňa. „Pijem,“ dodal som. „A som homosexuál.“ Otec vstal, postavil sa do okna, vyfajčil niekoľko cigariet za sebou a povedal: „Ďakujem, že si mi to povedal, rešpektujem to, ale nečakaj, že sa s tým niekedy vyrovnám.“ Šlo to veľmi pod kožu, tie slová počujem dodnes.

(…) Ubíjala ma už Tvoja obnažená postava. Pamätám sa napríklad na to, ako sme sa neraz spolu zobliekali v kabíne. Ja chudý, slabý, tenký, Ty silný, veľký, mohutný. Už v tej kabíne som si pripadal úboho, a to nielen pred Tebou, ale pred celým svetom, lebo Ty si bol pre mňa meradlom všetkých vecí.

Môj otec už niekoľko rokov pracuje ako učiteľ (jeho hlavné zameranie je telesná výchova) na základnej škole. Zakaždým, keď som stretával jeho študentov, neskutočne si ho pochvaľovali. Raz mi mama povedala o jeho veľkom úspechu, keď za ním prišla dojatá matka autistického chlapca, aby mu oznámila, že jej syn povedal prvé slovo. Pod jeho vplyvom. V tej chvíli som sa pýtal sám seba Kto si, otec? Aký je tvoj príbeh? Časť mňa chcela poznať túto časť jeho ja. Veľmi si vyčítam, že spolu o tomto nekomunikujeme. Často si myslievam, že naše cesty sú trvalo oddelené. Ak by som to mal povedať veľmi tvrdo – možno ma osud tohto muža už jednoducho prestal zaujímať…?

Chcel liezť ďalej, ale nedokázal sa ani pohnúť. Videl, ako matka beží k otcovi a cestou z nej na zem padá jedna uvoľnená sukňa za druhou, ako sa vrhá k otcovi, potkýnajúc sa na tých sukniach, a objíma ho, tesne sa k nemu túliac – teraz však Gregorovi nadobro vypovedal zrak – oblápa ho rukami okolo krku a prosíka, aby ušetril Gregorov život.

Jeden z najzásadnejších momentov, ktoré si pamätám s otcom, bol, keď som ho videl prvýkrát plakať. Bolo to, keď zomrela moja prababka, teda jeho babka, s ktorou mal veľmi hlboký vzťah. Emócie sa u nás doma nenosili. Boli sme vychovávaní v tom, čomu sa dnes dá hovoriť „toxická maskulinita“ – ľudia, čo ma poznajú, sa teraz asi smejú, ale je to naozaj tak. Plakať sa nesmelo, nesmelo sa nahlas ani smiať. Lebo kto to kedy videl. Vidieť otca porušiť toto pravidlo bolo pre mňa life-changing. Bol som zmätený, pretože moja mladá hlava nevedela prijať, že osobu, ktorú máte spojenú so strachom z facky, bitky, zrazu pred vami leží na posteli a plače do vankúša.  

TAK PREDSA SI ČLOVEK.

Môj mozog je hyperfunkčný. Často sa smejem, že som zrejme geniálny, ale faktom je, že mi robí veľký problém čítať knihy, pretože môj mozog si začne okamžite vytvárať voľné asociácie, nové príbehy, z okna kaviarne, kde dopisujem článok, vidím pôdorys malého domu a predstavujem si, ako tam sedí nahá performerka a pri nej je reprák, z ktorého sa ozýva ária Una furtiva lagrima v interpretácii Carusa. V tejto hyperfunkčnosti sa objavujú často nelogické úvahy, vďaka ktorým si ľudia neraz myslia, že som pod vplyvom drog: Ako vzniklo pomenovanie farby červená? A ako si mohol byť človek, čo farbu pomenoval, byť taký istý, že červená je skutočne červená, a nie trebárs modrá? Fascinuje ma pôvod slov. Fascinuje ma ľudská identita. Čo je na nej také výnimočné? V podstate od počatia sme od niekoho závislí. Začína sa to matkou, jej životosprávou, zodpovednosťou. Pôrod – zručnosť lekára, pôrodnej baby, potom oboch našich rodičov. Sme neustále niekým tvorení. Akoby zmes niečích názorov a postojov. Nie je to práve cesta ako našu identitu čo najviac oklieštiť v jej výnimočnosti? Často nad tým uvažujem, nad vplyvom našich rodičov a nad tým, do akej miery nás tvoria práve oni. Pamätám si okamih v puberte, keď som z trucu sám pre seba povedal, dívajúc sa na otca: „Dúfam, že nikdy neskončím ako ty.“ Ruku na srdce, kto si to v tom veku nepovedal?

KED BUDES MOCT, ZAVOLAJ MI,

OTEC JE V NEMOCNICI, BUDU HO OPEROVAT.

Môj prvý rok v Prahe. Moje druhé psychické zrútenie. Moje prvé antidepresíva. Bola nedeľa. Bol som nalíčený, oblečený, takmer full drag, Otváral som kaviareň Patra a zavibroval mi telefón. Scenár bežal nasledovne: Infarkt, mŕtvica, nádor, zlomená noha, zrazilo ho auto, spadol z bicykla. Odpoveď nebola katastrofická, ale bola vážna. Trombóza. Vraj môže prísť o nohu. Neviem vysvetliť, čo sa v tej chvíli stalo, ale bolo to, akoby som celý svoj život s otcom prežil nanovo. Každú bitku, každú facku, každú urážku. Každý raz, keď mi niečo vyčítal, každý raz, keď som nebol dosť dobrý, jednoducho všetko. Nanovo poznamenanému týmito traumami mi v hlave skrsla odsúdeniahodná myšlienka: „Je mi to jedno. Dobre ti tak.“

Bol som šokovaný svojou bezcitnosťou, svojou krutosťou. Ako vôbec môžem takto uvažovať? Bolo by ma treba zabiť.

V ten týždeň som prežil najintenzívnejšiu depresívnu epizódu od jesene, keď som sa takmer pokúsil o samovraždu. Nemal som odvahu zavolať otcovi, nemal som odvahu volať domov. Nemal som odvahu robiť nič, iba piť a… to všetko ostatné.

F.33 EPIZODICKÁ DEPRESÍVNA PORUCHA

Po tom, ako od nás dobrovoľne odišla Kata Mach, som sa rozhodol, že svoje duševné zdravie musím dať dokopy, rovnako ako svoje financie a rovnako ako svoj osobný život. Na jednom z prvých sedení mi môj psychiater na rodinnú anamnézu povedal, že sa nesmiem snažiť meniť osobnosti, ktoré už sú dávno uzavreté. V niečom s ním súhlasím, avšak stále vo mne tkvie túžba mať „normálnu rodinu“. Rodinu, v ktorej hovoríme o problémoch, kde ich nezametáme pod koberec. Rodinu, kde môže prejsť jeden deň bez toho, aby sme si nadávali tými najhoršími variáciami textov Tennesseeho Williamsa alebo Edwarda Albeeho. Keď to vedia iní, prečo nie my? Mojím najbližším človekom je mama. Asi to dáva zmysel. Ako vraví: „Si dcéra, ktorú som si priala.“

Vnárajúc sa do prúdov spomienok, vyjavujú sa mi obrazy, keď otec len tak z ničoho nič priniesol zo školy knihu, ktorú vyraďovali z knižnice, a myslel si, že by sa mi mohla páčiť. V duchu si hovorím Si to ty otec? Toto si ty? Činy? Nie slová? Podobných obrazov sa nájde viac. Keď bol na telefóne, keď som zapájal práčku a ako som mu súčiastky opisoval ako „také hujujú“ a „také bujujú“. Niekde medzi riadkami sa skrýva môj otec v mladých rokoch. Syn, ktorý sa snažil dohnať svojho otca. Zaujať ho. Ako sa snažil, aby bol naňho hrdý. Je toto naša spoločná vlastnosť? Môj otec v role, na ktorú sa snažil pripraviť, ale ktorú stále nenaštudoval?

Chuck Palahniuk hovorí ústami Tylera Durdena vo svojom najslávnejšom románe: „Sme generácia mužov vychovávaná ženami.“ Aké pravdivé pomenovanie tej našej stratenej generácie. Núti ma to premýšľať nad tým, či by súčasný Hamlet trúchlil nad smrťou svojho otca rovnako intenzívne, ako za „oných čias“. Nespočívala by Hamletova tragédia práve v tom, že nevie, čo má po smrti otca cítiť? Nielenže sme generácia mužov vychovávaná ženami, sme rovnako generácia bez otcov. Čechov má na to skvelé slovo – bezotcovčina (podtitul jednej z hier „veľkej štvorky“, Platonov). Moja otázka však znie: Je dôležité determinovať úlohu otca nánosmi stereotypov, s ktorými sa budúci nositelia tohto titulu musia potýkať? Otec musí loviť. Otec musí chrániť. Otec musí zarábať. Otec musí pevne vládnuť. Dočerta s takými somarinami! Otec nič z toho nemusí. Otec môže byť ramenom, kam sa chodíme vyplakať. Otec môže byť prístavom, kam sa utiekame, pretože sa tam cítime bezpečne. Otec môže byť náš prvý drinking buddy. Môže to byť náš prvý dealer. Otec aj matka sú len nálepky. Verím v to, že by sme mali žiť ako spoločenstvo ľudí, ktorí si vzájomne pomáhajú. Tradičná rodina je špička ľadovca rodových stereotypov. Nechápte ma zle, nie je nič zlé na nukleárnej rodine mama, otec a dve deti plus pes. Sám niekoľko poznám a žije sa im krásne. Nerobme z toho však pravidlá hry, ktorým sa musíme prispôsobovať.

(…) ani Tvoja nedôvera voči iným nie je taká veľká ako moja nedôvera voči sebe, ku ktorej si ma vychoval. Nepopieram, že je do istej miery oprávnená tá námietka, ktorá vlastne ešte prispieva všeličím novým k charakterizácii nášho vzťahu. Veci sa v skutočnosti  pravdaže nemôžu vzájomne zhodovať tak ako dôkazy v mojom liste, život je čosi viac ako hra s trpezlivosťou; ale tou opravou, ktorá vyplýva z tejto námietky a ktorú podrobne nemôžem a ani nechcem rozvádzať, sa podľa mojej mienky predsa len dosiahlo čosi tak blízke pravde, že nás to oboch môže trošku upokojiť a uľahčiť nám život i umieranie. (…)

Môj otec neprišiel o nohu. Dostáva sa z toho celkom dobre. Dokonca prisľúbil, že obmedzí fajčenie, na moje poznámky o jeho životospráve máva rukou a hovorí, že sa tomu aj tak „pi*u rozumiem“. Pozerám sa naňho a hovorím si, je to zaujímavý chlap so zaujímavým príbehom. Inšpiroval ma, v mnohom. Či už v dobrom, či zlom. Nebyť jeho, nieto Grófky. Nebyť Grófky, nieto mňa. Asi je to tak správne.

Rodinu si nevyberáme. To často hovoria. LGBTI+ komunita má v tomto ohľade výnimku. Rodinu si vyberáme. Vyberáme si ľudí, ktorými sa obklopujeme. Vyberáme si našich bratov, sestry, našich otcov, naše mamy. Ja sám ich mám niekoľko. Romaňa. Mama Rumpel, Gonzuela… Ako spieva Björk v jednej piesni z Tanečnice v tme „There is always someone to catch me when I fall.“ My sme našou vlastnou identitou. Nikto iný. My sme náš vlastný príbeh. Všetci sme, koniec koncov, len príbehmi.

EPILÓG

Pred odletom na Island som mame ukazoval video jednej drag kolegyne – Just Karen, ktorá od radosti z toho, že jej skončili všetky povinnosti spojené s Prague Pride skočila nalíčená do kaluže a veselo tam tancovala. Otec to videl a povedal: „Fuj, najradšej by som vás za toto utopil. Kto to kedy videl, aby sa jedna dáma takto chovala?!“ A zrazu sa kruh uzavrel. Otec prijal, že ma nezmení a že žijem život, ktorý chcem žiť. A ja prijímam jeho úlohu v mojom živote. A tak je to správne.

Tomáš Procházka je divadelný režisér, performer a drag queen.