Evrydiki BA 2O37 (r. Nikos Nikolaidis, Grécko/Nemecko, 1975, 100 min)

Naše sny sú už čírym trusom spánku.^[1]

Byt je teraz podsvetím, miestom, kde nečakám na príchod Orfea, ale na transport do neznámej stanice. Háda stelesňujú vojenské jednotky a len oni, ich strojené hlasy rozhodujú o tom, kedy budem prepustená, kedy nadíde čas prepraviť sa do ďalšieho pekla. Pre každý prípad budem pripravená. Všetko mám zbalené, všetko je pokryté priesvitným igelitom. Okná prepúšťajú svetlo skrz novinový papier a vytvárajú desivú tieňohru zo siluet na opačnej strane. Tam sa búria, neúnavne číhajú, pozorujú ma verné Hádove služobníčky Erínye. Bohyne pomsty sú mojím prekliatím. Zrodené z kvapiek Uránovej krvi, majú podobu šialencov, ľudí bez zľutovania. Útočia čímkoľvek, čo majú po ruke a z rozhlasových staníc a televízie počuť iba šum. Všetko naokolo signalizuje smrť.

Komory a chlopne srdca, kvet aorty, antracit, víchor na všetky strany sveta. Napnuté kroky noci.

Starý nábytok sa vrýva do duše a predstavuje v nej zvyšky zatuchnutej nádeje. Starý nábytok čaká vo zvláštnom medzičasí na vykúpenie z izolácie. Kedy však nadíde tá chvíľa? Kde možno nájsť stratený život? Hlas v telefóne tvrdí, že to bude o päť dní… Sníma masku z mojich múk, predstáv a spomienok. Ale tento zmätok, ktorý sa kde-tu mení na poriadok v rušivom toku udalostí, nie je ničím iným, ako čakaním na Godota.

Orfeus niekoľkokrát volá, no pamäť do skutočného prežívania nesiaha. Hoci tvrdí, že bol mojím milencom, pravda je hmlistá, rozvírená reflexom dávenia. Nad misou z porcelánu sa zvratky ustavične vracajú do mojich úst. Nič nepatrí na svoje miesto. Kým cigareta skĺza z popolníka, skĺza aj vidlička z taniera a ja sa pohrávam so zápalkami a myšlienkou podpáliť toto peklo.

Muž, ktorý sa tu ráno zobudil, odišiel rovnako náhle ako nevpustený poštár či žena s obviazanými zápästiami. V boa s čiernym perím vyzerám ako umierajúci havran, na ruky si maľujem tenké cícerky krvi podľa vzoru zosnulej Very, predchádzajúcej obyvateľky bytu. Jej návšteva je pre mňa priateľským rozptýlením.

Vyrástol vo mne nebeský strom žíl.

Cítim, že s neživými si už rozumiem väčšmi ako s Orfeom, na ktorého si nepamätám.

Medzihra s bábikami. Po tom, čo ma pred dotykmi hrozby nakrátko schová saténová prikrývka. Aj tých pár mechanických slov po stlačení plastického brucha mi hovorí viacej, než slová sťahovákov, ktorí sa priveľa pýtajú a môj transport z neznámych príčin odďaľujú.

Spánok sám do radu bábiky kladie denne, tie s chromým ramenom nedbalo oblečené bez hnutia, nedbalo plávajú za métou hladinou nehybných, žiarivých predmetov.

Slastné post coitum nahrádza zvrhnutie konkurentky a pomsta mužovi, ktorý dal voľky-nevoľky prednosť inej. Jedna bábika končí na zemi s uhasenou cigaretou v hrudi, druhá prichádza o umelý penis. Odhryznutú falickú miniatúru ožúvam počas ďalšieho telefonátu s Orfeom, no po jeho prejave neistoty ju vypľúvam na znak vlastnej sexuálnej frustrácie.

Byt je zapečatený, akoby sa v ňom udial strašný zločin. Len v náznakoch vychádzam von a vidím tam mladé dievča v hlbokom prázdnom bazéne. Jej krúživý pohyb s nohami a rukami súčasne obrátenými k zemi pripomína bytosť posadnutú diablom. Podivné divadlo okrem mňa za zamrežovaným oknom sleduje anonymná skupina mužov, ktorí sedia na okraji bazéna a odmietajú dievčaťu pomôcť pri ceste nahor. Niekoľko párov nôh odkopáva bezbrannú postavu, unavenú z role púťovej atrakcie. Je ponížená chlapskou presilou tak ako ja, v úlomkoch nahoty neschopnej uniknúť zvedavému oku voyeura. V pokuse opustiť podsvetie nebol ani náznak slobody. Keď to skúsim druhý raz, do nitky premoknem alebo uviaznem v akejsi šachte, kde úzkosť umocní nával rôznorodých predmetov.

Vonku je už miska prázdna, radšej ju rýchlo vymením. Vedomie, že ani táto obeta bohom ničomu nepomáha, že v byte nie som sama a prítomnosť moderného Háda (nech už je ním ktokoľvek) ma ohrozuje a ja sa zvliekam z tejto kože, zo starých tvárí, nudy, zo starých obväzov, vykročím z čierneho voza Léthé, čistá ako dieťa.

Postava neznámeho muža prichádza s listom, ktorý som predtým odmietla prijať. Škáru pod dverami zatarasím vlastnou košeľou. S Orfeom sa milujeme, no po chvíli ho zabíjam práve tak, ako svojho milenca zabila Jeanne Dielman. Do čiernej obálky vkladám list, trhám staré fotografie a nemám vôľu mučiť sa spomienkami.

Uznaj, anjel s olovenou bielobou, tvoja poézia na fotografii uviazla výbuchom magnézia.

Záblesky mŕtvych tiel vrcholia odhalením hlavy jahňaťa. Možno to boli bakchantky, čo ju odhodili do tmavej chodby.

Do iných svetov šla uťatá táto hlava, kde iné zákony vládnu, a noriac sa v spánku, kde pretrváva, koreňmi zazvoní.

^[1] V texte sú použité úryvky z básní Zem, Model spáčov, Anjel Mrazivec, Ľahká lúka, Hľadajte Apolóna a Tak nerád usínam… Jeana Cocteaua v preklade Jána Švantnera. In Cocteau, Jean, Obrazy a sny, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984.