Každá minúta života
r. Erika Hníková, Česká republika / Slovensko, 2021, 80 min., Film Expanded

Hoci od kinopremiéry dokumentárneho filmu Každá minúta života českej režisérky Eriky Hníkovej už ubehlo pár mesiacov, rada by som sa pozrela na pár aspektov, ktoré sa mi zdajú (nielen) v kontexte týchto, i nasledovných, dní podnetné.

Film o rodine Hanuliakovcov zo Žiliny zaujal médiá aj za hranicou bežne sa o film zaujímajúcich platforiem, a tak sa o ňom intenzívne písalo i diskutovalo. Dôvodom rozruchu je predovšetkým citlivosť vo filme zobrazovanej témy, ktorou je výchova dieťaťa. I keď na tak výsostne individuálnu záležitosť všeplatné návody nejestvujú, niektoré rodičovské páry či jednotlivcov rôzne príručky presviedčajú o opaku. Jednou z týchto „ideálnych“ metód výchovy sa riadia aj Hanuliakovci, ktorí svojho štvorročného syna Miška vychovávajú podľa tzv. kamevédy, alebo „komplexnej rozvojovej metódy“, ktorá robí z vývoja dieťaťa priam proces kapitalizácie – jeho výstupom má byť jedinec prospešný pre spoločnosť, uspôsobený na čo najbezproblémovejšie prežitie, neustále prekonávajúci svoje rekordy a ciele.

Citlivosť témy vzbudzuje opatrnosť aj v režisérskej metóde, Hníková zachytáva niekoľko rokov života rodiny navonok neinvazívne (nesprítomňuje sa vo zvuku ani v obraze, nevytvára konfrontačné situácie). Film plynie ako časozberná observácia bez výraznejšieho zásahu, a to je práve spôsob ako nenútene a ľahko preniknúť do veľmi intímnej štruktúry rodiny, ktorá cez (ne)chcené úkony či slová, ktoré si vymieňajú, o sebe vypovie takmer všetko. Režisérka pracuje s protagonistami*kami prefíkane, aj jej autorský postoj či kritika sa črtajú nenápadne skrz sledovanie denne sa opakujúcich situácií.

Vo svete sústredenom na výkon sú nekončiace schody symbolom neustálej možnosti zlepšovať sa. Miškovi rodičia sú s jeho výkonmi spokojní, ale nie príliš, aby si nemyslel, že existuje limit, ktorý by sa nedal posunúť ďalej. Odstup, ktorý si rodina k synovi z azda dobre mienených dôvodov vytvára, je pretkávaný momentmi rozmaznávania a prejavmi lásky, miestami pôsobiacimi umelo (a tento premenlivý vzťah je mätúci aj pre Miška). Ani jeho matka nie je s emocionálnym odopieraním stotožnená, reprezentuje ju síce sterilný byt s blyštiacimi sa podlahami, ale v spálni jej nad posteľou žiari hviezdna obloha. Ukazuje sa, že z pragmatických dôvodov a plneniu manželových snov je ochotná obetovať aj túžbu po ďalšom dieťati. Stopercentná koncentrácia na Miškov rast sa prejavuje v absencii akýchkoľvek iných záujmov. Pre rodičov je absolútnym stredobodom (voľným časom, pre matku i prácou) malý Miško, a jeho vlastné záujmy sa takmer úplne prekrývajú s plnením rodičmi zadaných úloh – dieťa, ktoré nepozná nič iné, si aj dobrovoľne vypýta na dobrú noc aspoň päť zhybov na hrazde.

Miško má možno dospelácku silu, ale aj detskú krehkosť, čo odhaľujú sekvencie z jázd autom, keď pozoruje – a snaží sa uchopiť – okolitý svet, od ktorého je rodičmi taký izolovaný. Izoláciu a individualizmus režisérka zdôrazňuje aj zábermi, v ktorých preostruje na deti bezstarostne sa hrajúce opodiaľ Miška vykonávajúceho „užitočnejšie“ aktivity. Snaha o vytvorenie „plnohodnotného“ člena spoločnosti napokon, paradoxne, spôsobuje práve jeho vyčlenenie z nej. Nevypočutie Miškových skutočných prianí (napríklad upretie kontaktu s inými deťmi v záujme eliminovania túžob prameniacich z infantilného sveta) metaforizuje aj komunikácia matky so synom v nemčine, ktorá síce nie je ani pre jedného z nich rodným jazykom, ale obohacuje Miškove všestranné schopnosti. Wir haben uns alle lieb, /Máme sa všetci radi/, opakuje sa dennodenne. Aj emócie prechádzajú filtrom cudzieho jazyka, aby nadobudli užitočnosť.

Efektivizácia prirodzeného vývinu dieťaťa prezentovaná vo filme opomína dôležité atribúty osobnostného rozvoja, a to napríklad empatiu, ktorú zdanlivo sebastredný človek ako výstup tohto procesu ani nepotrebuje. Hodnota človeka, jeho miesto i príjem sú tu determinované mierou úspechu, a preto je úspech absolútnym základom sveta Hanuliakovcov. (Aj spoločná zábava vyplýva najmä z výsmechu neúspechu, keď mama alebo otec náročky pri aktivite spadnú alebo ju jednoducho neurobia správne, čím motivujú Miška, aby ich prekonal a ukázal im, ako sa to má robiť.)

Cez prizmu pravidiel vlastného života (a absenciu empatie) aplikujú nekompromisnosť k neúspechu aj na iných – v ich svete si bezdomovec môže za svoj stav sám, pretože „nepracoval a netrénoval“, podľa takej logiky teda nemá právo a zásluhy na bývanie, jedlo či miesto v spoločnosti. A zatiaľ čo spôsob života Hanuliakovcov sa nám zdá byť v niečom mimoriadny, reálny dopad ich činnosti na spoločnosť a jej vnímanie také exotické vôbec nie sú. Podobný, zaslepený a nebezpečný, názor o možnosti každého a každej z nás vytvoriť si život podľa vlastných predstáv zastáva v slovenskej spoločnosti ďaleko prevažujúca väčšina, ignorujúc znevýhodnené východiská akýchkoľvek sociálne vylúčených skupín (a všetkých, ktorých identifikuje ako „iných“).

Ak budeme pekne pracovať, potom si môžeme hocičo kúpiť.

Zásluhovosť je vo filme princípom motivácie k výkonu aj hybným mechanizmom výchovnej metódy. Miško si zaslúži oddych len po aktivite a odmenu, napríklad v podobe hračiek (materiálne objekty azda zastupujú absentujúce kamarátstva), dostáva za splnenie míľnikov kamevédy a uspokojivý výsledok. Pocit šťastia z výkonu/výhry je totožný s radosťou z odmeny, snaha sa tak vypláca i doslova.

To, čo vo filme pozorujeme, však nie je len realitou zobrazeného ohraničeného sveta konkrétnej rodiny. Kapitalistický model výkon-odmena sa implementoval do všetkých sfér života, frázy ako „zaslúžený oddych“ či „zaslúžená odmena“ nás usmerňujú nielen v rámci širších spoločenských vzťahov (ako spomínam vyššie), ale aj v súkromnejších a „menších“ rozmedziach jednotlivca, čo vytvára nátlak aj v oblasti duševného zdravia – „nezaslúžený“ oddych či medzery v produktivite nám totiž spôsobujú výčitky. Jedno z uvedomení, ktoré mi Každá minúta života ako diváčke ponúka, je práve stotožnenie s nedokonalosťou vlastnej efektivity, aj so všetkými mojimi „premárnenými“ minútami.

A tu sa otvára aj aktuálna tematika Vianoc, ktoré mnohí*é z nás už nedokážu vnímať len ako oslavnú udalosť. Pre vyťažených ľudí sú skôr vydýchnutím, prestávkou medzi rokmi a aj tento oddych si musia zaslúžiť, rovnako ako dary či vysoko kalorickú večeru. Už v detstve podsúvaná idea odovzdávania darov „za to, že sme poslúchali“ pod nánosom konzumu opomenula svoju vnútornú podstatu – obdarúvať sa len preto, že sa jednoducho máme radi/rady.

Odmenu, oddych a miesto v spoločnosti si nemusíme zaslúžiť, a nevyužiť každú minútu svojho života môže byť aj veľmi oslobodzujúcou ujmou. Tak si – sebe aj navzájom – odpusťme to, že chceme „len“ byť.

Nadpis textu je alúziou na názov filmu Budeme mať výkony, budeme mať diplomy (r. Juraj Lehotský, 1996).
Film Každá minúta života je dostupný na DAFilms.