Zlatá zem (r. Dominik Jursa, Slovensko, 2020, 64 min)
Boh a moje právo je mottom britského kráľovstva, jednej z najstarších demokracií na našom kontinente. Boh a moje právo by vo svojej podstate mohlo byť i motto, ktorým sa riadi leso-ochranárske zoskupenie VLK. Na rozdiel od mnohých ľavicovo až komunisticky zmýšľajúcich ekologických hnutí sa VLK rozhodol vyzrieť na vulgárny kapitalizmus inak a obhájiť základné kapitalistické princípy proti jeho najhrubším chúťkam. Tento spôsob stratégie zrodil prvú súkromnú prírodnú rezerváciu Vlčia, ktorú neskôr nasledovala jej „sestra“ Rysia.
Súkromné vlastníctvo je jednou zo základných dogiem demokracie, dogiem, ktoré sa nedajú poprieť či obísť, a ak je teda strom, les či kus zeme môj, nedá sa vyťažiť, zabrať či zorať bez mojej vôle. Aspoň v ideálnom svete by to tak malo byť…
Po tom, čo štát roky šikanoval farmárov na východe Slovenska, dovolil brať súkromným spoločnostiam granty na cudzie pozemky a drancoval svoje vlastné lesy za vidinou profitu, je príjemné vedieť, že občianska neposlušnosť môže skončiť happy endom a že sa oplatí bojovať za vlastné práva či vôľu.
Boj komunity, ktorá sa vzoprela veľkej ropnej ťažiarenskej firme, je v našich končinách ojedinelý – a ešte ojedinelejší, ak táto komunita zvíťazí. Zlatá zem aj napriek tejto skutočnosti neromantizuje vidiek či lazy, ale díva sa na život usadlíkov reálne. Hovorí o komunite, ktorá pozostáva sčasti z rusínskej populácie starousadlíkov a z časti z ľudí, ktorí prišli na severovýchod Slovenska hľadať pokoj a jednoduchý život.
Film využíva indiánsku tematiku a do tejto pozície sa stavajú i sami protagonisti. Príbeh veľkej spoločnosti, ktorá najme zahraničných robotníkov a snaží sa presvedčiť ľudí, že industriálna činnosť nebude mať na ich život žiadny vplyv, vyzerá ako vystrihnutý z filmu Erin Brockovich (r. Steven Soderbergh, 2000), akurát po plátne behá namiesto Julie Robertsovej Juraj Lukáč, ktorý sa snaží supervízovať tento ekologický boj. Lukáčova (úspešná) snaha naučiť ľudí poznať a brániť si vlastné práva a kompetencie je koreňom celého filmu.
Dokument ako taký je zmesou autenticity a štylizácie, pričom tvorcovia sa snažili zachovať objektivitu a k téme nepristupovať len z jednej strany. Najsilnejšou líniou je tu stret ropnej spoločnosti, ktorá sa rozhodla ťažiť na severovýchode Slovenska a snaží sa občanov presvedčiť o benefitoch tejto ťažby, a štátu, ktorý nemal problém tejto spoločnosti ponúknuť možnosť ťažby bez toho, aby túto skutočnosť konzultoval s občanmi a samotných občanov, ktorí sa rozhodli protestovať.
Pritom je absolútne jedno, či je ťažba škodlivá, alebo nie, alebo či sa zahraničná spoločnosť rozhodla postaviť ťažiarenské stĺpy, hypermarket alebo Disneyland. V momente, ak si niečo na svojom pozemku neprajem, nemá to tam čo hľadať a podľa môjho názoru je práve tento základný princíp kapitalizmu dôvodom, prečo bol boj usadlíkov úspešný.
Rovnako je veľmi dôležité pripomenúť akési jasnovidectvo ropnej spoločnosti, ktorá si nebola istá, či sa v oblasti nachádza ropa, ale bola si stopercentne istá, že ich prípadná ťažba nenaruší spodnú vodu, pričom takáto argumentácia je už na prvý pohľad až absurdne arogantná. Boh a moje právo sa tu (holisticky) zmenilo na „príroda a moje právo“ a z pojmu životné prostredie sa stal veľmi konkrétny problém. Dokument veľmi krásne objasňuje, čo znamená skutočný pojem životné prostredie. Už nejde o polohipisácku ideu 17-ročných severských aktivistov alebo Al Goreovské reči zo South Parku, ale o konkrétny les, konkrétne pole, konkrétne zvieratá a konkrétne rodiny, rodiny, ktoré sa sami rozhodli, ako chcú a ako nechcú žiť. Hlavná zápletka filmu – spojenie štátu so súkromnou spoločnosťou – je dedičstvom 90. rokov a správanie sa ropákov akýmsi „deväťdesiatkovým“ skanzenom. Je však dobré vedieť, že tento moloch sa dá premôcť.
Na filme je najviac šokujúce správanie ropnej spoločnosti, ktorá absolútne ignoruje súkromné vlastníctvo, a to nie len prístupové cesty, ale aj majetok (scéna zo zataraseným autom) a tiež správanie sa kompetentných. Na druhej strane celý príbeh Zlatej zeme ukazuje, že síce po šialenom a nekonečnom boji, no predsa je právo vymožiteľné aj u nás a v prípadoch, že ľudia poznajú svoje práva a sú schopní donekonečna opakovať svoje žiadosti, môžu byť úspešní.
