Belfast
r. Kenneth Branagh, UK, 98 min., 2021, CinemArt SK
Pred nejakým časom sa pri odovzdávaní 91. cien Akadémie o zlatú sošku uchádzala okrem iných aj Cuarónova spomienka na detstvo v Mexico city, konkrétne vo štvrti Roma. Mnohí si priali, aby sa deviata dekáda Oscarov niesla v znamení búrania zvyklostí, a chceli vidieť sošku putovať do rúk neanglicky hovoriacich tvorcov. Roma bola skvelou, ale nevyužitou príležitosťou. Odvahu Akadémia nabrala až o rok neskôr pri originálnom kórejskom Parazitovi.
Mňa však guráž nechať niekoho zvíťaziť zaujíma menej ako smelé zvučné mená, ktoré sú ochotné poskytnúť publiku citlivý vstup do rodičovského domu a svojej osobnej minulosti. Tento rok je na prestížnu cenu nominovaná ďalšia čiernobiela nostalgická snímka, tentoraz od známeho herca a režiséra Kennetha Branagha s názvom Belfast.
Filmy Roma a Belfast sú si podobné hneď v niekoľkých aspektoch. Oba pojednávajú o období na prelome 60. a 70. rokov, hoci na okraji rozdielnych kontinentov. Jeden aj druhý príbeh obkolesujú politický chaos a demonštrácie v uliciach, aj keď z úplne odlišných dôvodov. A napokon Cuarón aj Branagh si zvolili hrdinu, ktorý so situáciou okolo nič nezmôže. Zatiaľ čo mexický režisér spomienky na svoje detstvo zameriava na domáce slúžky, ten druhý, pôvodom z Írska, hovorí o svojom vlastnom živote.
Koncom 60. rokov sa v Severnom Írsku začali nepokoje, ktoré možno bez preháňania prirovnať k občianskemu vojnovému konfliktu medzi katolíckymi republikánmi a protestantskými unionistami. Ten ukončilo až prímerie vyhlásené v roku 1998. Ojedinelé útoky však pokračovali aj v novom miléniu. Belfast ako metropola severu írskeho ostrova zažil najtvrdšie údery nábožensko-politicky motivovaných útokov. Práve z tohto mesta sa v čase najväčších nepokojov odsťahovala rodina 9-ročného budúceho herca a režiséra Kennetha Branagha. Režisér sa vo svojom filme rozhodol vypovedať príbeh tak, ako ho sám kedysi zažil a vnímal. Práve optikou malého chlapca máme možnosť sledovať udalosti konfliktu, ktorý je očistený od politických zložitostí a vysvetlený tak, ako ho je dieťa schopné chápať. Spolu s hlavnou postavou vieme, že sme tu „my“ a sú tu „oni“. Prečo to tak je, to malému Buddymu nedokážu vysvetliť ani jeho najbližší.
Detstvo a spomienky naň sú väčšinou prifarbené časovým odstupom a určitou zmenou vnímania. Režisérov štýl rozprávania spočíva v pohľade umiestnenom vo výške pásu dospelého človeka. Buddymu rovní sú jeho spolužiaci a prvá láska, ku ktorej sa snaží všemožne priblížiť. Okrem týchto milých problémov však postupne natrafí aj na tie, do ktorých ešte nedorástol. Agresívne útoky na uliciach mu z ruky vyrazia drevený meč a predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo ako draky, ktoré Buddy pred chvíľou skolil. Stres, ktorému boli deti v Severnom Írsku 30 rokov vystavované, sa príliš nelíši od obáv z čias veľkých svetových vojen.
Divákom a diváčkam je vďaka skladbám Vana Morrisona (tiež rodáka z Belfastu) už pri prvých záberoch predznačená nálada, v akej sa bude príbeh niesť. A na tejto vlne zostane prakticky po celý čas. Tento spevák a skladateľ začínal kariéru práve v rokoch, keď sa v uliciach mesta stavali barikády. Žáner a štýl hudby navyše ukážkovo korešpondujú s atmosférou, pri ktorej budovaní tvorcovia vynaložili veľké úsilie. Koho hlas by mal sprevádzať postavy, ak nie práve Morrisonov. Vyrastal len pár ulíc od domu, ktorého obyvateľov sledujeme. Hudba tu funguje trochu ako kontrapunkt k celej vypätej situácii, no zároveň pripomína tú melancholickú rovinu, ktorá tiež patrí do autorského zámeru.
Netreba dlho uvažovať nad tým, odkiaľ plynie nevinnosť, ktorú nás Branagh vyzýva vnímať. Veľmi citlivo vystihuje povahu malého chlapca prahnúceho po dobrodružstve. V jeho očiach je svet pestrým miestom, rozdeleným na väčších či menších hrdinov. Najžiadanejšími a najočakávanejšími momentmi filmu sa postupne stávajú rozhovory medzi vnukom a starým otcom. Práve zo vzťahu toho, ktorý dospelosť ešte nepozná, a toho, ktorý je z nej už unavený, plynie kontrast detskej čistoty obklopenej nepochopiteľnou nenávisťou. Režisér sa zastáva viacgeneračných domácností a poukazuje na ich magické ovzdušie. V Buddym vidíme rytiera, za ktorým stojí celá rodina. Tá je najsilnejšou zbraňou v jeho rukách proti svetu tam vonku, za hranicami Belfastu.
Tematicky zachádza autor predsa len aj za detské vnímanie. Samotný konflikt v mene Boha už s Bohom nemá nič spoločné a je predkladaný na subjektívne posúdenie každého z nás. Spor nie je čiernobiely a obyvateľov Belfastu nemožno jednoznačne kategorizovať. Občianske nepokoje z pohľadu Branagha boli spôsobené hŕstkou extrémistov, ku ktorým sa bežný obyvateľ, či už protestant alebo katolík, nehlásil. Napriek tomu boli mnohí do konfliktu zatiahnutí a museli v tej dobe urobiť niekoľko veľkých rozhodnutí.
Režisér kombinuje rozmanité štýly a žiadnemu nezostáva verný viac ako pár minút. Zmeny prístupov pôsobia v dobrom slova zmysle rušivo. Belfast je výškovou budovou, ktorej každé poschodie je postavené v inom slohu. Autori kombinujú kruhové jazdy, stredovú kompozíciu a rakurzy s komiksovým razením. Často sledujeme aj akciu obyvateľov domu vo viacerých plánoch, čo vtipne podčiarkuje skutočnosť, že doma sa nikdy nedá nič utajiť, pretože oči a uši sú všade.
Humor zvláštnym spôsobom vyvažuje napätie a, ako to už býva, najveselšie je tým, na ktorých ešte, alebo už nepadá jarmo zodpovednosti. Buddy a jeho starý otec vedú dialógy plné stareckej múdrosti a láskavej irónie, ktoré nepôsobia samoúčelne a silene. Istým spôsobom sú vyvrcholením vzťahov, ktoré doma možno nadobudnúť, a súčasne aj kľúčom k zmyslu celého filmu.
Branagh si vo svojom najosobnejšom počine zaspomínal aj na popkultúru, ktorá ho dostala tam, kde je dnes. Pripravil si prekvapenie v podobe farebných sekvencií a sprostredkoval tak svoje chlapčenské prekvapenie, keď sa od čiernobielej televízie dostal do kina na farebný film. Kultúra v jeho prípade určite slúžila ako prostriedok na spoznanie šírej rozmanitosti sveta, ktorý bol taký odlišný od jeho domoviny počas detstva. Dnes, keď už tento svet dobyl svojou zvedavosťou, vracia sa späť domov.
Tento rok o Oscara zabojuje osobný melancholický príbeh dotýkajúci sa mnohých tém. Od vysťahovalectva cez ľudské práva a náboženskú diskrimináciu až po plejádu vzťahov, ktoré môže malý chlapec prežívať, keď ešte svet vníma ako obrovské ihrisko. Ide o podstatne priamočiarejšie dielo než v prípade Cuarónovho filmu Roma. Zrejme je tak prístupnejší aj širšiemu publiku a možno aj víťazstvu.
