Be1Kar
Jakub Lenčéš 19/11/2018

Autor je študent magisterského stupňa na Audiovizuálnych štúdiách, FTF VŠMU

Priznám sa, možno trochu s ostychom, a možno to hovorím priamo od hrude, veď je to jedno, že som nikdy nevenoval prílišnú pozornosť tej časti života filmu, v ktorej je považovaný za hotový produkt, komodita na trhu. Ako konzerva s tuniakom, čo sa musí predať rovnako ako akýkoľvek film. Keď som pred rokmi prišiel do foajé Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, na stene stálo totiž niečo v tomto zmysle. Vitaj. Chápem však, že je to dôležité, že je to uhol pohľadu na film. Resp. že sa na film díva inak a tým mu dokáže pomôcť. Dostať ho do povedomia. Dostať ho do sveta. A koniec koncov, aj filmová teória je dnes oveľa pragmatickejšia, než bola kedysi. Pozorne vníma, že každý film predstavuje priestor nevypĺňajúci len samotné dielo, ale aj svoj „vonkajší obal,“ teda kontext, ktorý z diela vyčnieva na obe strany jeho života. Najprv ten predprodukčný a produkčný a následne sa dá pozerať na stratégiu distribučnú, festivalovú atď. Diskusia o živote festivalového filmu je dnes vítaná a vitálna.

Štvrtok, 27. septembra 2018. Na poschodí Pistoriho paláca. Filmová prehliadka Be2Can je ošetrená zopár diskusiami. Tá, o ktorej budem písať, bola prvá a ako už napísané napovedá, týkala sa života festivalového filmu. Ľudia prišli, priestor Be2Café je plný. Fotograf fotí, kamera zaznamenáva. Zatiaľ nie je žiaden dôvod k tomu, aby som sa cítil márnivo a zmätene. O hodinu a pol už bude.

Diskusii je vymedzený vopred jasný obsah. Otázky čítam z programového bulletinu. 

Prvá. Ako sa dostane film na festival?

Druhá. Aké filmy bodujú na prestížnych festivaloch?

Tretia. Aká je cesta festivalových filmov?

Štvrtá. Ako ich prijíma „bežný“ divák?

Diskutujú štyria hostia. Zuzana Gindl-Tatárová, Wanda Adamík Hrycová, Katarína Tomková a Ivan Hronec. Jednotlivo ich predstavovať nebudem, ani netreba. Stačí vedieť, že toto sú práve tí ľudia, ktorí sa na film pozerajú inak. Konzervy posudzujú, produkujú, kupujú.   

A čo sa povedalo? Zdá sa, že proces rozprávania spolu s chodom a pravidlami diskusie niekedy znejasnia výpoveď viac, ako je nejasné to vnútorné, nesúrodé a nepomenované mračno poznámok a slov a pocitu, že mám čo povedať. Po diskusii by som totiž mohol úporne na tie otázky hľadať odpovede z útržkov vysloveného, no lepšie a ľahšie ju pochopíme, ak otázky trochu preštylizujem. Tak poďme na to.

Prvá. Prečo slovenský film stále neboduje na prestížnych európskych festivaloch? 

Druhá. Prečo je cesta slovenského filmu vo svete prašná a neudržiavaná?

Tretia. Prečo má Maďarsko taký úspech a my nie?

Štvrtá. Prečo si Česi vedia zastať svoju národnú kultúru a nám je ukradnutá?

Piata. Ako sa vymaniť z provinčnosti, keď je kvantity málo a kvality ešte menej? 

Šiesta. Bude Ivan Hronec novým ministrom kultúry? 

Hlasovanie? Áno, už vidím prvé ruky vo vzduchu. A takto by som mohol ísť ďalej až ad absurdum. 

Otázky všedné, známe a nedostatočné. Krčmové. A slovenská kinematografia tu vystupuje ako neschopný monolit. 

Áno, prednostne sa rozpráva o slovenskom filme. Nebola to samozrejmosť, ale dalo sa s tým rátať. Veď fajn. Ak sa však o slovenskom filme rozpráva, často má diskusia tendenciu skĺznuť do sentimentálnej a vyprázdnenej roviny. A snaha vtesnať ho do mapy Európy a sveta kĺzanie podporuje a prehlbuje. Nepovedal by som však, že práve tieto vlastnosti sú skutočnou a pravdivou reflexiou stavu našej terajšej kinematografie. No sentiment, hnevlivosť a až výhražnú provokáciu cítiť najviac. Netvorivé spomínanie na šesťdesiate roky strieda hľadanie prieniku medzi publikami. Festivalovým a masovým. Cestou je zjednodušovanie. Nie je cestou, ale je realitou. Podobne ako sú koprodukčné tituly realitou skôr, ako sú vraj realitou rýdzo slovenské tituly. Slová omamujú, zívam. Som prekvapený, stále zívam. Áno, znovu si to pripomeňme, na Slovensku je to bieda. Či sa točí a či netočí. Ale to už predsa vieme. Kultúra je nová politika. Filmy, resp. ich absencia sú nové zbrane, ktorými sa dá oháňať. Nečakané je to, že tak robia ľudia úspešní a súci.  

Nepopierateľne však občasné zárezy slovenský film na medzinárodnom fóre má. Dobre, nie je to prvá trieda, no to predsa neznamená, že sa nič nedeje. Nie je to Be2Can, no stále to môže byť napríklad Be1Kar(lovy Vary). A otázky stále visia vo vzduchu. Akým spôsobom sa slovenská účasť za hranicami prezentuje? Ako tam pôsobí? Akú hodnotu si prinášajú tvorcovia domov? Ako tieto filmy pôsobia na toho „bežného“ diváka?

Lebo na Slovensku festivalový film je. S pojmom “festivalový film” pritom treba narábať opatrne. Je to pojem podmienený okolnosťami zrodu a dospievania filmu, nielen jeho samotnou už dospelou existenciou na festivale. (O téme slovenského filmu a jeho života na festivaloch píše vecne a sýto napr. Eva Križková v zborníku Film a kultúrna pamäť.)

Táto diskusia bol faul. Neúmyselný, veď dobre myslený, no stále faul. Ak totiž v obecenstve sedel aspoň jeden nádejný mladý tvorca, nemohol sa cítiť komfortne. Za to tá diskusia sama o sebe asi nemôže, no aj vďaka nej si možno pôjde svoje konzervy vyrábať a predávať inde.

_______________________________________________________________

Diskusia Život festivalového filmu sa uskutočnila v rámci každoročnej filmovej prehliadky Be2Can
Autor náhľadových foto: Adrián Žiška