Jules a Jim / Jules et Jim
r. François Truffaut, Francúzsko, 1962, 100 min
Často myslím na citát Virginie Woolfovej z románu Orlando. Ten, ktorý hovorí o pamäti ako o „nezbednej krajčírke, ktorá behá hore-dole, sem a tam“ – nádherná metafora toho, že aj najväčšia z náhod alebo najobyčajnejšia činnosť ako napríklad sadnúť si za stôl, môže vyvolať neočakávaný vír obrazov a spomienok, ktoré sú raz jasné a inokedy zahmlené. Takto si spomínam na veľmi veľa vecí. Viem si spomenúť na určitý moment v mojom detstve tak presne, akoby sa udial pred pár minútami. Škoda, že táto „metapamäť“ mi neslúži na mená alebo na krátkodobé okamihy. Alebo napríklad na strednú školu. Nech sa akokoľvek snažím, stredná škola sa z mojej pamäti nejako vytratila. Asi som ju vnímal iba ako medzizastávku k niečomu väčšiemu – čo malo byť v mojom prípade štúdium réžie na VŠMU. Predsa len však existuje jedna nádherná spomienka. Mali sme na slovenské pomery veľmi progresívnu triednu učiteľku, ktorá nesmierne dbala o náš kultúrny rozhľad. Vždy sa pochválila knihou, ktorú čítala, alebo sme zakaždým na predmete Teória a dejiny kultúry museli povedať o kultúrnej alebo inej udalosti, ktorá nás zaujala. Taká intelektuálnejšia verzia amerického „show and tell“. Keďže sme v triede takmer automaticky vytvorili nerďácku skupinu cinefilov, zorganizovala pondelkový filmový klub, kam nám pravidelne prinášala klenoty svetovej kinematografie. A práve tu som prvýkrát videl Tarkovského, Ingmara Bergmana, Michelangela Antonioniho, Larsa von Triera a aj Françoisa Truffauta.
François Truffaut patrí k tým režisérom, ktorí ma takrečeno „vychovávali“. Spätne si spomínam, že to bol práve film Jules a Jim, vďaka ktorému som sa mu naplno odovzdal. Bolo to krásne obdobie puberty, keď som pojmy ako „nová vlna“ ešte len objavoval. A aký to bol objav! Francúzska nová vlna je veru mojou srdcovou záležitosťou. Filmy ako Výťah na popravisko (Ascenseur pour l’échafaud, r. Louis Malle, 1958), Na konci s dychom (À bout de souffle, r. Jean-Luc Godard, 1960) alebo Banda pre seba (Bande à part, r. Jean-Luc Godard, 1964) sú svedectvom nielen o tom, že francúzska kinematografia je jednoducho vlastným svetom vo svete, ale aj obdobím veľkej odvahy tvorcov experimentovať a (doslova) otvárať sa novým víziám a výzvam. Štúdia sa vymenili za exteriér, kostýmy sa zmenili na odev a melodráma sa zmenila na surový realizmus, ktorý sa vďaka úžasnej melodickosti francúzskeho jazyka stal o niečo znesiteľnejším.
Truffautov vplyv na moju umeleckú kariéru bol natoľko zásadný, že som sa práve Jules a Jim rozhodol inscenovať ako moju poslednú inscenáciu v ochotníckom súbore, tesne pred nástupom na VŠMU. Bol to nezabudnuteľný proces, ktorý by sám stačil na námet na film. Kľúčovým bol fakt, že predstavitelia Julesa a Jima boli aj v reálnom živote zamilovaní do predstaviteľky Catherine. Inscenácia sa dožila premiéry a zároveň derniéry, pretože bola v rozpore s vtedajšou dramaturgiou a bola veľmi otvorene mládeži neprístupná. Dodnes ju však považujem za zásadnú skúsenosť.
Keď som mala 15, zamilovala som sa do Napoleona. Snívala som, že ho stretnem vo výťahu, urobí mi dieťa a potom zmizne a ja ho už nikdy neuvidím.
Jules a Jim sleduje dvoch priateľov na pôdoryse dvadsiatych rokov a dvoch svetových vojen. Tú prvú s postavami prežijeme, druhá je na konci filmu zlovoľne za rohom. Jules a Jim sú prototypmi francúzskych intelektuálov – medzi ich koníčky patria literatúra a jej prekladanie, zber umenia, šerm a, samozrejme, ženy. Iba tušíme, že si ženy medzi sebou delia, keď sa jednému či druhému objekt túžby zunuje. V jeden letný deň sa vydajú pozrieť sa na sochu, ktorú im predtým priateľ ukázal na diapozitíve. Socha mala tvár dokonalej ženy, tvár Jeanne Moreauovej. Z tváre francúzskej novej vlny sa stala tvár Catherine, ženy, ktorá nikdy nikomu nemala patriť.
Čo robí film nadčasovým? Je to remeselné majstrovstvo? Nezabudnuteľné scény? Jules a Jim zostarol vo svojej téme, jeho triumfom je niečo oveľa intímnejšie. François Truffaut dokázal v obrazoch tohoto filmu namaľovať uveriteľný príbeh troch obyčajných ľudí, spojených niečím neobyčajným. Sila priateľstva a osudová láska, to je niečo, na čo sa nikdy neprestaneme pozerať. Obzvlášť keď majú francúzsky prízvuk.
Film Jules a Jim si teraz vďaka EYELET môžete pozrieť priamo pod týmto článkom.
