Americká hymna kričaná do zadku
Tomáš Straka 4/3/2020

Shortbus (r. John Cameron Mitchell, USA, 2006, 101 min)

Ak by som si mal vybrať jediný film, ktorý vznikol po roku 2000 a znamená pre mňa čistotu, bol by to práve Shortbus. John Cameron Mitchell AKA John Cameron všetkého divného, teplého, pošahaného a úžasného prichádza po svojej legende Hedwig and the Angry Inch (1998 broadwayský muzikál, 2001 viacnásobne ocenený film) s intímnejšou a oveľa menej egocentrickou výpoveďou. Shortbus je nežný príbeh o sebapoznávaní, láske, vzťahoch a o sexe. Nie je len Sexom v meste (Sex and the City, 1998–2004)  pre pokročilých (ULTRAPOKROČILÝCH), je skôr pokračovaním ginsbergovskej tradície homosexuálnej nehy, ktorá prechádza do extrémnych obrazov a ktorú v roku 1957 uznal sudca Clayton W. Horn za schopnú „naplniť hlbší sociálny význam“ a zbavil ju obvinení z obscénnosti. Cameron Mitchell rovnako ako Ginsberg nie je obscénny, nešokuje bezdôvodne, aj keď si jeho postavy v homosexuálnej trojke navzájom kričia do zadníc a penisov americkú hymnu alebo keď sexuologička umelohmotnou nohou na ulici roztlčie vibračné vajíčko, ktoré si práve vybrala z vagíny. Ide mu o odhalenie pravdy, nepríjemnej, často nepochopiteľnej. Pravdy, ktorá leží mimo dobra a zla.

Autenticita

Shortbus je unikátny projekt, na ktorom pracoval celý tím niekoľko rokov. Cameron Mitchell pustil do obehu hlášku, že chce natočiť nový film a hercov si vyberie podľa nahrávok, v ktorých budú hovoriť na kameru o svojom hlbokom sexuálnom zážitku. Z 500 nahrávok, ktoré dostal, neskôr urobil užší výber a všetci herci, ktorých do filmu obsadil, si repliky i charaktery svojich postáv pripravovali zväčša sami. Shortbus je teda nekonečnou vnútornou štúdiou nielen sexuality reálnych ľudí, ktorých vidíme vo filme, ale aj kreatívneho procesu, v ktorom sa príbeh akosi vytvoril sám. Cameron Mitchell nám tu podsúva nekonečnú dávku orientácií a fetišov od voyerizmu, cez skupinový sex až po homosexuálne trojičky či BDSM a pritom ku každej z menovaných praktík pristupuje opatrne a nevykresľuje ju ako samostatné jadro charakteru, práve naopak vykresľuje charakter za praktikou, skutočných ľudí, ktorých tak často neonacisti na PRIDEoch po celom svete absolútne prehliadajú. Rovnako autentické sú i zábery sexu či (veľmi často bizarnej) masturbácie za hranicou porna, pretože neprinášajú len grafický a reálny sex, ale ilustrujú i emócie a zložité vzťahy za ním. Shortbus nie je oslavou sexu a slobody, ale veľmi jasne ukazuje problémy, ktoré sú odkázaní riešiť tí, ktorí sa rozhodli vytvárať si vlastnú morálku a cestovať za hranice nepopísaného, netradičného, gendrovo a konvenčne nevymedzeného. Homosexuálny pár nemôže mať skutočný (neorálny) sex, pretože Jamie od puberty pôsobil ako pánsky prostitút a sex v ňom nevyvoláva pocity lásky, ale násilia, a tak partneri hľadajú niekoho, kto by sa im bol schopný s „otvoriť“. Domina sa snaží nájsť skutočný vzťah, dom so záhradou a mačkou, vyrovnať sa s vlastným menom Jennifer Aniston, ktoré ju zatvorilo v klietke pripodobňovania. Stalker nechce pripustiť vývoj v jeho obľúbenej reality show, a sexuologička nevie dosiahnuť so svojím manželom orgazmus. Liberálno-hipisácke predstavy o komunite, kde sa všetci milujú a majú radi, svet je otvorený a jednorožce kakajú dúhu, dostáva reálne kontúry, kontúry života a problémov, ktoré sú rovnako závažné ako trable mnohých tradičných manželstiev. Problémov, smútku a často i strachu.

Semeno

Vlastné semeno v ústach, semeno na mačke, semeno v prdeli, semienko pochýb o tom, ako veľmi sa smieme stotožniť s postavami, ktoré sú tak veľmi zraniteľné. Semienko nádeje, že všetci sme vo svojej podstate slabí, patetickí a dokonalí a nie je nikto, kto by sa mal za čo a pred kým hanbiť. Shortbus je názov fiktívneho podniku, kde je jedno kým ste. Jeho riaditeľkou, Mistress of Shortbus, je Justin Bond, absolútna legenda kabaretu a LGBTI aktivizmu, a všetci sú tu doma. Malí, veľkí, starí, mladí, obézni aj midgeti, fúzaté ženy, muži, ktorí sa obliekajú ako šišky, ktokoľvek, kto sa nespráva ako kretén.
Veta Justina Bonda pri pohľade na izbu, v ktorej sa odohrávajú orgie: „It’s just like the 60’s. Only with less hope“ je pre film zásadná. Rovnako ako je pre film zásadná i prítomnosť kamery a večného stalkerstva. James Cameron Mitchell o filme hovorí, že je „patriotickým počinom“, a to nie len kvôli už zmieňovanej slastnej americkej hymne a nádhernému 3D modelu New Yorku šmrncnutému van Goghom. Shortbus je jedným z prvých filmov, ktorý opisuje liečenie otrasenej americkej duše po 9/11. Jedenástym septembrom proste navždy umreli snahy hippies o svete bez vojny. Nie, nie je to možné, nie teraz! Práve sex s malou nádejou na revolúciu LÁSKY a odduchovnená sloboda jej vracia to, čím je – slobodou jednotlivca. Malé vnútorné súkromné revolúcie sú tým, čo postavy zažívajú počas celého filmu. Po všetkom zmätku, násilí, neúspešných samovraždách a výpadkoch prúdu, ktoré sú leitmotívom celého filmu, nakoniec celé mesto zahalí temnota. Samotné výpadku prúdu pritom boli práve po 9/11 obrovským zdrojom paniky. Temno však postavy už nechápu ako niečo, proti čomu by mali bojovať, ale ako príležitosť na to, zapáliť si sviečky a zažať sa.

You find your demon’s your best friend znie v záverečnej piesni, počas ktorej nastáva katarzia filmu a pani sexuologička sa konečne oddá svojej fantázii v trojke pred očami manžela. Prijatie vlastného tabu, oddémonizovanie vlastných túžob, slabostí a slastí, to je najväčším posolstvom Shortbusu. Jedného z najkrajších filmov prvých rokov 21. storočia. Prijať sa s veľkým ohľadom na to, aby sme neublížili druhým ani sebe, s nehou a radosťou, s túžbou po živote, ktorá je vo svojej podstate neukojiteľná, s čistotou, ktorá neznamená oprostenie sa od vymyslených hriechov, ale akceptáciu, plnú akceptáciu pravdy o sebe.