Ale…
Maroš Bafia 26/1/2021

Začína sa to „Nie som rasista, ale…“ a končí kolenom na niekoho krku a výkrikom „Nemôžem dýchať“. Môžeme polemizovať o tom, či nás život v exkluzívnom snehobielom svete oprávňuje prekračovať hranice a či v nás rasizmus zakorenil systém, alebo o tom, ako ľpieme na svojej jedinečnosti. V podstate je jedno, či žiješ v Dánsku alebo si Afroameričan z pobrežia severnej Afriky, či si policajt alebo predavač v potravinách, podstatné je, či sa v hraničných situáciách, keď vyhráva zloba a nenávisť, zachováš ako človek alebo ako čurák. Chceš bojovať, hoci aj unavený, alebo chceš len pesimisticky hľadieť na ďalší konflikt pod oknami? Prosto, chceš sa posnažiť o niečo lepšie? V dnešnej polarizovanej spoločnosti film Shorta neponúka riešenia, skôr skúma nuansy nekonečného boja dobra so zlom.

Témy a udalosti, ktoré film ukazuje, sú nanajvýš aktuálne, film nemohol prísť do kín v lepšom čase. Po boku pandémie nám uplynulý rok bude pripomínať i smrť Georgea Floyda, ktorý umrel po neprimeranom policajnom zásahu. Film Shorta mal premiéru na festivale v Benátkach, v čase, keď v spoločnosti doznievala Floydova tragédia a následne znovuzrodenie hnutia Black Lives Matter. Sledujeme film z roku 2020, ktorý sa začína dusením mladého Afroameričana Taliba policajtmi a má to v sebe niečo priam mrazivé. Vidíme totožnú scénu, aká sa odohrala na ulici v Minneapolise, keď umieral Floyd, počujeme totožný výkrik „Jeg kan ikke trække vejret“ – „I can´t breathe“. Môžeme si zameniť postavy, jazyky, dôvody, ale ostáva rovnaká pachuť, pretože sledujeme vraždu v priamom prenose.

Shorta znamená v arabskom jazyku polícia. Rasové napätie, predsudky a zlyhania polície sú stredobodom filmu. Prežijeme rýchly úvod, dusenie Taliba, začínajúce nepokoje, pohľad na policajnú stanicu a zvyšok filmu mala byť rutinná šichta policajtov Mikea a Jensa v kodanskom gete Svalgården, kde žijú frustrovaní migranti z východného sveta. Ale zmenilo sa to na boj o prežitie. Partnerstvo empatického Jensa s rasistom Mikeom vytvára známy model dobrý policajt/zlý policajt. Je to síce model opotrebovaný, ale umožňuje nám okamžite pochopiť, čo chceli tvorcovia povedať, nech už je sociálny kontext filmu akýkoľvek široký. K nemu sa dostaneme na záver. Nakoniec sa tento model ukáže ako klamlivý. Mike je stelesnením alfa samca, chrlí sexistické reči a neskrýva svoj zakorenený rasizmus. Je to muž – plyšový macko plný arogancie. Jens je sympatickejšia postava s nadhľadom. Postupne sa ukazuje, že Mike nie je úplne bez súcitu a Jensove morálne dilemy sú skôr prejavom slabosti, než slušnosti. Zápletka sa začína odvíjať, keď bezdôvodne zatknú miestneho výrastka Amosa a udalosti začnú naberať na obrátkach po správe, že Talib umrel na následky zranení. Policajti sú zrazu opustení, bez pomoci kolegov, v zakázanej zóne. Zubami-nechtami sa snažia dostať z geta, pretože stretnutie s mládežou túžiacej po pomste by pre nich znamenalo istú smrť.

Ich záchrana má svoje tempo. Policajti, antihrdinovia, sú prenasledovaní betónovou džungľou, strety s miestnymi gangmi a lupičmi sú vybudované slušne a efektívne. Každý útlm strieda znepokojujúca akcia. Vyplávajú vzájomné antipatie a obvinenia, nikto nechce byť zodpovedný za to, čo sa deje a udialo, vtedy s Talibom. Každý má podiel viny. Kameraman vytvára z tmavých tieňov a hrozivých, slabo osvetlených chodieb pocit filmu noir.

Pravdou je, že divák znalý takýchto príbehov postupne odhalí koniec a nečaká ho žiadne prekvapenie. V týchto príbehoch existujú jedna-dve možnosti, ako sa môže príbeh skončiť. Na strane druhej treba oceniť schopnosť dramaturgických zvratov. Režiséri vyvažujú úteky, krviprelievanie a prestrelky reflexívnymi momentmi. Tie umožňujú najmä Mikeovi vyvinúť sa v zložitejšiu, rozporuplnú postavu, keď počas boja o prežitie nachádza pomoc v nepravdepodobných spojencoch, napr. v matke mladého Amosa. Tu sa dostávame k narušeniu modelu dobrý/zlý policajt. Mike prejaví súcit, matka sa bojí o Amosa a Mike sa rozhodne, že mu pomôže dostať sa z epicentra bojov domov. A Jens, ten slušák, vykoná hrozný čin, za ktorý musí pykať. Zákon geta je nemilosrdný.

Filmu na atraktivite uberá fakt, že režiséri sa obmedzili iba na dôvtipný spoločenský komentár k všeobecným a príliš rozšíreným udalostiam, ktoré sa v týchto časoch odohrávajú. Shorta nie je politický film, je to film o ľuďoch, pri sledovaní ktorého musíme pochopiť ich činy, ich svetonázor. Sú tu nahnevaní mladíci zbavení práva na lepší život, ktorí sa cítia démonizovaní a nepochopení, ako aj prepracovaní a nedostatočne platení policajti, pre ktorých platí to isté. Všetci sú rovnako na vine a nakoniec nikto nemôže za nič.