Myslím, že sa rozkladám. Nechali ma ako objekt stáť, prizerať sa okoliu, byť umením. Pre umenie.
Som nájdený, privlastnený, vytrhnutý z každodennosti, a vnútro, ktoré bolo ešte nedávno prázdne, sa zdá dôležitejšie. Do pľúc vháňam vôňu novoty. Aj okolie sa prizerá. S nepokojom pozoruje moje papiers collés, náhodne prilepené plôšky slov, kde-tu popretkané nánosmi farieb či tenkou líniou ceruzky.
Sotva som si privykol, už na mňa priliehajú aj predmety z prechádzky po parku. Neznesiem toľký materiál, ale teraz som kritikou spoločnosti, prijímam význam, nasilu včlenený do nového ja.
Na mojom pustom hrobe, ľalie, smutní spáči.
I ja som hrob, som sám, zakliaty, v cudzej zlobe.[1]
Som skladačkou, za čírym sklom vitríny prebúdza sa vo mne nostalgia, belasé spomienky na milenku Rose, čo veselo máva napätiu, humoru a pohrome. Spoločne čakajú v slučkách, opakujú sa a zdanlivo so sebou nesúvisia. Hoci mi mysľou preblikáva bezhlasné the end, kolobeh vytrvalo pokračuje. Šialené preteky, naháňačka áut a kovbojov, roztrasení utečenci, poprava i havárie explodujú v muky.
Som surovina, ktorú je radosť ničiť! Na rok ma zakopali, ja sa nadobro topí, mizne v objatí smelého alter-ega. Slnečná žiara, baktérie a mikróby privádzajú ma do mdlôb, hnijem v močiari vzdialeného smädu po slobode.
Som pomer 2.35:1, ťahajú ma do širokých uhlov, zasekávam sa v tmavých komorách, kde ma znenazdajky osvetľujú. V krivých zrkadlách už sám seba nepoznám, zrýchľujem a spomaľujem, dobieham stratené klišé, rozdvojený prenikám do štruktúr neistých zajtrajškov.
Nijaký domov, len ženy, čo utekajú k dverám, rozsvecujú lampy, boja sa každého tieňa. Nijaká rodinná pohoda, iba hádky, bizarné výstupy v jednej nekonečnej situácii.
Myslím, že sa rozkladám. Blednem, ako objekt už nestojím, plyniem. Bez vlastného zásahu, príbehu, vzťahov predchádzajúceho života. Nikdy som si nemyslel, že mi tá minulosť raz nebude pripadať banálna. Nemám scenár, šiniem sa, raz 16, inokedy 24 snímok za sekundu.
Som film. Nájdený a privlastnený, recyklovaný, s pravým hollywoodskym happy endom.
[1] Z básne Guillauma Apollinaira Zabitý.
