Originálny, írečitý názov charakteristický pre východné Slovensko To ta monarchia (2021) zastiera marketingovo menej príťažlivú skutočnosť, že ide o dokumentovanú symbiózu v obci Spišský Hrhov. Čo môže byť pútavé na levočskej obci, kde žije pár stoviek obyvateľov, okrem toho, že sa tu nachádza vzhľadný neobarokový kaštieľ grófa Csákyho a prostredia, ktoré na pár chvíľ poéziou prírody pohladí mestom znavenú dušu? Fakt, že obec má tak svoje včelíny, ako aj marginálne skupiny. Obe spoločenstvá sú plne etablované v komunitnom živote a režisérka Vladislava Plančíková hľadá ich vzájomnú symboliku, inšpiráciu a poriadok.

Chutí vám med? Ľudia majú od nepamäti svojráznu vlastnosť dostať do svojej bezprostrednej blízkosti všetko užitočné. Tak sa do našich záhrad dostal pes, do humna dobytok, do ohrád hydina, nanešťastie, hlad je neutíchajúci, a tak spotreba prerástla funkčné rurálne prostredie a systém chovu sa deformoval do nepekných obrazov denne testujúcich našu morálku a stravovaciu kultúru. Tento trend domestikovať neobišiel ani včelu medonosnú, ktorá sa ocitá okrem iného aj v umelo vybudovaných včelínoch, nad ktorými máme celoročnú kontrolu. Sú včely, je aj med. Nie sú včely, nebude med. Pomalé meditatívne prostredie vidieka sleduje prírodné procesy prirodzenejšie ako dynamické mesto.

Včelstvá tvoria sofistikovanú komunitu, kde panuje striktná matriarchálna hierarchia. Na jej vrchole je kráľovná a matka, nižšie v hierarchii sú robotnice a v čase rozmnožovania plní svoju dôležitú funkciu aj trúd. Každý má vo včeľom spoločenstve svoju spoločensky prospešnú úlohu. Žiadna včela neprežije ako indivíduum, vyhľadáva svoj úľ, kde má svoje prirodzené miesto. Tu niekde sa začína príbeh dnes už bývalého starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého. Ten svoju funkciu vykonával viac ako dvadsať rokov, no aby sa pozície zhostil, musel sa vrátiť zo zahraničia a zanechať úspešný biznis.

Činorodý starosta je dominantný, uvedomuje si formát svojej moci, hoci ju reprezentuje s ľudskou tvárou a poľahky ho dokážeme dosadiť do roviny včelej kráľovnej, takže odtiaľto pramení tá monarchia. Po metaforu nemusíme ísť ďaleko, keďže primátor sa sám venuje včelárstvu, predstavuje nám produkty svojej práce a romanticky hovorí o svojej budúcnosti s týmto hmyzom, o ktorý sa túži starať, kým vládze. To má pevne v rukách, áno. Kým udrží v rukách potrebný aparát, môže chodiť do včelínov denne, nemusí s nimi riešiť interpersonálne spory, ani obecné komplikácie, bude počúvať bzučanie a dávať pozor, aby ho hmyz nepobodal. Výzvy v jeho súkromnej budúcnosti by sa zredukovali na snahu o udržanie včelstva nažive.

Obdobnou úlohou bola harmonizácia medzi miestnym obyvateľstvom, ktorého takmer polovicu tvoria Rómovia. Nedá sa tu hovoriť o menšine, keďže ich podiel je takmer polovičný, majú v komunite svoje pevné miesto a starosta vynaložil v minulosti množstvo energie, aby boli začlenení do pracovných procesov, aby mali všetkého dostatok, no má sa pri nich na pozore. Rómov menovite pozná, je oboznámený s ich problémami a otcovsky ich karhá, pokiaľ k svojej životnej situácii pristupujú ľahtikársky a svoje existenčné štandardy berú ako samozrejmosť. Vladimír Ledecký im na pravidelnej báze pripomína, že všetko dosiahli vďaka svojej trpezlivej snahe a v duchu pravidla „Ak sa staráš, tak sa starám” zveľaďujú spoločné prostredie.

Takmer to znie, že sa tu celý čas snažím charakterizovať bezchybného romantického hrdinu. Nemyslím však, že dokumentárny film To ta monarchia slúži ako kampaň na individuálnu ľudskosť a neochvejné dobro, akým oplýva najdominantnejšia bunka celého obecného organizmu v osobe primátora. Vedie mestské zastupiteľstvo v invenčnom, neformálnom duchu, každý mu tyká, navonok si nepotrpí na žiadnu honoráciu, no mám pocit, že pred kamerou jeho osobnosť redne v predstavách o diváckych mantineloch. Ako by reagovali ľudia na festivale, keby videli vulgárneho, agresívneho, neurotického diktátora? Asi inak, ako keď sa dívajú na ikonického, familiárne naladeného, žoviálneho päťdesiatnika s charizmou a východniarskym temperamentom. Na pohľade a správaní rómskych protagonistov však vidieť, že ich aktuálnemu sociálnemu statusu predchádzala dlhá a mám dojem, že aj komplikovaná cesta.

Predstavujem si, že som Róm v Spišskom Hrhove. Budím sa zavčasu ráno, aby som pokosil verejné priestranstvo popri hlavnej komunikácii, kde denne prejde pár áut. Som všetkým na očiach, otravný zvuk kosačky sa zarýva obyvateľom do mozgu. Keď ide okolo starosta, otvorí okno a okríkne ma, aby som to robil poriadne. Možno to myslí zo žartu, veď má veselú povahu. Tomu človekovi vďačím za svoj komfort, za prácu, za permanentné príležitosti, ale musel som sa naučiť poslúchať a on denne kontroluje ako žiaka základnej školy, či si plním svoje domáce úlohy. Ak si ich robím, všetko je v poriadku. Na známkach veľmi nezáleží, stačí prechádzať, no v ideálnom prípade treba mať minimálne dvojku, prinajhoršom trojku. Tak k nemu pristupujem, aj keď som pomyselne otec početnej rodiny, vždy je jeho návšteva ako príchod učiteľa do triedy po zazvonení. Treba sa postaviť, vzdať rešpekt, počkať, kým nás so spolužiakmi usadí. Je absurdná predstava, že by sa takto správal v rodine bielych spoluobčanov. Prišiel by skontrolovať, či si deti nefarbia zavčasu vlasy, či je doma poriadok, kde je manželka a podobne? Poriadková polícia. Už vidím, ako niekto otvára ústa a snaží sa oponovať, že na niektorých ľudí treba pevnú ruku. Ani ja nie som ideálny, určite by starosta Spišského Hrhova našiel v mojej domácnosti veci, za ktoré by ma pokojne mohol kritizovať. Ale asi by si to nedovolil. Prichádza mi na prsty a jazyk slovo nevoľníctvo, aj keď rozumiem pozitívnej časti starostovho zámeru. Bojuje proti stereotypnému správaniu, no vychádza zo stereotypov, že Róm je lenivý, nedbá na hygienu a poriadok, má túlavé topánky, márnotratne míňa peniaze, a tak on musí dozerať, že by dobre bolo. Ako by to dopadlo, keby starosta Ledecký nepanoval železnou rukou? Ktovie. Každopádne, aj napriek snahám majú niektorí spoluobčania problém s triedou, kde je zmiešaný kolektív. Tu treba hľadať korene problémov. Ak sa nezmení všeobecný komunitný a spoločenský pohľad, ak bude Róm žiť vo vedomí ponižovania, skutočnosti, že nie je akceptovaný, samostatný, ale predovšetkým rovnocenný, bude asi stále takýto systematický, organizovaný a v niečom predsa len prísny prístup vnímaný ako správny.

Vladislava Plančíková pri témach svojich filmov ako Felvidék – Horná zem (2014), televízny seriál Fetiše socializmu, ďalej televízny dokument Andrej Hlinka, otec národa? (2018) nepláva na povrchu. Nenechajme sa pomýliť, ak sa dívame na dobrotivú tvár, pretože tá má svoju minulosť, povahu, praktiky. Bývalý starosta Spišského Hrhova vybudoval v obci rovnováhu, ktorá môže zlyhať v tých najdôležitejších momentoch. Keď sa stretnú ľudia za jedným stolom, odhalia sa krivdy, predsudky, nepodmienené odsúdenia. Vonkajšie pohodlie nestačí, sloboda sa začína inde a k tej máme ešte veľmi ďaleko.