A čo všetky tie ženy / För att inte tala om alla dessa kvinnor
(r. Ingmar Bergman, Švédsko, 1964, 80 min)

Vo svete filmu snáď nie je tvorca, ktorý by dal kinematografii toľko silných a výrazných ženských postáv ako Bergman. Vďaka jeho filmom poznáme také mená ako Liv Ullmann, Bibi Andersson, Harriet Andersson či Ingrid Thulin. Kto vie, ako by Bergman prežil v dobe #MeToo? Pýtam sa so zveličením, ale je známe, že režisér udržoval družné vzťahy so svojimi herečkami. Ženy, odpusťte mi, keď napíšem, že dobre tak. Tým, že spolu zažili intenzívne a intímne vzťahy vznikli drámy, ktoré sledujeme opakovane, pretože chceme preciťovať to silné prepojenie herečka-režisér-príbeh. Z môjho mužského pohľadu považujem hranie za ženské povolanie. Vy, ženy, máte oveľa viac talentu. Pozriete sa do zrkadla, predstavíte si, že je to oko kamery alebo publikum. Nehaníte sa. Upravíte sa, dáte si make-up, náušnice, chcete sa páčiť. Muž, keď stojí pred zrkadlom, pozrie na svoje oblečenie, vlasy, tvár… a to je všetko. Nechcem si u vás pripísať bonusové body, ale prečo ste večnou inšpiráciou? Zachraňujete náš mužský svet obalený do vlastného narcizmu.

Rozmýšľam o Bergmanovi. Možno jeho pochybnosti o existencii Boha, pravdy o ňom, mu nedovoľovali vidieť seba v zrkadle, preto upieral svoju pozornosť k vášnivým predstavám o ženskej kráse. Možno to bol jeho spôsob hľadania pravdy. Nechával ženy trpieť, rozožieral ich duše neprestajnými neistotami, ale určite nebol mizogýn (bol päťkrát ženatý). A my, diváci, sa do takýchto trpiteliek radi zamilovávame.

Toto nekonečné intro píšem, pretože na začiatku, keď som začal hľadať príbehy, bol pri mne práve Bergman. A ja ho teraz neviem pochváliť. Tak trepem, trepem, trepem, aby som si to u neho vyžehlil.

V čase, keď Bergman pripravoval film A čo všetky tie ženy (För att inte tala om alla dessa kvinnor, 1964), bol jedným z najuznávanejších filmových tvorcov a bol považovaný za génia filmového obrazu. V roku 1963 dokončil svoju trilógiu Ako v zrkadle (Sasom i en spegel, 1961), Hostia večere Pána (Nattvardsgästerna, 1963) a Mlčanie (Tystnaden, 1963). Táto trilógia priniesla množstvo záberov v tichu, trápení s chorobou, pochybností a bola inšpiráciou pre ďalšie Bergmanove filmy ako Persona (Persona, 1966), či Hodina vlka (Vargtimmen, 1968). Bergman si pravdepodobne povedal, že skúsi experiment a namiesto prenikavej gotickej čiernobielej introspekcie nám ponúkol pastelové farby, facky, gagy a satiru. Film A čo všetky tie ženy dokazuje, že Bergman vie byť aj ľahkomyseľný a nemusí byť za každú cenu vážny a upätý. Problém mám len s jednou vecou. Sľubuje nám komédiu, ale tá nebola vôbec zábavná.

Začiatok jeho bizarného príbehu sa odohráva na pohrebe známeho violončelistu Felixa (toho vo filme ani raz neuvidíme). Okrem manželky sa s ním prišiel rozlúčiť i celý hárem, ktorý hudobníka obklopoval. Sedem žien, každá oblečená vo svojom módnom štýle a emocionálnom stave. V snahe pochopiť každú zo žien sa vraciame štyri dni naspäť, keď do domu prichádza kritik Cornelius, aby napísal biografiu o Felixovi. Sledujeme však iba postupný posun k smrti violončelistu. Cornelius v snahe získať čo najpikantnejšie informácie zo života hudobníka sa s niektorou zo žien vyspí, s inou nezáväzne flirtuje, a tak sa ženy stávajú len handrovými bábikami na dosiahnutie senzácie. A to mi vadilo najviac. To, že ich Bergman spolu so spoluscenáristom, hercom Erlandom Josephsonom, načrtol plocho. Sú len príveskom, ambíciou mužov. Herečka Bibi Andersson sa producíruje, vrtí bokmi, žmurká očičkami… až je ťažké uveriť, že v nasledujúcom Bergmanovom filme Persona, si zahrala jednu z najkomplikovanejších ženských postáv minimálne európskej kinematografie. Ženské postavy len odkrývajú svoj vzťah k hudobníkovi, na ktorom sú závislé, nič viac nám neponúkajú. Sú v ostrom kontraste so zložitosťou ženských postáv v už spomenutých filmoch ako Persona, Mlčanie či Šepoty a výkriky.

Čas plynie bez toho, aby niekto urobil niečo zaujímavé, nedajbože zábavné. Kritik Cornelius je sexom posadnutý podivín, niečo ako Buster Keaton, len s menším vkusom pre načasovanie gagov. Gagy neboli v chaplinovskom móde, pripomínali skôr nešikovné postavy zo Scooby Doo.

A naposledy sa vraciam k ženským postavám. Keď Felix na svojom koncerte umiera, objavuje sa ihneď iný muž, mladý violončelista. Akoby ženy potrebovali modlu – muža, ktorého môžu obdivovať, ktorému chcú slúžiť. To ma dorazilo.

Aj keď tento film nepovažujem za to najlepšie, čo Bergman nakrútil, treba oceniť jeho túžbu hrať sa. Režisér oslovuje publikum priamo divadelnými a zinscenovanými sekvenciami, Cornelius sa prihovára divákovi úvahami o ženskom princípe, film osviežuje snaha žien nosiť zbraň a náhodne z nej strieľať, nepríbehovosť je doplnená o ohňostroje, spontánnu nahotu a roztopašnosť. Nemôžem povedať, že by Bergman nevedel nakrútiť komédiu. Spomeniem jeho film Úsmevy letnej noci (Sommarnattens leende, 1955). Ten má odľahčený tón, nerieši ťaživé témy nasledujúceho zrelého obdobia režiséra. A hlavne je veselý a zábavný. Pri sledovaní filmu A čo všetky tie ženy cítim Bergmanovu nudu nad svojou prácou.

Tak rozmýšľam, že som vás na tento film mal nalákať do kina. Ale radšej vám napíšem pravdu, akoby ste mali na mňa nadávať. Prosím vás, pozerajte filmy, v ktorých uvidíte meno Ingmar Bergman. A prečo? Na to musíte prísť sami. Vedzte, he is a giant.