5 otázok pre Denisa Côtého
Saša Gabrižová 22/12/2017

 

Po uvedení Všetkého čo ona chce (All That She Wants), prvého z profilu filmov Denisa Côtého, som sa ho opýtala 5 otázok.

 

SG: Hlavnou témou tohtoročného Medzinárodného filmového festivalu Bratislava je filmové herectvo. Vo svojom filme Všetko, čo ona chce (All That She Wants, 2007), ktorý bol práve odpremietaný v rámci vašej profilovej sekcie MFF Bratislava, pracujete s hercami takmer ako s modelmi, podobne ako Robert Bresson. Mohli by ste mi povedať viac o tom, ako ste svojich hercov hľadali a ako z nich robíte postavy, aké chcete?

DC: Tento film je veľmi špecifickým príkladom, pretože ho celý inšpirovala moja cinefília. Od roku 1995 do roku 2007 som pracoval ako filmový kritik. Snímku som natočil v roku 2007. Mal som za sebou desaťročie pozerania filmov a rozpočet vo výške milión dolárov. Povedal som si teda – fajn, dám doňho všetko, čo mám rád. Strašne ma v tom období fascinovali neherci. Lebo veď predsa – načo obsadzovať hviezdy. So všetkými tými hereckými tikmi som bol pripravený bojovať. Takže ma potešilo, keď ste povedali, že pôsobia ako modeli. V tej pomalosti, rytme a čiernobielom prevedení som sa nechal inšpirovať Bélom Tarrom, Robertom Bressonom a ďalšími filmármi, ktorých mám rád. Teraz, o desať rokov neskôr, sa cítim omnoho viac sám sebou, cítim, že mám vlastnú identitu a nekopírujem.

SG: Čo sa týka kvantity filmov, ste akousi kanadskou verziou Woodyho Allena. Ako dokážete filmy tvoriť tak rýchlo?

DC: No, ľudia hovoria, že som plodný tvorca, ale záleží ako sa to vezme. Nie som zrovna ambiciózny človek. Myslím, že som len niekto, kto chce tvoriť filmy. Občas sa chystám spraviť film za milión dolárov a vzápätí je z neho nízkorozpočtový. Tvoja koža, taká jemná, je môj desiaty film a vyšiel na 45 000 eur. Existuje veľmi veľa režisérov, ktorí chcú s pribúdajúcim vekom tvoriť čoraz väčšie produkcie, kvôli ambíciám. Ja svoju prácu vnímam ako múr, v ktorom je každý film jednou tehlou. Niekedy malou, niekedy väčšou. Preto sa nebojím púšťať do ďalších filmov, hoci aj bez scenára, začať s ich tvorbou len na základe nápadu.

SG: Dokážete si predstaviť, že by ste sa pustili do tvorby seriálov alebo 3D hollywoodskych produkcií, len tak pre zábavu, ako experiment?

DC: To si nemyslím. Tam, kde žijem, som vnímaný ako marginálny režisér. Ľudia ma rešpektujú, pretože s filmami cestujem po celom svete, ale nezarábam peniaze a ľudia na moje filmy nechodia. Na to mi nikdy nedajú dosť peňazí. Preto nesnívam, nepredstavujem si, že prídem s nejakým veľkým hollywoodskym titulom. Točím si svoje malé filmy a som spokojný.

SG: Ste veľmi zručný pokiaľ ide o budovanie špecifického napätia v narácii, rovnako ako v stupňovaní atmosféry. To platí pre vaše krátke aj celovečerné filmy. Napriek tomu, je vám niektorá z týchto foriem bližšia? Rozprávate príbeh radšej krátkym alebo celovečerným filmom?

DC: No, natočil som aj pár krátkych filmov, ale vždy šlo tak trochu o náhodu. Začalo sa to, keď mi raz navrhli spraviť krátky film. Je to malý bizarný filmík, čo som urobil v zime. Natočili sme ho za dva dni, lebo sme sa nudili. Keď ste však starší a píšete scenáre, písanie poviedok vás už skrátka až tak neláka. Nemyslím si, že ešte natočím nejaké krátke filmy. Aj keď ich mám ako platformu veľmi rád. Keď ale začnete písať, skončiť po ôsmich minútach môže byť trochu problém .

SG: Na MFF Bratislava predstavíte štyri filmy – Všetko, čo ona chce, Tvoja koža, taká jemná, Beštiár a Curling. Ak by ste mali odporučiť jeden z nich, ktorý by ste vybrali?

DC: Myslím, že by som odporučil Curling.

 

 

 

 

Všetko, čo ona chce / All That She Wants
Beštiár / Bestiaire