Šedé podoby a iné highlighty Áčka
Lena Bohunicki 1/11/2018

Skončil sa 22. ročník festivalu študentských filmov Áčko, ktorý sa konal 18. – 21. októbra na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Začiatok podujatia so sebou priniesol zmenu atmosféry. Vo foajé školy vystriedala čierno-červený Jeden svet digitálna zelená.

SÚŤAŽNÉ FILMY

Konkrétne filmy do súťažnej sekcie okrem študentov fakulty navrhovali aj vedúci jednotlivých tvorivých ateliérov na VŠMU. Súťažné filmy boli rozdelené do štyroch blokov, ktoré sa opakovane premietali počas celého trvania festivalu. Bolo teda dostatok príležitostí pozrieť si celú prihlásenú tvorbu študentov bratislavskej vysokej školy.

Spomedzi všetkých prihlásených filmov sa ich do finálneho súťažného výberu dostalo takmer tridsať. Okrem krátkometrážnych či stredometrážnych snímok sa v bloku č. 2 objavil aj celovečerný dokumentárny film Eda Cichu Základná umelecká škola Petra Breinera. Film je koncipovaný ako obžaloba sociálno-politického systému na Slovensku. Svojou aktuálnou témou a dramaturgickou skladbou nedal divákovi šancu nudiť sa. Sama som neverila, keď som po jeho druhom zhliadnutí zistila, že film trvá naozaj 60 minút. Úspešnosť snímky potvrdzuje aj fakt, že si Edo Cicha z festivalu odniesol Divácku cenu a špeciálne uznanie poroty.

Z bloku č. 2 vyčnievali dva filmy, ten prvý – Cichov, a ten posledný. Esteticky a formálne pôsobivý Mé lebky stín režisérky Kristýny Valockej je spomedzi všetkých prihlásených filmov najexperimentálnejší. Koncept filmu tvoria štúdie ľudského podvedomia, denného snenia či mentálnych porúch. Film však môže byť pokojne autoportrétom režisérky, ktorá sa dokázala uvoľniť, sebaprejaviť a vymaniť z akademického konformizmu. Jej dielo sa približuje tým výtvarným, využíva avantgardné postupy, narúša kauzalitu a lineárnosť rozprávania a niekedy dokonca rezignuje na matériu.

Súhlasím, že Výlet režiséra Daniela Riháka vynikol najmä zvukovou vrstvou a réžiou. Práve za tieto zložky bol aj ocenený. Napriek tomu ma v danom bloku zaujal omnoho viac dokumentárny film Soni Nôtovej A(WAY). Nôtová rozpráva príbeh zakázanej lásky a utečeneckej krízy formou dokumentárneho denníka. Syntéza fascinujúcich kontroverzných a aktuálnych tém, ktoré autorka premenila na intímnu filmovú spoveď, si ma absolútne podmanila.

Expozícia bloku č. 3 bola najsilnejšia. Sekciu otvárala Hrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch Michala Ďuriša, jeden z highlightov tohtoročného festivalu. Filmové spracovanie rodiny v polčase rozpadu zarezonovalo u divákov aj u poroty. Ocenená bola produkcia Zuzany Hlavčákovej a scenár, ktorý vznikal ako kolektívna práca. Blok ďalej pokračoval dokumentárnym filmom Planéta Gelnica (réžia Paula Reiselová). Ten ocenený nebol, čo považujem za jedno z najväčších sklamaní festivalu. Mladá dokumentaristka svoje remeslo zvláda naozaj dobre, z mnohého by som vypichla kompozíciu záberov, prácu so strihom či zvukom. Kriss Sagan a jej Poetika Anima vyhrala cenu za najlepší animovaný film. Nenaratívne obrazy minimalistickej kresby so surrealistickou atmosférou sú bohaté na interpretáciu.

Z iných súťažných filmov sa oplatí vidieť hranú snímku Paradoxy zverokruhu Mikuláša Krišpína Iždinského. Ide o krátku mozaiku individualít disponujúcu príjemnou farebnosťou a kompozíciou záberov. Víťazný dokumentárny film Kataríny Kočanovej Luma Andre Keriko je intímnou výpoveďou Karin, ktorá bojuje s predsudkami spoločnosti, ale aj s vlastnou rómskou identitou.

MASTERCLASSY

Prvý zo štyroch masterclassov „viedol“ Lousy Auber, fotograf, režisér a producent. Jeho úvodný verbálny prejav trval necelých päť minút, počas ktorých preklikal svoj tri roky uzatvorený fotografický cyklus. Prezentoval fotografické portréty česko-slovenských raperov staršej i mladšej generácie. Tie boli exponované spravidla pomocou blesku v tmavom prostredí. Okrem pár základných informácií sa však poslucháč nedozvedel nič. Lousy Auber potom vyzval publikum, aby s ním diskutovalo. Neprišlo však veľa podnetného, čoho linka by sa ďalej rozvíjala. Pocity a dojmy z udalosti najvýstižnejšie obsiahla jedna pani zo zúčastnených, keď Auberovi povedala: „toto nie je masterclass a nie je to ani profesionálne.“ Dvadsať minúť, ktoré som tam horko-ťažko presedela, je nenávratne preč. Po následnom rozhovore so študentkou dokumentárnej réžie, ktorá vydržala do konca masterclassu, som zistila, že som svojím odchodom urobila dobre. Podujatie sa transformovalo v nezáživnú diskusiu.

To, čo vo štvrtok pokazil Lousy Auber, v piatok napravil architekt a scénograf Tomáš Berka. Ten prišiel až pre-pripravený a celý masterclass sa predĺžil o hodinu. Nikomu sa nechcelo odchádzať. Berka zhrnul svoj vývoj kariéry od absolventských čias až po súčasnosť. Rozprával o maľovaní parížskych ulíc a notoricky známych architektonických miest, o svojej dvadsaťročnej kariére divadelného scénografa a prechode ku filmu, o spolupráci s Jurajom Jakubiskom aj práci na hollywoodskych blockbusteroch. Počas masterclassu prezentoval neobyčajne bohatý vizuálny materiál, ktorý dopĺňal vtipnými a zaujímavými historkami. Poslucháči sa napríklad dozvedeli aj to, že „scénografia môže byť aj hovno.“

Joel Ivan Hajdos prišiel na pôdu fakulty porozprávať o práci prekladateľa filmových titulkov. Hajdos je vyštudovaný matematik, žije v Izraeli a venuje sa prekladu do hebrejského jazyka. Jeho prednáška bola prehľadná, stručná a jasná, vymenoval úskalia tejto práce, chyby, ktorým sa má prekladateľ vyhýbať a upozornil na to, aké dôležité je pri prekladaní zachovať autorský zámer.

Workshop Adama Dekana bol na vysokej profesionálnej a odbornej úrovni. Zúčastnila sa ho asi desaťčlenná skupina študentov. Na to, aby ste rozumeli všetkým odborným termínom, by ste museli mať aspoň aké-také skúsenosti s hudobnou produkciou či byť zvukovým majstrom. To však neprekážalo, keďže Adam Dekan bol vnímavý a každý bod vysvetľoval aj „polopatisticky.“ Okrem teoretickej prednášky vytváral zvukové ukážky a uvádzal viaceré príklady možných aplikácií. Bola to príjemná zmena oproti workshopom či masterclassom, ktoré bežne navštevujem.

INÉ

Ak sa aj o rok dostanú do bloku Filmov zahraničných škôl len študentské snímky z jednej filmovej školy v Poľsku, prosím, nazvite (niekto) túto sekciu príznačnejším názvom.

Je výborné, že som sa náhodne ocitla na punkovom bábkovom divadle Fantovlas. Bola to skvostne trápna One Man Show, drogový trip bez drog, snívanie bez spánku či ohňostroj suchého humoru pred školským bufetom. Proste lahôdka.

Do festivalového programu bola zaradená tiež premiéra filmu The Next Stop režiséra Dominika Györgyho. Ten ako 14 ročný amatérsky debutoval dvojhodinovou Alicou v krajine zázrakov. Kvôli veku mu však musíme tento gýč odpustiť. Dnes študuje na pražskej FAMU ako najmladší prijatý uchádzač za posledných 40 rokov. Na Áčko prišiel s príbehom obetavej matky a jej mentálne narušeného syna. Kontrast ťaživej téme tvorí surrealisticko-snový ráz snímky. Autor sníma na 16 mm formát, filmové obrazy výrazne štylizuje a vytvára retro atmosféru. „Prirovnávali ste ma k Jurajovi Jakubiskovi kvôli klobúkom, ktoré sú už od detstva súčasťou môjho výzoru,“ adresoval redakcii Kinečko mladý autor. Pokroky sú síce zrejmé, avšak zatiaľ by som v prirovnaní k Jurajovi Jakubiskovi zostala pri klobúkoch.

DOSLOV

Tituly do súťažných sekcií každoročne vyberajú študenti audiovizuálnych štúdií a iných odborov. Zvolí sa deň, kedy môže prísť na projekciu prihlásených filmov do malej kinosály Barco na FTF VŠMU čo najväčší počet ľudí. Tento rok sa, bohužiaľ, kvôli slabej organizácii realizačného tímu festivalu takáto projekcia neuskutočnila. Namiesto toho mali byť na vrátnici k dispozícii štyri externé harddisky. Tie však nenašiel ani jeden zo študentov, ktorí si po ne prišli. Vybrané tituly nemohlo vidieť väčšie množstvo ľudí, ale iba vybraní jedinci. Takýto produkčný postup škodí výslednej kvalite projekcií.

Ďalšou nežiadúcou zmenou oproti minuloročnému Áčku bola dĺžka jednotlivých blokov. Štandardná hodina a pol sa v mnohých prípadoch natiahla na dve a pol hodiny, čo spravidla nezvládla polovica divákov a postupne z projekcií odchádzali.

Áčko sa tento rok dramaturgicky vrátilo v čase. Organizátori okopírovali jeho šedú verziu z niekdajších dôb a nezobrali si nič z vydareného minulého ročníka, ktorého úspešnou realizáciou študenti vytvorili prepracovanú šablónu budúcim realizačným tímom. Editorské prešľapy v propagačných materiáloch zapríčinila nedochvíľnosť organizačného kolektívu, ktorí riešil všetky potrebné kroky v hodine dvanástej bez možnosti následnej kontroly a zmeny. Alebo za to môže neschopnosť komunikácie medzi jednotlivými organizačnými zložkami? Zrealizovať festival „v lepšej kondícii“ by šlo mnohými spôsobmi. Pomôcť by mohlo čo i len jedno intenzívne stretnutie (aspoň časti) minuloročného tímu s tým tohtoročným, kontinuálne zdieľanie skúseností a informácií či adekvátne pedagogické vedenie… Nepríjemné dojmy z organizácie podujatia však do veľkej miery negovali vydarené masterclassy, afterky a študentské filmy, ktoré svojou kvalitou zo šedej festivalovej hmoty modelovali kultúrny zážitok.

 

CENY

Najlepšie vizuálne efektyNostalgia (r. Matúš Ryšan; vizuálne efekty: Vlado Mrkvica)

Najlepší zvukVýlet (r. Daniel Rihák; zvuk: Samuel Štefanec)

Najlepší strihOpus číslo osemnásť (r. Dominik Reisel; strih: Dominik Reisel)

Najlepšia kameraĎalší deň (r. Vlado Masný; kamera: Roman Šupej)

Najlepší scenárHrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplených snoch (r. Michal Ďuriš; kolektívny scenár)

Najlepší animovaný filmPoetika Anima (r. Kriss Sagan)

Najlepší dokumentárny filmLuma Andre Keriko (r. Katarína Kočanová)

Najlepšia réžiaVýlet (r. Daniel Rihák)

Divácka cenaZákladná umelecká škola Petra Breinera (r. Edo Cicha)

Najlepší filmHrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch (r. Michal Ďuriš; produkcia: Zuzana Hlavčáková)

Špeciálne uznanie –  Edo Cicha (za film Základná umelecká škola Petra Breinera) a Michal Šabík (doktorand na Katedre vizuálnych efektov)

eyelet 5364
array(0) { }
Zdroj fotografií: fb stránka Festival Áčko
Masterclass - Lousy Auber
Zľava: Ondrej Šulaj a Ján Oparty
Kamerový workshop ASK
Kamerový workshop ASK
Afterparty na FTF VŠMU