Poviedky z Okupácie 1968 sprítomňujú jeden z najväčších politických excesov
Matej Sotník 23/6/2018

Okupácia 1968 – Evdokia Moskovina, Linda Dombrovszky, Magdalena Szymkow, Marie Elisa Scheidt, Stephan Komandarev (Slovensko / Česko / Bulharsko / Maďarsko / Poľsko, 2018)

Sme v polovici „osmičkového roka”, košický Art Film Fest pri tejto príležitosti uviedol v slovenskej predpremiére snímku Okupácia 1968, ktorú producentsky zastrešil dokumentarista Peter Kerekes (66 sezón, Ako sa varia dejiny).

Päť krátkych autorských dokumentov, ktoré vznikli k výročiu okupácie socialistického Československa vojskami Varšavskej zmluvy nakrútili štyri režisérky a jeden režisér z okupantských krajín. Každá z dokupoviedok sa líši, využíva iné dokumentárne postupy a každá rovnako predkladá iný príbeh. Ústrednou motivickou spojnicou je diskurzívne ozvláštnenie v podobe novej optiky – monštruózna operácia Dunaj vo filme nie je reflektovaná očami okupovaných, ale vojenských okupantov a ich blízkych.

Film okrem iného ukazuje, že takisto zasiahnutí, ako občania bývalého Československa, boli neraz nič netušiaci vojaci, ktorým pred päťdesiatimi rokmi prišiel povolávací rozkaz a z (pre nich) absolútne neznámych príčin museli náhle obsadiť svoju susedskú krajinu. Mnohým z nich to radikálne zmenilo život, mnohým ho zdevastovalo.

Udalosti, ktoré odštartovali dlhú a degeneratívnu normalizáciu v Československu (sovietske okupačné jednotky opustili krajinu až po novembri, v roku 1991), sa v Kerekesovom dôležitom projekte odrážajú prizmou osudov našich „sovietskych bratov”. Tí prišli do vtedajšieho Československa za účelom zahatať v ňom demokratizačné tendencie Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou. Agresívny politický exces riadený Moskvou (s utkvelou symbolikou tankov v pražských a bratislavských uliciach) je vo filme reprezentovaný pomerne intímne – individuálne naratívy sú často výsledkom kreatívne štylizovanej orálnej histórie, ktorej využitie stavia výpovede pamätníkov pred často zredukovaný či zovšeobecňujúci veľký historický naratív. Sprítomňovaná pamäť má neraz tragikomickú podobu. 

V prvej poviedke ruskej dokumentaristky Evdokie Moskviny s názvom Posledná misia generála Ermakova cestuje ruská posádka na želanie 93-ročného Leva Gorelova (v ’68 riadil okupáciu pražského letiska) z Odesy cez Kyjev, Minsk a Moskvu napokon do samotnej Prahy, kde je konfrontovaná s vyslúžilým československým vojakom. Vrelé privítanie ich v „stovežatej” nečakalo. Ani samotní protagonisti s ním nerátali, zvláštne však je, že doma na operáciu spomínajú radi, zaťažení akýmsi sentimentom, Ermakov sa týmto svojím – podľa jeho slov najväčším – vojenským počinom rád vystatuje pred vnukom.

Evidentné je, že ani päť desaťročí neprinieslo dostatočne kritickú (seba)reflexiu. Ruská poviedka na úvod príznačne ukazuje ako vykonštruovaná a lživá môže byť predstava, ktorú autenticky živia niektorí bývalí okupanti, a síce, že operácia Dunaj bola potrebná a dôležitá. Ermakov vo filme dokonca zavádza tvrdením, že pri nej nikto neumrel, na čo bude vraj do konca života hrdý. V skutočnosti v Československu počas okupácie umrelo vyše sto civilistov a desiatky vojakov. Tu platí freudovské parapraxis, podľa ktorého človek poľahky vytesní traumatickú, v tomto prípade kolektívnu historickú skúsenosť alebo si obraz dejín prispôsobí (pokriví) tak, aby bol zmierlivejší. 

Nasledujúca maďarská poviedka Lindy Dombrovszkej Červená ruža (Priateľstvo a láska v časoch okupácie) sa rovnako opiera o radu výpovedí, na základe ktorých rekonštruuje vpád družiny maďarských vojakov na juh Slovenska. Irónia spočíva v paradoxe: mladí muži (nikto z nich netušil, prečo a na koľko odchádza preč z rodnej krajiny) „na fronte” slovenským domorodcom so všeličím vypomáhali, aby nečelili nude. Absurdný godotovský príbeh o nezmyselnom čakaní vo filme vrcholí v známom príklade, podľa ktorého si nejeden okupant vtedy v Československu našiel svoju femme fatale.

Centrálna poviedka Píšem ti, láska moja Magdaleny Szymkow patrí spolu s nasledujúcimi Hlasmi uprostred lesa k formálne najexperimentálnejším. Na pozadí poľského príbehu je strihovým modom uchopený materiál z dobového poľského hudobného festivalu s medzinárodnou účasťou, ktorý mal v čase okupácie odignorovať udalosti v Československu a poslúžiť rozptýleniu vypätej atmosféry. Zahraniční umelci na festivale však začali na vyhrotenú situáciu rýchlo reagovať. Ústrednou linkou sú tu výpovede manželiek, ktoré nevedeli kam ich muži odchádzajú, kedy a či sa vrátia. Trauma je živá aj po rokoch. 

Nemecká poviedka od Marie Elise Scheidt je najsugestívneším 26-minútovým úsekom kompilačného Kerekesovho projektu. Vyplýva to aj z povahy príbehu, ktorého narátorom je bývalý východonemecký vojak – v auguste ’68 sa ich viac ako šestnásťtisíc ukrývalo v Jizerskohorských bučinách na severe Čiech. Za vzopretie sa rozkazom generálov v prípade potreby vraždiť nevinných šiel tento vojak do väzenia. Vojaci pritom napokon ani nezasiahli. So súputníkom sa v záhyboch autentického miesta, čiastočne formou psychodrámy, rozpamätáva na peklo v lese. Analógiu k nacistickej okupácii Česka nebolo možné prehliadnuť. Paralelným rozprávaním je zas fyzická anamnéza v prostredí bývalej cely, kde bol tento muž roky väznený. Svojím námetom aj spracovaním sú Hlasy uprostred lesa najmrazivejšou časťou Okupácie. 

Posledná bulharská dokupoviedka od Stephana Komandareva má názov Zbytočný hrdina. Ide o nešťastný príbeh bulharského seržanta Nikolova Cekova, počas okupácie zavraždeného československými civilistami. Komandarevova časť ukazuje smutný obraz premien mýtotvorby svojvoľne vykladanej dvoma režimami podľa ideologických potrieb.

V Okupácii 1968 sa tak snúbia pohľady na privátnu aj kolektívnu mytológiu ’68. Prvé dve poviedky prinášajú do diskurzu pamäte pohľad, v ktorom je prítomný aj humor. Inak spaľujúce rozprávačstvo je tu odhľahčené napríklad ironickou seidlovskou štylizáciou. Ďalšie dve reflektujú tragické udalosti šesťdesiatehoôsmeho onakvejšie, jedna za pomoci asociátivnej montáže, druhá psychologickou rekonštrukciou vynáša na povrch neredukovateľnú historickú skúsenosť.

Kerekes sa vopred zvoleným stanoviskom mimo režijného rámca vzdal možnosti autorsky vstúpiť do ambiciózneho projektu, pritom ako režisér sa vo svojich filmoch sám programovo orientuje na historické látky. Pohľad dokumentárnych tvorcov z jednotlivých krajín, ktoré sa kedysi zúčastnili okupácie, sa tak mohol s kolektívnym svedomím vysporadúvať z inej pozície akou je tá naša, československá. Vojaci z krajín Varšavskej zmluvy sa tak do veľkej miery stávajú tiež obeťami politiky vládnúcej krajiny, ktorá ich k nám vyslala, aj keď žiadna z poviedok neopomína kontempláciu o nezanedbateľnej miere individuálnej zodpovednosti za participáciu na akcii. Film zároveň vstupuje do implicitných súvislostí historickej cyklickosti – paralely so súčasnosťou sa núkajú či by sme hovorili o súčasnej situácii na ukrajinskom Donbase alebo o vypuklom prípade Ruskom anektovaného Krymu. Nóvum Okupácie 1968 možno vnímať práve v tomto kontexte.