Poznáte ten pocit nudy, myslím nudu, ktorú si vychutnávate? Nijaký lis, ktorý vás mangľuje, pretože nemáte čo robiť. Jednoducho, sa nudíte, lebo sa chcete nudiť. Ak si chcete nudu vychutnať, odporúčam Kaurismäkiho. A začnite filmom Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku (Leningrad Cowboys Go America, 1989). Nechcem sa nikoho dotknúť, ale vám, ktorí si chcete pri filme oddýchnuť, budú Leningradskí kovboji pravdepodobne nekonečne nezáživní a tá otravná polka, ktorá vo filme znie, vám bude píliť uši. Pre vás  ostatných, ktorí chcete, aby vás film čosi naučil, mám zas dobrú správu – budete sa nudiť radi. Dnes, keď nám nadávajú, že sme deti hamburgerov a kaviarenská luza, len preto, že nemáme problém s rôznorodosťou, si môžeme pri sledovaní filmu povedať, že aj keď často napodobňujeme, snažíme sa niečo povedať. To robia aj Leningradskí kovboji. Stanú sa z nich vaši najlepší priatelia. Hoci len na osemdesiat minút. Lebo sú ako vy.

Verím, že mi pán Kaurismäki odpustí, že začínam písať o jeho filme v spojení s nudou, ale… Predstavte si, že… kamera pomaly prechádza nehostinnou tundrou niekde – nikde, aby sme objavili stodolu, v ktorej sa hrá najhoršia polka na svete. Muzikanti sú deviati, ôsmi – živí, a jedna mŕtvola – zamrznutý basista z kapely, a ich manažérom je Vladimír, ktorý sníva o prechádzkach po Central Parku a za pár šupov by zapredal i vlastnú mater. Môžeme predpokladať, že sú to bratia, podobajú sa ako vajce vajcu – bizarné účesy predstavujúce akoby roh vyrastajúci z čela, špicaté topánky á la škriatkovia od Santa Clausa. Živí či mŕtvi, ale všetci rovnako oddaní hudbe, ktorú hrajú. Mohli by pripomínať pofidérne postavičky uleteného komiksu. Ale sú to seriózni hrdinovia, Leningradskí kovboji, ktorí idú dobyť Ameriku. A začína sa guča krátkych epizód bez pointy a zmyslu – a o to ide. Koľkí z nás túžime nezapadať a chceme vytŕčať. Dobrovoľne. Ale podarí sa to len hŕstke z nás. A Leningradskí kovboji, nech ich názov znie bohovsky cool, nedokážu z toho radu vytŕčať. Amerika, krajina cukrovej vaty a pozlátka, ich nevíta s otvorenou náručou.

Leningradskí kovboji rýchlo zisťujú, že Amerika nie je zasľúbenou zemou. Po anglicky sa naučia počas letu nad Európou do Ameriky, v praxi vedia použiť iba nepraktické frázy. Keď sa Leningradskí kovboji na svojej ceste presúvajú hlbšie na juh, do Mexika, vystupujú v baroch a salónikoch, snažia sa prispôsobiť miestnemu vkusu. Začínajú v rodisku rock and rollu  v Memphise, niekde v Texase skúšajú country. Takto prechádzajú od jedného mesta k druhému, od jedného klubu k ďalšiemu, a čaká ich len nevľúdnosť a kopanec do zadku.

Hrdinov na ceste stretá absurdita za absurditou, snažia sa o provizórny pohreb svojho mŕtveho priateľa, ktorý sa končí zatknutím. Ich väzenie sa skráti, keď sa väzenská stráž ide zblázniť z ich nepretržitého bubnovania, nebohý vstáva z mŕtvych, keď mu nalejú do úst tequilu Ich cesta vyvrcholí prijatím na mexickej svadbe, kde si môžu zaspievať tradičné piesne bez toho, aby ich niekto prirovnával v psiemu lajnu. A Vladimír, despota a príživník, ktorý ich nútil jesť cibuľu, odchádza spokojne niekam, odkiaľ sa už nikdy nevráti. Ako Kristus dáva kovbojom nádej na budúcnosť medzi mexickými sedliakmi a mizne.

Leningradskí kovboji vymenili akordeón za gitaru, ale nikdy nepredstierali, že sú americkými kovbojmi. Ich cesta do Ameriky je založená na myšlienke, že človek sa môže prispôsobiť novému prostrediu bez obetovania vlastnej integrity a autenticity. A Kaurismäki tento bod zdôrazňuje práve šialenými účesmi a špicatými čižmami.

Ich kultúrna asimilácia je neustálym kompromisom. Zoberme si napríklad Vladimírovo rozhodnutie kúpiť najdrahšie auto (predajcu si zahral Jim Jarmusch), cadillac, ktoré vraj prežije aj tretiu svetovú vojnu. Toto je upokojujúca informácia pre Vladimíra, ktorý auto kupuje za posledné peniaze, neuvedomujúc si, že nemá dostatok miest pre všetkých členov kapely. Do kufra nainštalujú dve sedačky a problém je vyriešený. Aj keď sa snažia zapadnúť v krajine nekonečných možností tým, že sa nevedia vzdať svojej identity, chvala bohu, nakoniec sa Amerika pre Leningradských kovbojov stáva len nepohodlným výletom za teplom.

Kaurismäki nápadito ukázal priepastné rozdiely medzi západom a východom, z ktorého Leningradskí kovboji pochádzajú. Muzikanti akoby neopustili hranice rodnej Sibíri. Precestujú pol sveta, no každé miesto vyzerá ako krajina nikoho, krajina, z akej na začiatku odišli. Jediným rozdielom je teplota, hoci mne sa zdá, že ich rodná Sibír je teplejším miestom ako slnkom zaliate Spojené štáty. Asi aj preto nosia celý čas kožuchy. Cítia sa nevítaní. Kaurismäkiho postavy žijú vo svete zlého načasovania a Leningradskí kovboji to len potvrdzujú.

Film v sebe nesie i obrovskú tému akceptácie. Úprimnej akceptácie bez urážok. Je totiž jedno, či si vyberiete odťažitú nehostinnú krajinu, alebo nablýskané mrakodrapy veľkomesta. Nezmeníte sa. A vidíme, že s akceptáciou má problém celý svet, bez ohľadu na svetovú stranu.

Čo ma na Kaurismäkiho filmoch dojíma je ľudskosť, ktorá sa prebíja v šerednosti a stereotype života. V tomto filme sa pohybuje postava akéhosi nemého Igora, ktorý chce tiež zažiť dobrodružstvo. Lenže nemá dostatočne dlhé vlasy, z ktorých by sa dal vylízať účes. Táto postava je najzaujímavejšia. Nezapadá a ako jediná koná. Igor sa nenecháva viesť na vlne  poddajnosti, ale prenasleduje kapelu, aby sa na konci stal jej súčasťou. Je dojemne zúfalý. (Odporúčam pozrieť si scénu s ulovenou rybou niekoľkokrát. V nej je vyjadrená celá podstata filmu. Igor by chcel rybou nakŕmiť priateľov, ale vidí, že mu zase unikajú, padá na zem a z jeho pohľadu sa dá vyčítať: „Ale… zase… Prečo? Kedy bude lepšie?“ Vstáva a ide ďalej.)

Zaujímavá je aj postava, ktorá počas filmu nerobí nič, a tou je zamrznutý basista. Je symbolom solidarity. Kapela síce v Spojených štátoch kariéru nespraví, ale v Mexiku dobýja hudobnú scénu. Aj vďaka tomuto zamrznutému basistovi.

A hoci sa film Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku končí titulkom – Shit Happens, môžem vám sľúbiť, že prídete na to, že tých osemdesiat minút vám spraví pekný deň, týždeň… a možno aj dva.

Film Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku môžete vidieť v Kinečko stane na festivale Punkáči deťom.