Motorkám bolo jedno, či je -10°C, alebo +50°C
Denis Mačor 29/7/2019

„Tu som, vzadu, v takých červených plávkach.“ Takouto vetou ma privítal Marek Slobodník (MS), cestovateľ a jeden z partie „trabanťákov“, ktorý prešiel po svete desaťtisíce kilometrov. Naposledy sa vydal na cestu do Afriky, kde s Martinom Kochánikom, Marekom Duranským, Mišom Čaklovským a bratmi Hurárovcami prekonali súkromné rekordy. Dĺžku celej Afriky až po Strelkový mys prešli na populárnych motocykloch z bývalého Československa. Pionier ich sprevádzal takmer 18 000 kilometrov, každým prejdeným úsekom pokúšal ich trpezlivosť a posúval jej hranice. Nadhľad, chlapský postoj k problémom, zmysel pre humor a železné odhodlanie priviedli partiu do cieľa. Ani zďaleka však nie bez problémov. Marek do mikrofónu pred účastníkmi projekcie dokumentu Afrika na Pionieri veselo hlásal, že dvaja z nich prežili maláriu. Nebolo to žiadnym kľúčovým tajomstvom celého filmu, ale vecným faktom. Takých bolo mnoho. Cesta trvala mesiace.

Počas nášho rozhovoru vysvitlo, že Marek už bol takmer všade na svete. Nepriznával to s povýšeneckým tónom bonvivána, len to myknutím pleca skonštatoval, akoby mi oznámil, že ešte nikdy neochutnal slimáky.

DM: Vo filmoch sa cestovalo už na mnohých dopravných prostriedkoch. V čom je cesta na Pionieri iná?

MS: Pionier je motocykel, ktorý vlastnil pred štyridsiatimi rokmi takmer každý. Na prepočet obyvateľov v bývalom Československu mal každý desiaty človek jednu takúto motorku. Aj vďaka tomu si mnoho ľudí, najmä teda tých starších, zaspomína pri Afrike na Pionieri na staré časy. Často nás zastavujú, hovoria, že na takých motorkách vyrastali. Mladšia generácia zase vidí dostupný dopravný prostriedok, ktorý bez papierov kúpite za 50 eur a dá sa na ňom jazdiť.

DM: Pokazila by nová motorka pocit z cesty? 

MS: Keby sme išli na novej, nemali by sme z krajín ten istý pocit. Na Pionieri bola priemerná rýchlosť 30 km/h. Pred týždňom, keď som šiel na rýchlejšej motorke Suzuki Bandit 1200 po Európe, som si uvedomil, že krajiny prejdeš strašne rýchlo a prakticky nemáš kontakt s krajinou a ľuďmi. Často práve opravy a poruchy ťa s nimi zblížia. Hlavne v Afrike, kde väčšinou bieleho človeka vnímajú ako chodiacu pokladničku. Nám so staršími motorkami chceli skôr pomôcť.

DM: Ako vyzeral skutočný motor, vieme. Čo však bolo vnútorným hnacím mechanizmom tejto cesty?

MS: Boli sme mladí, mali sme nutkanie niekam ísť a keď sme v roku 2010 navštívili Kazachstan, zapáčilo sa nám to. Už vtedy pred odjazdom pripadala do úvahy Afrika, ale vybrali sme si Kazachstan, pretože Aralské jazero malo zaniknúť. Chceli sme ho ešte vidieť a povedali sme si, že Afrika počká, pôjdeme o rok, o dva. Kým sme sa odhodlali, prešlo sedem rokov. Hnacím motorom bol sen ísť. Po celej ceste už máme iný pohľad na veci, na život. Je to aj v závere filmu. Tam človek pochopí, na čo sme prišli.

DM: Si doma, pomaly sa balíš a máš pred sebou túto motorku. Prišlo zaváhanie alebo tímové nezhody ešte pred odjazdom?

MS: Zo skúsenosti z roku 2010 sme vedeli, čo na motorku zobrať, ako sa pobaliť. Dohodli sme sa, že každá motorka bude mať svoju špeciálnu funkciu. Ondrej bral kvapaliny (vodu, benzín, oleje), Milan náhradné diely, moja motorka mala dva náhradné motory. Dve boli navyše, ale tie tvorili náš film. Maťo Kochaník mal kameramanskú techniku a motorka Mareka Duranského bola „fotografická“. Ak bolo nejaké miesto navyše, každý si zobral čokoľvek, čo chcel. Ja som si napríklad zobral paraglide.

DM: Ako na cestu reagovali ľudia v Banskej Bystrici? Považovali vás za bláznov alebo ste už ako dobrodruhovia všeobecne známi a akceptovaní?

MS: Doma sú už na nás zvyknutí. Milo nás prekvapilo, že na našom odjazde do Afriky bolo veľa ľudí a priali nám šťastnú cestu. Bol 14. január, teplota -10 C°. Blázni sme skôr boli vo svete, ale závisí od krajiny. Napríklad v Keni a Tanzánii z nás boli ľudia úplne hotoví. Keď sme im povedali parametre motorky, krútili hlavou a nechápali. V Sudáne sme, naopak, úplne zapadli, nikto sa na nás nepozeral podozrievavo.

DM: Kto výpravu počas cesty najviac ľutoval? Prišlo k situácii, keď ste chceli celý ten Pionier zobrať a hodiť do kanála?

MS: Podľa mňa to najlepšie zvládali kameraman a fotograf, Ondrej a Milan sú zvyknutí na väčšie motorky, dosť im vadilo natáčanie, neboli zvyknutí. Nikto to však asi neľutoval, každý by si tú cestu zopakoval. Zaváhanie prišlo v Etiópii, kde nás dosť prekvapilo, ako sa k nám tamojší ľudia správali. V oblasti Bahir dar po nás doslova hádzali skaly. Nikto z cestovateľov takúto skúsenosť nemal, zážitky boli zväčša pozitívne. Až neskôr som sa dozvedel, že tento problém tam mali aj cyklisti. Naše motorky Etiópčania vnímali asi podobne, nevieme si vysvetliť, prečo nás vo svojej krajine takto otvorene nechceli. V Juhoafrickej republike sme už mali motorky natoľko pokazené, že sme nechceli ísť ďalej. Na ceste sme boli päť mesiacov, v kolesách 14 000 kilometrov…

DM: Ako cestovatelia sa aj navzájom inšpirujete? Boli ste v kontakte s niekým, kto vykonal niečo podobné? Čo bolo najväčším varovaním?

MS: S Danom Přibáňom z Transtrabant som v kontakte bol, pretože jednak Afriku prešiel a potom, cestujeme spolu často. Vždy, keď sa dalo a bol prístup na internet, spojili sme sa a vymenili sme si nejaké dojmy. Nešlo priamo o varovania, boli to skôr rady, kde čo vidieť. Pýtal sa, čo sa zmenilo a hovoril na veci svoj pohľad. Na Trabante tam bol pred desiatimi rokmi… Je tu tiež projekt LADA svetom, chalani, čo cestujú po svete na starom žigulíku. Aj s nimi sa poznáme, všetci máme dobré vzťahy a stretávame sa ako doma, tak aj na cestách.

DM: Ako sa dívate na sponzorsky bohaté výpravy populárnych televíznych dobrodruhov ako Anthony Bourdain, Rick Steves, Jacques Yves Cousteau a pod.?

MS: Popravde to absolútne nesledujem. Som tak často na cestách, že mi na to ani nezostáva čas. Dôležité je, aby každý robil, čo ho baví. My to chceme „za pár šupov“, tak to vieme, tak nás to baví a s miestnymi nás to zbližuje.

DM: Jawa 250, Trabant či Pionier?

MS: Keby som išiel najbližšie, tak by som si opäť vybral Pionier. Má pre mňa najväčšie čaro, s ním to začalo. Aj cesta po Afrike bola úžasná, bol to neskutočný zážitok napriek tomu, že motorka ako taká je skutočne hrozná.

DM: Ako reagovali motorky na klimatické zmeny?

MS: Vyrazili sme v zime, neskôr boli teploty cez 50°C, ale motorke nič nevadilo. Ani nám. Bezproblémovo a plynule sme pokračovali, nemali sme ani žiadne moto oblečenie. Akurát v noci to bolo horšie a najhorší bol dážď. Pionier počasie zvládal lepšie ako my. Bolo mu jedno, či je -10°C alebo +50°C.

DM: Prišlo niečo, na čo nikto z vás nebol pripravený? 

MS: Najviac nás prekvapila malária. Hoci sme boli varovaní a vedeli sme, že môže prísť, nečakali sme ju, na zlé nemyslíme nikdy, a tak sme to nebrali príliš vážne. V Malawi nás na to upozorňovali a v Mozambiku to vypuklo. Po desiatich dňoch zotavovania sme nevedeli prejsť viac ako 100 km denne. V nemocnici som bol len ja a fotograf Marek. Ostatní nás čakali aj s motorkami.

DM: Narazili ste aj na nejakú spoločenskú, kultúrnu alebo administratívnu bariéru?

MS: Na každej ceste. Čo sa týka cesty po Afrike, dnes sa už nič podobné urobiť nedá. Sinajský poloostrov je neprejazdný. Sudán je momentálne pod vojenskou nadvládou, vstup je zakázaný. Väčšinou si niečo pozrieme, ale nie je toho veľa, veci sa dozvedáme v priebehu cesty. Napríklad, že Sinaj naozaj bezpečný nie je a je obsadený teroristickými skupinami. Na egyptských hraniciach sme čakali tri dni. Tri motorky boli napísané na mňa, dve na Milana. Podľa egyptských zákonov môže byť jedno motorové vozidlo napísané na jedného cudzinca. To bol problém. Potom sme mali telefonáty od slovenských konzulov z Egypta, aby sme do Sudánu vôbec nevchádzali, vraj to nie je bezpečné. Vo Viedni mi sudánsky konzul zase povedal, že Sudán je oproti Egyptu Švajčiarsko, čo sa týka bezpečnosti. Aj to tak bolo. Afrika je natoľko nevyspytateľná a tak rýchlo sa mení, že keby si teraz o tom človek niečo zistil, o mesiac je to aj tak inak. Nemá to zmysel.

DM: Zaujímate sa o navštívené krajiny naďalej, zmenili ste na ne svoj pohľad?

MS: Vždy mám hrubú predstavu o tom, ako bude krajina vyzerať. Teraz sa snažím predstavu nemať, vždy je krajina iná. Sudán bol úžasný, hoci nás všetci varovali. Etiópia, kde mala byť dobrá káva, super pivo a krásne ženy, bola tým najhorším z celej cesty. Pocit je priamo na mieste úplne iný, ako si človek prečíta. Keď sa z cesty vrátim, sledujem, ako sa krajina rozvíja ďalej. Keď už človek v krajine je, tak s ňou zostane spätý, nadviaže mnoho priateľstiev. Mám kontakty, s ľuďmi si píšem.

DM: Napadlo ti niekedy, že by si sa na navštívené mestá vrátil „komerčnejším“ spôsobom, napríklad na takú dovolenku s blízkymi lietadlom?

MS: Ak Afrika, tak Sudán a mesto Vádí Halfa. Tam by som si chcel oddýchnuť, od všetkých vypnúť. Ďalej Mozambik, Malawi. V Mozambiku je krásna pláž s obrovskou piesočnou dunou, kam sme sa nedostali. Chcel by som si tam zalietať paragliding. Párkrát za život som sa na miesta, kde som bol predtým motorkou, naozaj vrátil a bol to úplne iný pohľad. Do Austrálie by som sa tiež rád vrátil, mám tam aj kamarátov. Brazíliu som tento rok navštívil s odstupom siedmich rokov.

DM: A čo Pionier? Ešte ho prevetráte? 

MS: Už som prešiel skoro celý svet, ale ešte som nevidel Rusko, Mongolsko, Severnú a Strednú Ameriku. Neviem… Rozmýšľam, že či pôjdem na Pionieri. Jeden Čech má projekt E-Pionýr, elektrický Pionier. Je to výzva, no keď sa stretneme, budem múdrejší, zistím, aké sú možnosti. Určite by som chcel ešte niekam ísť, niečo natočiť, najskôr však za dva, za tri roky.

Špecifický humor cestovateľských filmov Dana Přibáňa s jeho Trabantmi vyvažuje autentická vážnosť a dramatickosť situácií. Realita je v nich jednou z hlavných prímesí, nie však jediným stavebným základom. Evolúcia týchto dokumentov si získala početné davy divákov a zo starých dopravných prostriedkov sa stali inšpiratívne lákadlá pre dobrodružné eskapády.

Marek Slobodník a Dano Přibáň by sa s vysokou pravdepodobnosťou zhodli na fakte, že ich tátoše sú cenovo dostupné, dovoliť si ich môže prakticky každý, a teda sa cesty provokatívne dotýkajú širokého spektra divákov. No tajomstvo úspechu nespočíva v ekonomicky prístupných motorových vozidlách. Všetko je ukryté v talente zvládať situácie a svojpomocne odstrániť akúkoľvek technickú poruchu. U Mareka a jeho čerstvej partie sa tieto skutočnosti spojili s jedinečným a skromným prístupom k životu. Stačilo prvých pár viet a bolo jasné, že film neodomykajú žiadni herci, profesionálni ani amatérski. Chalani z Banskej Bystrice konfrontovaní s nastávajúcimi situáciami pôsobili mimoriadne prirodzene, používali zaužívaný žargón, čitateľný interný humor, ale aj vrodený dôvtip.

Rozmýšľal som, v čom spočíva tá nákazlivá ľahkosť Afriky na Pionieri. Odpoveď som našiel pomalosti, v schopnosti viesť náročné ambície k cieľu bez výraznejších konfliktov. Všetky hádky sú suplované situačnou komikou a prostorekými, nevulgárnymi hláškami, ktoré občas balansujú na hrane čierneho humoru. Marek sedel počas filmu pri vstupnej bráne a vždy, keď pohľadom spočinul na plátne, bolo vidieť, že zábery v ňom vyvolávajú živé spomienky, nad ktorými ešte dnes krúti hlavou. Jeho cestovateľská prednáška bude čoskoro súčasťou festivalu Punkáči deťom.

eyelet