ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Meditácia nad rozkladom – tak opísal víťazné videopásmo Michala Žilinského, absolventa brnianskej Fakulty výtvarných umení VUT, András Cséfalvay v kurátorskom texte o svojom výbere piatich filmov zaradených do súťažnej prehliadky pohyblivých obrazov Iné vízie SK. Videá Michala Žilinského predstavujú časové sondy, z ktorých vyvierajú kontemplatívne obrazy plné významov. Za zmienku však stojí aj jeho séria kresieb, miestami pôsobiacich jemným sci-fi dojmom. V rozhovore pre Kinečko Michal hovorí o svojich inšpiráciách, myšlienkových presahoch, ale aj o nezvyčajnom svete jeho virtuálnej Zóny.

„Z nášho domu sa stala ruina.“ Projekt Dom (2016) vykresľuje zánik blízkeho prostredia, ktoré ťa formovalo od detstva. Ide o dokumentáciu starnutia tohto miesta v reálnom čase…

V Dome sme nikdy nebývali, nebola to ani klasická odpočinková chata. Teraz je to divné a všedné nemiesto. Proste sa tam ide a niečo sa tam udeje. Alebo sa nestane vôbec nič. V Dome som kedysi vystrúhal z dreva svoj prvý a jediný svetelný meč a perfekcionisticky ho natieral pochybnou modrou acetónovou farbou v nevetranej miestnosti. Škáry na starej tehlovej šope vedľa Domu sme v chirurgických rukaviciach vypĺňali starostlivo namiešaným bahnom. Hovorili sme tomu, že „ideme kožovať šopu“. Dážď hrubý nános hliny vždy zmyl, takže sa ten proces entropie a konzervácie dal opakovať do nekonečna. Najlepší bol prieskum blízkeho potoka, ktorého koryto lemuje z jednej strany celý pozemok. Jeho sieť neprístupných klaustrofóbnych betónových tunelov, kovových rúr a hrdzavej vody je do veľkej miery zodpovedná za estetické smerovanie takmer všetkých mojich projektov. Ak ste niekedy čítali Piknik u cesty od bratov Strugackých – mal som vtedy presne ten istý pocit ako návštevníci Pásma. Nevedel som, ako ďaleko ešte môžem zájsť a narastajúca hrôza z neznámeho ma paradoxne lákala čoraz hlbšie. Niektorými tunelmi som sa nikdy neodvážil prejsť až na koniec. Dnes sú konečne prístupné vďaka virtuálnej kamere, v 3D nekonečnom a neukončiteľnom prostredí, časopriestorová sloboda tohto média je vlastne môj splnený detský sen.

Dom sa pre mňa stal celoživotným projektom. Niekedy ma to dosť desí – predstava, že celá reflexia súčasnosti z môjho pohľadu podlieha krátkemu naivnému obdobiu môjho života. Preto ma často prekvapuje, kam až sa dajú tieto a im podobné udalosti posunúť. A stále sa to nevyčerpalo. Berlínske povojnové ruiny sa stali ihriskom pre Anselma Kiefera, rovnako určujúcimi udalosťami z detstva si prešiel ukrajinský umelec Pavlo Makov, ktorému Sovieti zničili rodičovský dom, a detstvo bolo zásadné i pre Andreja Tarkovského. Všetci spomenutí umelci čerpajú alebo čerpali z udalostí detstva kontinuálne, takže som presvedčený, že ani tento prístup nie je úplne márny.

Dielo Apple 1984 (2017) sa čiastočne vracia k spomínanému prostrediu rozpadávajúceho sa Domu, tentoraz vo forme dvojkanálovej videoprojekcie. Na jeho pozemku sledujeme meniacu sa jablkovú spúšť. Čo bolo impulzom pre vytvorenie tejto videoprojekcie?

Apple 1984 (3D animácia, 16:25, Brno, Galerie FaVU 2017) je verzia reality posunutá do extrému. Ide o akýsi pseudo-dokument, ktorého hlavným bodom záujmu je opustený, v súčasnosti hnijúci jablkový sad v okolí Domu. Jablká tam zhnijú na mieste a celý proces sa každoročne opakuje. Zaujímala ma dočasnosť, nikdy nekončiaci zrod a zánik, zachytenie pominuteľného a prenikavého momentu reality toho miesta, ako aj ľudská (ne)interakcia s ním a krajinou, ktorá ho obklopuje, a proces jeho opätovnému uchvacovania prírodou.

Na úplnom začiatku projektu bol objav zásuvky v Dome plnej exspirovaných úradných dokumentov a jedného osobného listu medzi nimi. Z dnešného pohľadu marginálny obsah tohto odkazu vytvoril zvláštny kontrast s ostatnými formalitami a so súčasným miazmatickým stavom areálu:

28. 9. 1984

Otec,
pozbierala som zasa všetky jablká, zniesla ich dolu a pretriedila. Hnilé hoď do smetného koša a tie dobré zober niekomu na koláč alebo na kompót, na to sú výborné. Spod stromu s drobnými jabĺčkami som už nestihla zobrať, tak to sprav, ináč si do celej záhrady nanosíš kadejaké baktérie, a to by bola škoda. Zatiaľ ďakujem za jablká a ostávam s pozdravom,
Jarmila

Aké sú reakcie tvojej rodiny na koncept a spracovanie Domu? Znamená to niečo aj pre nich?

Asi by to pre nich znamenalo viac, keby som robil skôr krajinomaľby toho miesta ako elitárske koncepty (smiech). A asi by to nemohol byť ani ten Dom, pretože estetika ruín všednosti nie je až taký bombastický predpoklad okamžitého záujmu a obdivnej krásy, ktorá sa dá zavesiť nad gauč do obývačky. Môj dedo maľoval obrazy a  vďačím mu za zasvätenie do remesla, ale nejaké širšie povedomie o vizuálnej kultúre sa k nemu ani k našej rodine nikdy nedostalo, skôr odmietanie všetkého počínajúc modernizmom, a to sa potom premietlo aj na mňa. Cez to ma prenieslo až preformátovanie na FaVU. Ale napríklad bez finančnej podpory od mojej mamy a priateľky by bola Aula o polovicu kratšia a bez tatovej epizódy biznisu so škrečkami, ktorých chov v jednej miestnosti v Dome kedysi prebiehal, by bola ukrátená o záplavu plastových nádob od oleja s urezaným vekom. Tie slúžili ako provizórne teráriá. Takže je to vlastne nevedomá rodinná spolupráca a s odstupom času by to mohlo začať znamenať niečo viac aj pre nich.

Nerozmýšľal si, že sa tam presťahuješ a pokúsiš sa o jeho rekonštrukciu?

Zatiaľ nie, baví ma sledovať, čo sa s tým miestom deje, ale som určite jediný v okolí. Od nás tam už nemá nikto energiu chodiť, alebo sa im to jednoducho hnusí a ja sa tam dostanem tak raz za dva mesiace. A je to strašne super, pretože môžu vznikať nové projekty, a je to strašne zle, pretože organické excesy prírody v areáli zasahujú do života iných. Vonku hnijú jablká, tráva a burina kontaminujú dokonale upravenú záhradku s golfovým trávnikom u susedov. Tí sami vykosia úzky pás popri plote na našej strane, aby sa od tej spúšte aspoň trocha separovali. Od susedy som počul, že od niekoho počula, že je Dom plný hadov a mali by sme s tým začať niečo robiť. Oni chcú jednoznačne najviac, aby prebehla rekonštrukcia. Hady by boli perfektným impulzom k akcii, doteraz som natrafil len na nežné motýle.

Dom a Apple 1984 zanechali stopu aj na poslednom videu Aula: Areál univerzálnej latencie (2018), ktoré tento rok vyhralo tretí ročník súťaže pohyblivých obrazov Iné vízie SK. Aula je súčasťou veľkého, na seba nadväzujúceho systému špecifických miest lokalizovaných na severozápadnom Slovensku. Dominuje jej opäť opustená ruina stavby Domu. Aula je teda skratka Areálu univerzálnej latencie. Čo to znamená?

Aula predstavovala v starovekom Grécku vnútorné nádvorie, slávnostnú sieň, stred domu. Aula je teda akýmsi epicentrom všetkej mojej umeleckej činnosti a akýmsi hubom jej ďalších vetiev a extenzií vrátane Zóny popísanej nižšie.

Plné znenie Areál univerzálnej latencie by určite neexistovalo bez iniciatívy U.F.O (Univerzálne futurologické operácie, a pod.) Júliusa Kollera. Je to tak trochu skrytý odkaz na tvorbu tej doby, keď umelci svoje aktivity nevyhovujúce vtedajšej vládnej garnitúre zastrešovali rôznymi pseudonymami. Aj Aula je pre mňa verziou obranného štítu voči súčasnosti, ale štítom priepustným. Možno je to skôr sito a to, čo cez jeho jemné oká siete neprejde, sa jednoducho v mojej tvorbe nemá šancu manifestovať. V tomto bude Aula asi vždy obmedzená. Ale ako vyplýva zo samotného názvu – latentné, t.j. skryté, nezjavené javy sa môžu vždy za príhodných okolností vyjaviť, zvlášť tie univerzálne.

Aula sa podľa tvojich vlastných slov nezaoberá stavom spoločnosti po katastrofe, ale skôr stavom prebiehajúcej katastrofy. O akej katastrofe to hovoríme?

Virtuálnosť Auly je umelý svet upozorňujúci na umelosť situácie, ktorú sme si okolo seba vytvorili. Aula vychádza z fragmentov úžasných spomienok, ale v skutočnosti sa z areálu stala ruina, takže Aulu nie je možné idealizovať. Aula môže byť teda metaforou katastrofy ako nekritickej idealizácie minulosti.

Nesnažíš sa moralizovať ani akcentovať ekologické konotácie, ktoré Aula jednoznačne obsahuje. Vo svojej až meditatívnej plynulosti diváka pohlcuje, no zároveň vzbudzuje odstup. Čo je teda zámerom tohto videa?

Niekde v popise Auly som uviedol, že sa snaží byť spirituálnym článkom v pragmatickom systéme spoločenského povedomia. To znamená, že zámerom je samotná jeho existencia – inými slovami, nie je vôbec k ničomu. Chce byť len dôkazom o duchovnosti človeka. Tiež som chcel, aby to bola kontemplatívna imerzia, skoro až fyzický zážitok.

Každý umelecký výstup časom starne, jeho význam sa mení v kontexte doby a zámer Auly môže byť časom čítaný čisto ekologicky, alebo sa z nej stane meme hlupáka, ktorý tri mesiace renderoval nudné video v nízkom rozlíšení práve v čase, keď boli grafické karty najdrahšie vo svojej histórii v dôsledku krypto-ťažobnej mánie. Historická tvárnosť je vždy súčasťou môjho procesu, hlavne keď pracujem s 3D animáciou, ktorá vďaka technologickému vývoju ešte stále pomerne rýchlo starne. Za rok by sa dala Aula spraviť s lepšími textúrami, vo vyššom rozlíšení, s tisíckami pridaných modelov – tieto formálne zmeny a rozširujúce sa možnosti by celkom určite vytvárali úplne nové scény a obsahy. Ale obmedzenia vytvorili zas nové hodnoty, reflektujú dobu, v ktorej video vznikalo, takže to malo asi celé dopadnúť tak, ako to dopadlo.

V súvislosti s Aulou a rovnako hypnoticky pôsobiacim videom Fragment 2B (2017), spomínaš autonómne prostredie akejsi virtuálnej Zóny. Čo je Zóna v tvojom ponímaní? Budeme sa s ňou stretávať aj pri tvojich budúcich projektoch?

Zóna v mojej verzii je virtuálna kartografia, rozľahlý, vrstviaci sa monument, vizualizácia komplexného pohľadu na svet prostredníctvom fiktívnej alternatívnej verzie reality. Odkazuje k nezničiteľnej architektúre starovekých kultúr alebo na utopické projekty nedávnych totalitných režimov. Nazývam ju Autonómna zóna alebo Zóna ambivalencie. Iniciály A. Z., je otvorená všetkému od á po zet. Je to vlastne protiklad Auly, protiklad k jej organickosti, pevným hraniciam a pominuteľnosti. Zóna je betónová agónia večnosti, dôsledný eskapizmus, pri ktorom si vás ale vždy nájde realita. Uchopiť Zónu v jej celistvosti je nemožné, preto som ju rozdelil do fragmentov. Sú to výseky zdanlivo neobmedzených možností, kde sa môžu zjaviť rozľahlé vedecké komplexy alebo totálne umelecké inštalácie, prípadne oceán bez konca. Dôležitá je prísna ambivalencia Zóny – nie je jasný jej stav: sme buď vo fáze vzniku alebo zániku. Fragment 2B bol prvým a určite nie posledným projektom z tohto prostredia. Je to začiatok série kresieb a videí.

Ide teda povedzme o tvoj vymyslený svet?

Je to svet na prahu – fikcie a reality, minulosti a budúcnosti, subjektivity a objektivity, pragmatizmu a idealizmu, totality a demokracie alebo na prahu pravdy a klamu, a tak ďalej. Realita a fikcia sú v nekonečnej slučke, jedno sa stáva tým druhým a naopak. Čo dnes utvára realitu? O nerovnováhe medzi fikciou a realitou a o tom, že žijeme v obrovskom románe písal James Ballard v 70. rokoch. Digitálny vek to celé posunul ďalej, moc nad realitou je k dispozícii každému niekoľkými dotykmi displeja. Preto je nastavovanie zrkadla realite čoraz ťažšia úloha. V čistej forme vlastne úplne nemožná. Ale áno, z pragmatického hľadiska a z pozície zdravého rozumu, nech už toto slovné spojenie znamená čokoľvek, je to svet vymyslený, zájsť si tam cez víkend na bicykli je výzva.

Vo viacerých dielach odkazuješ na vnútorný nepokoj, úzkosť z nezastaviteľnosti, krátkodobosti a provizória. Často sa spomína neistota, ktorá nás obklopuje. Aj video Aula dbá na čo najmenšiu explicitnosť, čím chce poukázať na súčasnú neurčitosť spoločnosti. Z čoho podľa teba pramení táto nestabilita?

Virtuálne jablko z Auly sa v Blendri renderovalo perfektne stabilne, ani raz to nepadlo, takže ak mám hádať, tak nestabilita už len jedine z jablka genderu, inak neviem. Odpovedať seriózne by znamenalo použiť explicitné výrazové prostriedky – slová, a vo vzťahu k implicitnosti mojej tvorby by vždy vyzneli reduktívne. Odpoveď je možno skrytá v Aule.

Aký máš názor na formálnu nejednoznačnosť nových médií?

V postkonceptualizme je nejednoznačnosť formálnych prístupov ľubovoľných médií úplne v poriadku.

Kam to ale podľa teba celé smeruje?

Hito Steyerl nedávno skončila v londýnskej Serpentine Gallery výstavu s názvom Power Plants. Okrem statických LED panelov s digitálnym videom kvetín, ktoré generovala umelá inteligencia (AI) presne 0,04 sekundy do budúcnosti, priestorom galérie poletovali video-skulptúry rozšírenej reality s fiktívnymi citátmi a ľudskými svedectvami, taktiež z budúcnosti.

Takže kam to celé smeruje? Úplne presne to zistíme, keď začne robiť umenie AI s vedomím, že robí umenie. Jeden citát zo spomínanej výstavy:

One thing AI is utterly unable to do is to predict the present. – W. B. Sebald, A Natural History of Destruction (2044)

Projekt INÉ VÍZIE SK podporili: