Z čoho je dieťa smutné? Veď dieťa má byť šťastné.

Skoro všetko, čo nakrúti, použije. Fotografia sa jej niekedy zdá lenivá, preto išla radšej študovať dokument. Jej film O sestre vyhral Hlavnú cenu v Súťaži krátkych filmov krajín V4 a Cenu divákov na 24. MFFK Febiofest. Barbora Sliepková nakrútila portrét svojej sestry trpiacej sociofóbiou.

Barbora Sliepková. FOTO - Vanda Hojnošová

Barbora Sliepková. FOTO – Vanda Hojnošová

V kaviarni Delvia som zapol nahrávanie na svojom iPhone 6 s rozbitým displejom pripomínajúcim štruktúru experimentálneho filmu.

BS: Podobne som nahrávala zvuk aj ja. Že tam počuť pripalovanie cigarety som si všimla až pri premiataní na Febiofeste.

MS: Ako si sa dostala k dokumentu?

BS: Nebola som na umeleckej škole, ale na bilingválnom gymnáziu, kde som sa celé dni učila matematiku a biológiu. Chvíľu som si myslela, že tým trpím, no po čase som si to obľúbila. Popritom som fotila a začala si všímať slovenský dokument. Potom ma prijali na dokumentárnu réžiu. V prvom ročníku som sa ešte hlásila na učiteľstvo v kombinácii francúzsky a slovenský jazyk. Hľadala som niečo exaktné, ale nakoniec mi neotvorili ročník.

MS: Prečo si išla na dokument, a nie na fotku?

BS: Okrem fotenia som aj písala. Vždy ma zaujímalo vykračovanie zo svojej interiority a zachytávanie toho… Toho! Dokumentárny film mi prišiel ako najvhodnešie médium. Napadlo mi, že pôjdem študovať žurnalistiku, ale bála som sa, že si na prijímačky nič nezapamätám.

MS: No dobre, ale čo tá fotografia? Nie je dostatočne komplexná?

BS: Fotka ma fascinuje a inšpiruje, ale niekedy sa mi v témach, ktoré sama riešim, zdá plochá, lenivá. Film je pre mňa väčšia výzva. Pracuje s rozmerom času.

MS: Téma sociofóbie ťa najprv zaujímala kvôli sestre alebo ako taká?

BS: Ako námet som to písala v prvom aj v druhom ročníku, nakoniec vznikol až bakalársky film. Je to určitá produkčná istota, nakrúcať o niekom, kto je tak blízko a svojím spôsobom tak prístupný. Sociofóbia nie je bežný syndróm. Z Japonska je známy fenomén hikikomori, čo sú mladí ľudia uzatvárajúci sa pred svetom vo svojich detských izbách, kde vyrastú a snažia sa zostarnúť. U nás to nie je bežné, na druhej strane, sme typickí tým, že napríklad skonštatujeme, ako je decko zakríknuté. Treba ho prefackať alebo si má ísť zabehať. O sociofóbii by sa malo hovoriť viac.

MS: Čoho dôsledkom môže byť sociálna fóbia? Sú na ňu nejaké predispozície?

BS: Sociálna fóbia je charakteristická hlavne namáhavým exponovaním vonkajšieho sveta. To môže vzniknúť kedykoľvek. Spúšťač môže byť zlý zážitok alebo ich séria. To je veľmi individuálne. Najsilnejšie som to pochopila, keď som šla raz do školy so sestrou (ona do školy pravidelne nechodila). Nebolo to o tom, že by tam nechcela ísť, bála sa ľudí alebo ju niekto šikanoval. Nič také. Jednoducho nebola schopná prekročiť svoju bublinu. Videla som to.

osestre_2

MS: Nie je to tak, že sociofóbiou trpia vnímavejší ľudia, ktorí akoby viac analyzujú vonkajšie podnety?

BS: Áno. Pretože tvoja hlava funguje aj bez exteriéru. Z čoho je smutné dieťa? Veď má byť šťastné, tak z čoho len to dieťa môže byť smutné?

MS: Dieťa-dieťa či dieťa-pubertiak?

BS: Dieťa-dieťa aj dieťa-pubertiak. U sestry to bolo jedno s druhým.

MS: Ako sa má tvoja sestra teraz?

BS: Hrozne dobre. Je to silná a šikovná osobnosť. Myslím, že sa jej darí. Hlási sa na vysokú školu. Momentálne je v našej rodine najväčší ťahúň. Na základe toho, že niektorí ľudia videli môj film, ozvali sa jej. Jeden chlapec jej napísal list.

MS: Chce ísť študovať umenie?

BS: Nie. Bioinformatiku.

MS: Tvojej sestre nevadí, že je film verejný?

BS: Neexponujem len svoju sestru, ale aj seba. Keby jej to malo ublížiť, okamžite by som to stopla. Ten film funguje ako nejaká iniciácia. Dáva jej najavo, že sa vo svete môže pohybovať.

osestre_4

MS: Minulý rok si s Dokumentom na kolesách vyrazila do Ružomberka a Veľkého Krtíša. Ako si spomínaš na odozvu mladých ľudí vo veku tvojej sestry, ktorí film videli?

BS: Všetkým rozprávam, aké to bolo výborné. V Krtíši to bol môj najlepší zážitok. Je úplne iné, keď pustíš film na VŠMU alebo učňovkárom. Decká sedeli, sledovali to a pýtali sa. To ma vyslovene bavilo. Dokument na kolesách má zmysel.

MS: Okrem toho, že O sestre má najbližšie k poetickému modu, osvojila si si v ňom metódu rekonštrukcie. Tú dokumentaristi používajú zväčša na čo najpravdivejšie znázornenie udalosti, ktorá sa stala. Ty ale rekonštruuješ situácie, ktoré si poznala, inak, ako sa dejú v skutočnosti. Metafora sebauzavretia tvojej sestry v spoločnosti (tvoja sestra sama sediaca v triede a prechádzajúca sa vyľudnenými chodbami) je inovatívna a presná. Ako si k nej dospela?

BS: Nechcela som narúšať jej svet. Chcela som s ňou spoluvytvárať snový, až naivný obraz toho, čo prežíva. Nepovedala som jej to priamo, ale bolo vidieť, že keď sme prišli do vypratanej nemocnice a začali točiť, vedela, o čo mi ide. Keď som jej rozprávala, kam sa má pozrieť, čo má spraviť, dochádzalo jej to a myslím, že je to vidieť aj vo filme. Na dotvorenie som použila náš rozhovor ako komentár.

MS: Čím je pre teba dokumentárny film?

BS: Dokumentárny film musí byť úprimný. Úprimné je pravdivé. Ako inak by som sa mohla pozrieť do očí svojim protagonistom? Pre mňa je najdôležitejšie nevyšťaviť človeka, o ktorom robím film. Ja keď neviem, ako chcem niečo spraviť, tak to neviem spraviť. Moja prvotná predstava je pomerne celistvá a podobá sa tej finálnej. Nie som observátor. A preto je aj nakoniec vo filme použitý skoro všetok materiál, ktorý sme nakrútili.

osestre_3

MS: Na čom teraz pracuješ?

BS: Na štvrtáckom filme. Ale som v šlamastike. Cítim veľkú zodpovednosť po úspechu O sestre. Môj ďalší film sa bude zaoberať definíciou verejného priestranstva a súkromného priestoru. Zaujíma ma postsocialistická Bratislava.

MS: Takže pôjde aj o urbanizmus.

BS: Áno. A o záujem bratislavského človeka o verejný priestor. Pracovný názov znie Čiary.

MS: Ďakujem!

Matej Sotník

Komentáre sú uzavreté.