VRÁŤME ŠPINU TAM KAM PATRÍ!

(Špina, r. Tereza Nvotová, ČR/SK, 2017)

2

Toto sa nestalo prvý raz, ale teraz mám našťastie čas, aby som za nás filmových kritikov aspoň čiastočne naprávala škody. Spomeňme si na kauzu Cooltúra z minulého roka. Skvelý ale kontroverzný marketing v podobe zanovitého Rytmusa, ktorý hrozil súdmi v prípade uvedenia jeho osoby na plátne, strhol pozornosť nás novinárskych ovečiek a smutné je, že aj tých odborne filmových. Samotné kvality a prípadné nedostatky filmu nakoniec nikto neanalyzoval a dnes sa už môžeme iba dohadovať, či to nebolo aj preto, že zamyslieť sa nad filmovou štruktúrou diela, ktoré s vymyká normám posvätnej „EKOKRP-ky“, by bolo pre nás o čosi náročnejšie.

Každopádne, teraz tu máme nový prípad, ktorý vďaka svojej zovretej dramatickej výstavbe, po textovej analýze tradičného typu priam volá. A predsa, špinavý zápach bulváru je silnejší, než vízia poctivej práce dávno upadajúcej profesie bežného filmového kritika (česť výnimkám štatisticky zanedbateľným – viď text M. Sotníka na aktuality.sk). A tak sa stalo, že sa diskusia o filme Špina zvrhla nie len kvôli Topkám tematizujúcim intímny život herečiek (šťastie pre PR filmu), ale aj jednému postaršiemu kultúrnemu novinárovi zo SME, ktorý ju svojím do neba volajúcim malomestským šovinizmom a absenciou akejkoľvek filmologickej inštrumentácie, poslal definitívne na územie gendrovo vyhranej aktivistickej hádky.

Keďže sa však už internety dostatočne vyhádali, myslím, že je zbytočné venovať zvyšok tohto stručného textu zapájaním sa a formulovaním vlastného názoru na to, či treba viac žien vo filme a či je OK, aby sa znásilnenia zjavovali na plátne. Je mi to vlastne jedno. Nakoľko som dávno pochopila, že svet je prevažne dosť hnusný, rozhodla som sa svojho času venovať gro svojej pozornosti filmu. Nakoľko je mi jasné, že žitý svet nikdy nepochopím, nádejala som sa, že by som mohla aspoň o kúsok lepšie pochopiť jeho výrezy v podobe jednotlivých filmových diel, ktoré fungujú podľa špecifických uzavretých pravidiel, iných ako podľa ktorých funguje entropický žitý svet. A preto, na Špine ma pramálo zaujíma, ako verne spodobila ozajstné znásilnenie, alebo či je to na psychiatriách v súčasnosti naozaj také zlé a dokonca možno aj to, či je jej režisérkou žena alebo muž.

Prvé, čím si ma Špina získala, je niečo banálne a zhodujem sa v tom s akýmkoľvek laickým divákom, ktorému sa film páčil. Skrátka a úplne obyčajne, sa ma dotkol. Celý čas som bola v napätí, zhnusená a zároveň priťahovaná (až anjelsky drsnou krásou hlavnej predstaviteľky) a dojatá (krehkými citmi a rodinnými putami). Všetky tieto pocity som prežívala veľmi autenticky a ako (povedzme že) profesionálneho diváka, ma aj trochu zaskočili.

Po tom, čo ma ako kritika nejaký film zaujme na tejto banálnej a neprofesionálnej úrovni, začnem pomaly analyzovať, prečo sa tak stalo. V prípade debutu Terezy Nvotovej to bolo predovšetkým z dvoch vzájomne sa podporujúcich dôvodov: skvele načasovaný dramatický temporytmus, podporený chladivým vizuálnym kontrapunktom. Čo to znamená v ľudskej reči?

“Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie”. Toto ľudové porekadlo celkom slušne vystihuje centrálny dramaturgický princíp filmu a hybný motor, ktorý rozochvieva srdcia divákov. Tento hybný motor funguje na základe klasických pravidiel, vybudovaných už antickými klasikmi: hrdinka je kvôli chybnému zdaniu, ktoré nemôže alebo nechce vyvrátiť, zavrhnutá celým svojim ľudom a rodinou a tak sa rúti v ústrety svojmu tragickému osudu. Všetko je na tomto filme antické, až na jeho mnohoznačný záver, ktorým sa film otvára postmoderne (ak také niečo ešte existuje).

neme dieta

Niektorí by mohli namietať, a veru aj namietajú, že hrdinke neveria. Prečo neprehovorí a celú situáciu nevyjasní? A tu sa vraciame opäť k podstate tohto článku. Odhliadnuc od toho, že odborníci na znásilnenia by isto našli aj iné argumenty, sme vo filme a nie v skutočnosti. Rovnako by sme sa predsa mohli pýtať prečo Medea nevypýta od Iásona pár drobných a nevychová svoje deti v peknej vilke na vidieku, namiesto aby ich povraždila, alebo z iného súdka…prečo si Paterson už dávno neprepísal tie svoje  básničky, alebo to za neho neurobila aspoň jeho manželka? Odpoveď je znepokojujúca, ako aj každé umenie, ktoré za niečo stojí: Lebo sú divní!

Pretože nás ľudí nezaujíma pozerať sa na niekoho úplne obyčajného a keď to niekto skúsi, vynadáme mu, že nakrútil nudnú sociálnu drámu. Potrebujeme extraoriginálnych hrdinov, aby sme s nimi mohli prekračovať hranice samých seba, čo sa v slovníku umenovedcov nazýva katarziou.

Kamera Mareka Dvořáka podporuje vnútorné dramatické paradoxy hlavnej postavy. Lena v podaní Dominiky Morávkovej je takzvaná tichá voda, čo brehy myje – vnímavý introvert, ktorému pod jemnou bielou kožou prúdi divoká krv, čim sa vlastne neustále schyľuje k výbuchu. A naozaj, aj brehy Nvotovej Bratislavy omýva celý filmový čas Dunaj, celkom pokojný, avšak vo svojej veľkosti a sile nevypočítateľný. Ako Lena. Títo dvaja patria k sebe a dodávajú si silu, ktorá metaforicky zmýva domnelú špinu na Leninom životnom príbehu. Chladné, do modra ladené tóny obrazu vytvárajú napätie vo vzťahu s horúcim jadrom drámy, takže miestami v nás vzniká pocit zvedavosti, či život v tomto filme zamrzne, alebo naopak nekompromisne rozdrtí ľady okolitej ignorancie…

3

Špina mi v mnohom pripomína diela iných mladých (nie len ženských ) režisérov. Začnime na Severe (naozaj, Špina má aj dosť severský vizuál) Európy, odkiaľ k nám pre dvomi rokmi dorazil dánsky film mladého režiséra Jonasa Alexandra Arnbyho, Keď zvieratá snívajú (Når dyrene drømmer, Dánsko, 2014). Hlavná postava tohto filmu, krehké dospievajúce dievča sa pod vplyvom stigmatizácie spoločnosťou premieňa (psychicky aj fyzicky) na divoké zviera. V období, keď tento film premietal na Slovensku Scandi fest, napísala som o ňom do Kinečka (zameraného na dánsku kinematografiu), že by som si želala, aby sa naše sociálne drámy začali uberať trochu viac týmto smerom. Zdá sa, že som sa dočkala. Tento rok, v hlavnej súťaži nového Park Film Fest-u (sekcia má príznačný názov Jej pohľad) sa ocitol francúzsky film Raw, o rovnako mladom a krehkom dievčati, ktoré sa stáva kanibalkou. (Mimochodom, nikto tu nerieši, či by dievča naozaj dokázalo zjesť prst vlastnej sestry alebo nie.) Oblúkom sa tak dostávam k priznaniu, že mi reálny osud žien ani mužov nie je ľahostajný. Viac však verím v jeho skrášlenie cestou umenia, než naopak, v prispôsobení sa umenia realite.

Vráťme Špinu (a filmových kritikov) do sveta umenia.

Eva K

 

Komentáre sú uzavreté.