Únikové trasy podľa Alexa Rossa Perryho

Záber z filmu Golden Exits

Záber z filmu Golden Exits

O filme Golden Exits (2017), uvedenom na tohtoročnom 67. Berlinale.

Základnou kulinárskou prísadou sú dialógy. Alex Ross Perry sa vo svojom aktuálnom filme Golden Exits (2017), uvedenom v súťažnej sekcii na Sundance a profilovej súťažnej sekcii IFF Berlinale Forum, zameral predvšetkým na to, ako napísať trojminútové scény zahustené konverzáciou a natočiť tak sedem minút z filmu tesne predtým, ako sa štáb poberie na obednú prestávku. Výsledok je podmanivý.

Americký nezávislý filmár Alex Ross Perry, v ktorého tvorbe možno rozpoznať príbuznosť s filmami Noaha Baumbacha, Seana Bakera alebo Joe Swanberga, sa napriek určitým zastrešujúcim prvkom zámerne vyhýba kategorickému priradeniu ku konkrétnemu žánru alebo hnutiu amerického mumblecoru. Všetky Perryho tituly od mumblecoru odlišuje najmä faktor precízne vypracovaného scenára a minimum improvizácie. Snímka Listen up Philip (2014) Perrymu dokonca umožnila vyskúšať si prácu na filme presahujúcom low budget produkciu (pre mumblecore tak príznačnú), kde si okrem iného prvýkrát skúsil pracovať s desaťnásobne početnejším štábom než jeho obvyklých šesť spolupracovníkov.

Pestrosť žánrov, striedajúcich sa od filmu k filmu, je podmienená Perryho ambíciou skúšať vždy niečo nové. V debute Impolex (2009) dominujú prvky absurdity, v The Color Wheel (2011) sa kolorit prestrieda od čiernej komédie až po melancholickú drámu, v prípade Queen of Earth (2015) ide o psychologickú sondu do duší dvoch ženských hrdiniek s klaustrofobickým, až trilerovým ladením. „Z mojej strany ide o zámer. Keď pracujete s rovnakými ľuďmi, nemá zmysel im povedať: poďme spolu spraviť film, ktorý bude vyzerať ako ten predchádzajúci. Radšej sa snažím prichádzať s niečím novým a tiež verím ostatným, že sú schopní vytvárať rôzne veci.“ Obrazy sú snímané výlučne na 16mm kameru, štáb sa prakticky nemení a pozostáva z úzkeho okruhu spolupracovníkov, akými sú napríklad kameraman Sean Price Williams. Ku všetkým filmom si Perry píše scenár, vo väčšine prípadov ich aj produkuje a príležitostne v nich hrá alebo ich strihá.

Záber z filmu Golden Exits

Záber z filmu Golden Exits

Golden Exits predstavuje v kontexte Perryho tvorby návrat k lowbudgetovej produkcii. Podľa vlastných slov, mal chuť nakrútiť niečo, čo sa bude odohrávať v jeho bezprostrednom susedstve, v newyorskom Brooklyne, kde okrem iného žije aj väčšina obsadených hercov, a ušetriť tak zbytočné náklady za premiestňovanie sa na lokácie alebo výdavky spojené s ubytovaním. V konečnom dôsledku z filmu cítiť číru radosť z tvorby a z práce s hercami, z vymýšľania formálnych postupov.

Prehliadka krásnych tvárí

Dominantnou príbehu sú partnerské vzťahy, ich harmónia, disharmónia, aktívne riešenie, aktívne pochybnosti. Rozohráva paralelné príbehy dvoch manželských párov – Nicka (Adam Horovitz) s Alyssou (Chloe Sevigny) a Buddyho (Jason Schwartzman) s Jess (Analeigh Tipton), ktoré sa navzájom poznajú len zbežne, prostredníctvom zdieľaného susedstva a pár spoločných známych. Katalyzátorom manželských rutín sa stáva príchod mladej a novovlnne osudovej ženy/dievčaťa (Emily Browning), ktorá k Nickovi nastúpi na stáž a Buddyho kontaktuje ako svoju jedinú spojku z detských čias. Austrálčanka Naomi, inšpirovaná ženskými postavami Erica Rohmera (Claire´s Knee, 1970, Rendezvous in Paris, 1995) príbehu prepožičiava povznesenosť, fluidum oslnivosti, ktorá svojou bezprostrednosťou očarí nie len mužských protagonistov.

Záber z filmu Golden Exits

Záber z filmu Golden Exits

Alex Ross Perry nám v priebehu filmu umožní postrehnúť každú jednu pehu či vrásku na tvárach svojich postáv. Už úvodná scéna zobrazuje Naomi v detaile na tvár bez možnosti odčítať referenciu na prostredie. Naomi si spieva pesničku o tom, ako je naspäť v New Yorku, čo nám bez akýchkoľvek nadneseností poskytne všetky potrebné informácie na zasadenie do kontextu. Aj napriek mnohým dialógom a urozprávaným postavám film informácie vizuálne neduplikuje. Kamera sa protagonistov snaží skúmať, intuitívne vyjadrovať ich úzkosti alebo dobré nálady. To vidno na postave Alyssy, ktorá od momentu kedy pojme podozrenie o nevere svojho manžela, začína tápať a spolu s ňou tápe aj obraz, členený raz na veľké celky s dôrazom na veľký rozostup medzi ňou a Nickom, raz na makrodetaily skúmajúce jej tvár v dlhom zábere. Zatiaľ čo ona ako psychologička v kancelárii počúva pacientov, kamera sníma len ju, akoby sa sama stala predmetným subjektom terapie.

Postupne si začneme všímať čoraz viac paralel medzi Alyssou a Jess, medzi Nickom a Buddym, medzi Naomi a Jess. „Chcel som, aby každá z postáv zároveň fungovala ako inverzia tej ďalšej,“ objasnil Perry.

Ako dômyselný psychologický indikátor okrem hudby (častokrát odhaľujúcej viac než repliky postáv) v Golden Exits funguje svietenie. Osvetlenia jednotlivých scén takmer nebadane korešponduje s pocitmi hrdinov, vzbudzuje napätie. Keď sa Buddy stretáva s Naomi, vyberú sa do klubu s kontrastným ružovým a červeným podsvietením, úplne sa vymykajúcim realite všedných dní, nudných tlmených osvetlení domácností. Tu sa zrazu obnažia všetky Naomine prednosti, nepovšimnuteľné pery, prerod vo femme fatale, ktorý Buddy musí nevyhnutne postrehnúť. V Nickovej archívnej kancelárii, o ktorú sa s Naomi delí, naňho padá šero, zatiaľ čo ona vystupuje z obrazu ako dominanta, s červenými líčkami, s každým jedným vlasom, ktorý jej vypadne z ledabolo zviazaného copu.

Záber z filmu Golden Exits

Záber z filmu Golden Exits

Počas deväťdesiat minút plynutia filmu sa vlastne neudeje nič markantné. Vo svete postáv uplynú tri mesiace a tiež sa v ich životoch neudeje nič markantné. Perryho zaujímajú príbehy každodennosti, fascinácia človekom, ktorý – tak ako Nick v archíve alebo Perry pri písaní scenárov – pracuje v izolácii, po niekoľkých mesiacoch uzavrie dokončený projekt a predtým ako sa pustí do ďalšieho si kladie existenčné otázky o tom, kam smeruje jeho život. Ide o kolobeh, ktorý sa stáva stereotypným vzorcom.

Záber z filmu Golden Exits

Záber z filmu Golden Exits

Autentickosť hereckého prejavu, aký vytvára obsadenie najvýraznejších hereckých  mien súčasnej americkej indie filmovej scény, v kombinácii so zvolenými lokáciami (pravdepodobne často bytmi samotných predstaviteľov alebo úzkeho okruhu priateľov), podporuje pocit prirodzenosti, nenútenosti. Akoby sme absolvovali prehliadku Perryho najobľúbenejšími miestami v Brooklyne, plnými krásnych ľudí s krásnymi tvárami, vysnívanými pracovnými pozíciami (Buddy a Jess majú vlastné hudobné štúdio), krásnych ulíc a krásne svietiaceho slnka, ktorému alternuje klavírny jazzový sprievod. Miestami to celé pôsobí trochu smutne.

Saša Gabrižová

Poznámky:

  1. Tomáš Hudák: Nechat postavy zmizet / Rozhovor s Alexem Rossem Perrym in. Cinepur, 2.2.2017

Komentáre sú uzavreté.