Uhrančivosť hlbočín a záhradných divočín

recenzia

Piata lod 2

Piata loď, Slovensko / Česko, 2017, réžia: Iveta Grófová

Piata loď je výnimočný film, s ktorým sa spája viacero otázok. Jednou z nich je aj divák, pre ktorého je film určený. Nakrútený na motívy rovnomennej knihy pre dospelých vstupuje nakoniec do filmového sveta v programe sekcie Generation Kplus na tohtoročnom Berlinale, kde ho hodnotila a ocenila detská porota. Na toto uvedenie nadväzuje do veľkej miery aj marketingová stratégia filmu, ktorý je zrazu prezentovaný a propagovaný ako rodinný. Na sociálnych sieťach už diskutujú „experti“ o tom, že film, ktorý uviedol medzinárodný festival zaujme v kinách zopäť divákov. Ako to teda bude? Komu sa film bude páčiť a prečo?

Ak hodnotím Piatu loď z hľadiska profesie filmového kritika, jeho dramaturgia ma trochu nudí. Príliš dlhá expozícia a rigorózne chronologické rozprávanie stráca moju pozornosť skôr, než stihne prísť ku kľúčovej dramatickej udalosti. Tento problém vyvažuje vizuálna stránka filmu. Intímne, nepokojné a pritom dievčensky pastelové zábery kameramanky Denisy Buranovej pôsobia magicky príťažlivo a zaslúžili by si väčší rozlet a asociatívnejšie radenie. Knižná predloha je ďaleko menej lineárna než samotný film, čo je podľa mňa dosť netypické a pre film kontraproduktívne. Naopak oceňujem filmové mikrosituácie, ktoré často sršia trpkým obrazovým vtipom a ťažia z majstrovskej práce režisérky s detskými nehercami.

PIATA LOD_LITTLE HARBOUR4

Netreba zabúdať, že Piata loď je už druhým filmom režisérky Ivety Grófovej, ktorej profesionálny vývoj od štúdia animácie a dokumentu až po jej hraný debut Až do mesta Aš  je krásnou ilustráciou toho, ako táto kategorizácia čoraz viac stráca na opodstatnení. Grófovej dokumentárneho ducha zaujímajú ženy rôzneho veku avšak vždy nejakým nedopatrením sa ocitajúce na okraji spoločnosti. Charizmatické ženy bez domova, vykorenené, čeliace nedostatku lásky. Režisérka sa však nenechá obmedzovať druhovými prostriedkami a voľne používa hercov či nehercov, fikciu či animáciu. Tvorí skrátka film. Zostáva mu len ten jeden typický fenomén nefilmovosti väčšiny súčasných slovenských filmov – literárna doslovnosť a linearita, s ktorou sa podľa mojich predstáv popasoval iba Martin Kollár svojim režijným debutom 5. október.

Čiže ako dospelá a ako kritička hodnotím isté pozitíva a isté negatíva. Oveľa zaujímavejšie však je, ako na film reaguje dieťa vo mne, keďže Piata loď je v konečnom dôsledku adresovaný v prvom rade detskému divákovi. No a to dieťa vo mne Piata loď dokonale uhranula.

Pamätám si, ako som mala roky nočné mory, keď som asi ako desaťročná náhodne videla v televízii mysteriózny film pre mládež Tretí šarkan od režiséra Petra Hledíka. Dodnes spomínam na fascináciu knihou a filmom Betónová záhrada či knihou v ktorej sa deti vybrali cez škáru v betónovom múre na dobrodružstvá do temnej záhrady, ktorej názov ani autora sa mi už roky nedarí vypátrať. Všetky tieto umelecké referencie, akokoľvek rôzne médiom či žánrom spája to, že vo mne ako dieťati dokázali vyvolať bázeň, strach, očarenie, jednoducho skutočný zážitok, ktorý vždy hraničí aj s niečím temným. Jedným z principiálnych nekonkrétnych ziel, ktoré ohrozuje deti je možnosť, že by ich mama mohla prestať ľúbiť.

Piata loď v knihe Moniky Kompaníkovej predstavovala v snoch protagonistky Jarky domov. Vo filme tento význam nie je priamo artikulovaný, je však premenený na metaforu záhrady. Záhradu ako detské ihrisko ale aj ako bojisko, na ktorom prebiehajú symbolické boje detského (budúceho ženského) podvedomia.

Piata loď by sa mohol stať kultovým filmom v spomienkach matiek a ich dcér a bude sa páčiť aj všetkým, ktorí majú radi Sofiu Coppolu. Magické obrazy zo života nezrelého ženstva totiž v mnohom pripomínajú kultovú Smrť panien.

Eva K

 

 

 

 

 

Komentáre sú uzavreté.