RECENZIA

Richard Müller: Nespoznaný, r. Miro Remo, SK/ČR, 2016

e7608c54-a6c1-11e6-9555-000c29a578f8

Včera som mala konečne možnosť vidieť nový film Mira Rema, dlho očakávaný, diskutovaný a potenciálne kontroverzný dokumentárny film Richard Müller: Nespoznaný a vzbudil vo mne emócie hodné recenzie. Rozhodla som sa preto reagovať textom, ktorý sa neodvoláva na iné filmy tohto režiséra ani na mediálny diskurz okolo jeho predchádzajúceho filmu a jeho distribúcie, ale jednoducho predstaviť divákovi film, ktorý má momentálne možnosť vidieť v kinách a pripraviť ho na to, čo od tohto filmu môže a čo by asi nemal očakávať.

BA_koncert_skuska

Nespoznaný je lákadlom, ktoré volá do kina paradoxne divákov, ktorí si predstavujú, že spoznajú mediálne známu celebritu, populárneho speváka Richarda Müllera, vyhasnutú, ale stále existujúcu hviezdu česko-slovenskej popmusic. Ten pre nich však ostane rovnako nespoznaný keď opúšťajú kinosály, ako keď do nich zvedavo vstupovali. O čo teda režisérovi išlo?

V prvom rade tu máme do činenia s komplexným problémom dokumentárneho druhu filmu a toho, čo táto kategorizácia v súčasnosti znamená a pre koho. Pre väčšinu divákov má dokumentárny film stále v prvom rade faktografickú hodnotu a stotožňujú si ho s prírodopisnými, cestopisnými či historickými televíznymi filmami. Preto od „dokumentárneho filmu o Richardovi Müllerovi“ očakávajú osobnostný medailón, ktorý predostrie obdivný výpočet spevákových úspechov v chronologickom poradí s hrejivým posolstvom, ktoré im protagonista v závere odovzdá.

Mnohí diváci však do kina prichádzajú poučení o rôznych formách dokumentaristiky a očakávajú napríklad analytický pohľad na psychickú chorobu protagonistu, ktorý na vyrovnávanie svojich bipolárnych stavov musí užívať lieky zbavujúce ho životnej energie a kreativity. Ani jedno z týchto dvoch druhov diváckych očakávaní však nový film Mira Rema nenaplní. Ak na naplnení svojich očakávaní budú trvať, budú sklamaní a iritovaní. Nespoznaný sa im bude zdať buď neúctivý alebo povrchný.

Nespoznaný naopak poteší divákov, ktorí od dokumentárneho filmu očakávajú v prvom rade osobný pohľad na človeka a spoločnosť v nejakom konkrétnom a aktuálnom časopriestorovom výseku. Ono je to vlastne tradícia, ktorú vyučujú mladých dokumentaristov na východoeurópskych školách, a ktorej symbolmi sú v Čechách Karel Vachek a na Slovensku Dušan Hanák, pokračovateľmi Jan Gogola ml. a Peter Kerekes… Miro Remo zastupuje ďalšiu generáciu a jeho štýl sa mení len do tej miery, do akej sa mení doba a do akej ho k tomu vďaka bohu núti jeho filmárska a autorská individualita.

Miro_Remo_Brano_Kostka_Richard_Muller

To, čo dokumentuje Remov dokument je jeho vlastný pohľad na fenomén Richarda Müllera, ktorého od detstva uznával, o ktorom si vytvoril rôzne predstavy a ilúzie, rôzne fantázie. Dokumentuje jeho cestu, cestu Mira z Ladiec, za poznaním slávneho človeka, populárnej osobnosti konca 20. a začiatku 21. storočia, a jeho zistenie, že takéto poznanie a hlavne jeho zobrazenie je nemožné.

Dokumentárny film má jeden z najsilnejších aspektov v schopnosti sebareflexie seba samého. Najautentickejší je, keď vlastnými prostriedkami priznáva nemožnosť zobraziť skutočnosť, keď skúma sám seba ako médium, ktoré ak aj neklame tak vždy hovorí polopravdu. V tomto sa podľa mňa Removi veľmi darí. Práve tým, ako nevytvára dojem analytickej hĺbky, ako neobdivuje ani neľutuje. Pre neho príznačnými dynamickými filmovými prostriedkami (s významnou podporou strihu Mareka Kráľovského) sa točí okolo svojho protagonistu, ktorý sa týči ako nedobytný kolos uprostred mraveniska svojich manažérov, bývalých a súčasných žien či menších parazitujúcich polocelebritiek. Nevytvára hĺbkové sondy, ale osvetľuje bežne známy povrch z mierne iného uhla, ktorý je odrazu znepokojujúci.

Juxtapozíciou archívnych videí z kamery samotného Müllera (dynamických, roztrasených a vyspeedovaných) a nových záberov ako keby spomalenej súčasnosti vytvára režisér často príkru smiešnosť. Áno, ide o dosť vtipný film. A podľa mňa sa netreba hanbiť pri ňom smiať, pretože sa nevysmieva depresii Richarda Müllera, skôr sa spolu s ním čuduje nad svetom, v ktorom sa ocitol a ku ktorému už nemá veľmi čo povedať.

Remo mohol svojmu divákovi pomôcť, keby úvod filmu ošetril osobným autorským voiceoverom, vysvetľujúcim jeho filmárske zámery a zvolené prostriedky. Ale nepodcenil by ho tým? Alebo priznať participatívny mod práce umiestňovaním samého seba pred kameru. Bez tohto aliby sa vydal na riskantnejšiu, ale ambicióznejšiu cestu podľa mňa progresívnejšieho druhu filmovej reči. Oprostením sa od štylistických ornamentov vytvára kino, ktoré vťahuje diváka do deja takmer hollywoodskym spôsobom, aby ho v niektorých momentoch príkro prebral uvedomením si realistického aspektu tohto príbehu. Deje sa to práve v momentoch, keď kamera upriami pozornosť na hlavného protagonistu a divák s ním zostáva ako keby sám (na mieste režiséra) a pritom neschopný ho spoznať, komunikovať, dotknúť sa…niečo zmeniť.

Fotografovani na krste_zena_dcera_RM_Herzigova

Ak by chcel Miro Remo pozvať svojich divákoch na obdivný medailón slávneho speváka, nazval by ho možno Richard Müller – stále skvelý spevák. Ak by chcel analyzovať a pochopiť bipolárny aspekt jeho osobnosti nazval by ho možno Richard Müller – spevák a jeho depresia. Miro Remo ho však nazval, evidentne nie náhodou, Richard Müller: Nespoznaný a preto je lepšie očakávať dokument o možnostiach spoznať a zobraziť človeka, akým je napr. Richard Müller.

Eva K

Trailer:

Komentáre sú uzavreté.