REALITA NIE JE TO, ČO VIDÍME

(rozhovor s Ancou Damian, nie len o jej filme Crulic)

Jedenásteho júla 2007 niekto v Krakowe ukradol istému vplyvnému poľskému sudcovi peňaženku s kreditnými kartami. Desiateho septembra bol 33 ročný Rumun Crulic obvinený z krádeže, ktorú nespáchal. V deň, keď ho uväznili, začal držať protestnú hladovku a žiadal dve veci: stretnutie s niekým z Rumunského konzulátu a zmenu právneho zástupcu. Rumunský konzul Crulicovi odpovedal listom, v ktorom písal, aby dôveroval poľskej justícii…

Anca Damian počas master class na Visegrad Film Forum 2012 v Bratislave, foto: Lena Kušnieriková

Anca Damian počas master class na Visegrad Film Forum 2012 v Bratislave, foto: Lena Kušnieriková


Celovečerný animovaný film Crulic – Cesta na druhú stranu (Crulic – Drumul spre dincolo, 2011) rozpráva príbeh muža, ktorý zomrel v poľskom väzení. Režisérke Anci Damian sa kombinovaním rôznych animačných techník podarilo vytvoriť vizuálne podmanivú rekonštrukciu posledných dní človeka, ktorému nepomohlo, že bol v správny čas na správnom mieste a a tým pádom sa zločinu nemohol dopustiť, ani keby veľmi chcel. Crulic sa v Rumunsku a Poľsku stal veľkým hitom a zároveň aj dôkazom, že sa netreba nechať odradiť rýpaním v zmysle “to nemá šancu byť úspešné”. Crulic sa po premiére na FestAnči objavil aj v Slovenských kinách. Masterclass Anci Damian (AD), ktorú organizovalo Visegrad Film Forum na festivale Áčko bol viac o výrobe Crulica, no aké je jeho pozadie?

hLuk: Kombinácia animovaného a dokumentárneho filmu je pomerne neobvyklá. Ako Crulic vznikal?

AD: O Crulicovi som sa dočítala v novinách. Prípad objavili novinári až tri mesiace po jeho smrti. Najprv to bola poľská novinárka, ktorej neznámy zdroj povedal, že vo väzení zomrel človek. Teda vlastne nezomrel vo väzení, ale 16 hodín po tom, ako ho prepustili – to aby nezomrel priamo vo väzbe. Ešte šokujúcejšie bolo, že Crulicovo telo pripomínalo praktiky koncentračného tábora. Novinárka sa pustila do výskumu a bola prvá, komu bolo umožnené prečítať si celý spis. Urobila si z neho poznámky a ten spis bol následne na rok úradne zatvorený, takže k nemu nikto nemal prístup.

Keď som si jej poznámky prečítala, zaujal ma spôsob, ako Crulic zomrel. Hladovka je pomalá smrť, počas ktorej sa dá vidieť, ako telo umiera. A keďže som už robila dva filmy s väzenskou tematikou, už som napríklad vedela ako pomaly tam plynie čas. Život vo väzení je o striedaní sa dňa a noci. Preto si väzni rátajú dni – aby zostali v realite. No najviac sa ma dotkla tá samota a fakt, že človek chce žiť, namiesto toho aby umieral. A Crulic zomrel sám, všetci blízki na neho zabudli.

Pustila som sa teda do vlastného výskumu, išla som do Dorohoi [1] a do Krakowa. Miestami to bolo ťažké, lebo nikto nechcel, aby bola táto téma sfilmovaná. V Rumunsku a v Poľsku prevládal postoj: “Prečo by sme mali poukazovať na prípad, na ktorý nie sme hrdí? Mali by sme to nechať tak a ísť ďalej”. Zber materiálu trval rok a prvá verzia scenáru bola z pohľadu novinára, ktorý robí výskum. Bol to môj pohľad, môj kontakt s rôznymi uhlami pohľadu, realitami a ľuďmi ktorých som stretla. Môj prvý scenár bol vlastne docu-fiction.

 

hLuk: Niečo ako Občan Kane? Novinár sa snaží odhaliť o niekom pravdu?

AD: Nie, novinár sa snaží zistiť, čo je to realita. A jednou z mojich hlavných tém je: “realita nieje to, čo vidíme”. Niečo samozrejme vidíme, ale môžeme sa mýliť. Za tým, čo vidíme sa nachádza príliš veľa, aby sme tomu úplne porozumeli. A keď robím zber materiálu na dokument, je to skutočná pravda, alebo ja a moja kamera meníme to, čo je pred nami, lebo sme toho súčasťou? Spojiť sa s realitou je niečo veľmi komplexné.
Tento prvý scenár sa volá Hotel Eden. Do istej miery opisuje moju skúsenosť a chcem sa mu ešte venovať. No tentokrát vynechám Crulicov prípad, lebo druhý film o Crulicovi od tej istej režisérky asi nebude dobrý nápad. (smiech) Chcem však pokačovať v objavovaní toho, čo je realita a čo je naša predstava – alebo predstava novinára. Je to veľká zodpovednosť, ktorú som sama cítila. Čo povedať o niekom, kto už nežije? Ako môžem zrekonštruovať realitu iba s tým čo mám? Čo je morálne a čo nie? Ako môže novinár žiť s tým, že robí hrdinu z niekoho, kto ním už nemôže byť? Je chyba hovoriť pravdu? A akú pravdu treba povedať?
Preto som sa stretávala s jeho rodinou a ľuďmi, čo s ním mali niečo spoločné. Aby som na to nebola sama, sprevádzal ma aj jeden študent fotografie. Každá jedna cesta do Krakowa, alebo Dorochoi, mi dala veľa informácií. Najmä vďaka Crulicovej rodine. Prvý krát mi povedali iba to, čo chceli. Pri druhej návšteve som sa dozvedela viac – drobné fakty, ktoré ma naviedli na ďalšie. Stále viac som sa v tom “hrabala”, potrebovala som sa dostať čo najďalej. Nikdy som Crulica nestretla, tak ako môžem o ňom urobiť film iba z fotiek?
Potom som sa aj spojila s poľským koproducentom, čo pridalo na dôvere zo strany poľských inštitúcií, aby som dostala prístup k dokumentácii o Crulicovi. Snažila som sa pochopiť, aký to bol človek. Chápať ho, cítiť, akú mal povahu. A najmä som chcela ukázať príchuť smrti, lebo tá mu bola celý život pätách.
Začala som prológom. Ten bol pre mňa šokujúci v tom, že sa nenašlo ani tých 2500 Eur, aby previezli jeho telo. Keď povieme “vyzdvihnúť telo kvôli kremácii”, znie to obyčajne. No hneď ako to niekto povie v prvej ososbe, zrazu nás prepadne pocit: “Preboha, veď to sa môže stať aj mne”. Takže pre diváka to má väčší efekt.
Preto som sa aj pri písaní druhého scenáru upriamila na Crulicov príbeh z jeho vlastného pohľadu a vtedy som sa rozhodla pre animáciu. Počas výskumu sme urobili veľa fotiek. Tie sa stali základom pre vizuálnu rekonštrukciu.

 

hLuk: Ako vznikala samotná animácia Crulica?

AD: Koláž skutočných fotografií som plánovala použiť už od začiatku. – zakomponovaním jeho posledných fotiek ho trochu “oživť”. Hoci je to iba snímka, stále je na nej zachytený život. Potrebovala som mať nejakú skutočnú vrstvu na ktorú animátori dokresľovali pozadia. Ako keby bola realita prítomná v pozadí… Rumunský dokumentartista Florin Lepan mi povedal, že v Rumunsku je momentálne minimalistická vlna a ja že som maximalista. (smiech) Lebo ja neverím v realismus, ja verím v surrealizmus. Aby bol človek schopný vnímať realitu, musí vidieť čo je za ňou. Myslím si, že takto môžem pomôcť divákovi pochopiť príbeh tak, ako som ho pochopila ja.

Keď som prišla do animačného štúdia a začali sme sa baviť o príbehu, veľmi ich to neoslovilo. Boli ochotní splniť zadanie, no necítili, že to je ICH projekt. A ja som, práve naopak, potrebovala, aby do toho príbehu videli, aby s ním sympatizovali. Crulicov príbeh im pripadal nevýrazný. On vlastne nebol nikým, ani nič neukradol, bol stále na hranici legality — a musela som ten tím animátorov prinútiť vidieť príbeh tak, som ho vnímala ja. A potrebovali sme si zadefinovať štýl, ktorý bol spočiatku ekonomický. Nedalo sa to postaviť čisto na animácii. Mali aj návrh, že postavíme kulisu väzenia, no to som vôbec nechcela. Lebo väzenie nie je scéna a smrť nie je predstavenie. Je to niečo úplne iné. Chcela som použiť kombináciu techník, aby som cez ne ponúkla pocit smrti tela. Reálny svet sa skladá z reálnych objektov a keď niekto drží hladovku, z tela mu ubúda hmota, stráca obrysy a stane sa takmer neviditeľným.

“Všetko sa dá kúpiť.”

Musím povedať, že na začiatku výroby som dostala v Rumunsku ponuku od ľudí, s ktorými som predtým robila dokumenty. Sami sa ponúkli, že to chcú celé financovať. No ich predstava bola investigatívny dokument, na spôsob Michaela Moora, kde animácia nemala priestor. O to som samozrejme nemala záujem. Dokonca mi  po dvoch hodinách naliehania ten ich šéf povedal, že “všetko sa dá kúpiť” a nedokázal sa zmieriť s tým, že nechcem prijať ich ponuku.

V Rumunsku totiž nieje veľká tradícia animovaného filmu. Crulic je prvý rumunský animovaný celovečerný film za posledných 20 rokov. Ľudia, ktorí na ňom robili, boli oslovení len kvôli tomuto projektu a vlastne to bola ich prvá skúsenosť s takýmto niečim.
Snažila som sa mať malý rozpočet, lebo ľudia, ktorí by do Crulica mohli investovať, stále opakovali: “Zaujímavé, ale radi by sme videli, ako to bude vyzerať”. Tak sme najprv urobili prvých päť minút filmu – prológ. A tí istí ľudia povedali, že to je stále zaujímavé, ale nevedeli si predstaviť, ako z toho chcem urobiť celovečerný film. Je ťažké začínať s projektom bez toho, aby som ho bola schopná celý zaplatiť – mala som menej ako polovciu. Bolo to dosť trúfalé, ale nemala som inú možnosť. Cítila som, že ak Crulica nezačnem robiť, tak ho asi už nikdy neurobím. Po tom, ako sme tri mesiace robili na vizuálnom koncepte, už boli ľudia do projektu zasvätení a mohli pokračovať. Vtedy som si mohla dovoliť riziko nechať ich pracovať.

Dostala som niekoľko ponúk na koproduckiu, no pripadalo mi scestné presúvať časť roboty do iného teritória. Hudba a zvuk sa už aj tak robili v Poľsku, postprodukcia bola dohodnutá v Rumunsku, takže už som ani nemala čo ponúknuť. Crulic je rumunsko-poľská koproduckia. Z troch štvrtín rumunská, z jednej poľská.

 

 

hLuk: Teda krajiny, kde sa Crulicov príbeh odohral. Nebola to tak trochu prekážka?

AD: Rumunské filmové centrum projekt zamietlo kvôli téme. V porote niekto stále opakoval, že prečo by sa mal zo štátnych peňazí financovať “film o nejakom cigáňovi”.
V poľskom filmovom inštitúte som prišla do styku s jednou pani, ktorá bola spočiatku nadšená. Vedela, že mám rumunsko- poľskú tému a hľadám koproducenta. No keď zistila o aký príbeh sa jedná, jej výraz v tvári sa zmenil. Prípad Crulic nieje práve niečo, na čo by bolo Poľsko hrdé. Nevedela si predstaviť, ako by sa takýto film mohol uchytiť.
V Poľsku sa nakoniec robil iba zvuk. Keď som prišla prvýkrát do štúdia, priniesla som so sebou zvuky, ktoré som chcela mať vo filme a po dvoch týždňoch mi ukázali verziu, ktorá znela ako americký film, lebo doteraz robili prevažne na amerických produkciách. Preto som tam musela zostať a dohliadnuť na môj koncept zvukovej skladby. Crulic nakoniec získal ceny za zvuk ako v Rumunsku, tak aj v Poľsku. A zvukári mi potom poslali kvety, že bez môjho konceptu, by tú cenu nikdy nedostali. Čo je veľmi milé, lebo väčšinou keď niekto dostane cenu, tak rýchlo zabudne na ľudí, vďaka ktorým ju vlastne dostal.

 

hLuk: Povedali ste, že vaše predošlé práce boli o väzeniach. Prečo?

AD: Spoločnosť podľa mňa nevie, čo má robiť a preto vytvára inštitúcie, kam ľuďí namiesto riešenia problému zatvára. A Crulic uzatvára moju trilógiu o väzeniach. Viac mi však sedia témy ako identita, uhol pohľadu, realita… tie považujem za dôležitejšie.
Môj prvý film súvisiaci s väzením Crossing Dates, bol o rádiovej celebrite, ktorá zistila že má menovca a chce sa s ním stretnúť. Môže sa stať, že máš dvojníka, ktorý má menej šťastia ako ty a táto téma identity ma oslovila. Scenár ku Crossing Dates je konštrukcia troch epizód, ktoré sa počas jedného dňa spoja, no každá z iného pohľadu. Všetci sa ponáhľajú na jedno stretnutie, no podružné epizódy to vždy nejako ovplyvnia, zmenia životy postáv, ktorých rozhodnutia zmenia chod udalostí a to stretnutie sa vlastne neodohrá. Išlo o pomerne zložitú konštrukciu.

Vtedy ma pozvali aj na divadelné predstavenie, kde hrali väzni a kým som robila film, naklrútila som o nich aj dokument a zúčastnila som sa psychodrámy – čo je vchádzanie do vlastného vnútra a pokus zájsť hlbšie a nájsť v sebe pravdu. Väzeňský psychológ mi povedal, že väzni si vytvárajú stenu z klamstiev, za ktoré sa schovávajú. Psychodrámu som vo filme nakoniec vynechala, lebo to bolo príliš silné. A vtedy prišiel nápad, že by som mohla na takéto veci niekedy použiť animáciu. Sú tam síce silné momenty, no reálne sa veľmi ťažko zobrazujú. A určite nie som posadnutá väzeniami.

hLuk

[1] Dedina pri Rumunských hraniciach s Ukrajinou a Moldavskom, odkiaľ Crulic pochádzal.

 

trailer:

Komentáre sú uzavreté.