Pavel Branko: VÍRUS DOBRA, ČIŽE SVET TREBA ZMENIŤ

(Nickyho rodina, r. Matej Mináč, Slovensko/česko, 2011)


VÍRUS DOBRA, ČIŽE SVET TREBA ZMENIŤ
Spojenie vírus dobra vzišlo z dielne autorov filmu, Mateja Mináča a Patrika Pašša. Že svet treba zmeniť je druhá polovica myšlienky Karola Marxa o úlohách filozofie. Marx nedefinuje, ktorým smerom – ako humanista zjavne pokladal za samozrejmé, že k lepšiemu. Dnes by to už nepokladal za samozrejmosť. Vírus dobra nenecháva priestor na dvojznačnosť, podobne ako Stéphane Hessel vo svojich svetoznámych pamfletoch Rozhorčujte sa a Angažujte sa.
Vírus dobra zároveň predstavuje rozlišovacie znamenie medzi autentickým dokumentom Sila ľudskosti z roku 2001 a rekonštrukčným dokumentom Nickyho rodina z roku 2011, ktoré spája fascinujúca osobnosť Nicholasa Wintona. V prvom dominoval Wintonov čin, druhý sa sústreďuje na košatý kolektívny portrét zachránených a „infekčné“ účinky na mládež, spomedzi ktorej sa hromadne vynárajú aktivisti inšpirovaní Wintonovým činom. Svoj čin označil Winton v prudkom understatemente za prejav slušnosti. Tým stelesňuje antický ideál kódexu cti, ako ho do čias britského impéria aktualizoval Rudyard Kipling básňou Ak.
Ak dokážeš dať výhry na hromadu, a staviť všetko na jeden ťah kariet,
prehrať, a začať znovu od začiatku, a slovka o tej strate neprevravieť,
…potom si muž.
Winton dokázal dokonca aj vyhrať, a slovka o tej výhre neprevravieť…
Pri Sile ľudskosti si autori vystačili s dokumentárnym materiálom priamo nakrúteným či vyhľadaným po archívoch, takže vznikla dokumentárna dráma nesená humanistickým pátosom a aj sentimentom, ktorý téma organicky v sebe nesie. V Nickyho rodine podčiarkujú dramatizmus hranými vsuvkami, takže vytvorili dejovo súvislú melodrámu, na akú archívny materiál nemohol stačiť, a útok na city ešte posilnili patetizujúcou hudbou.
Vrchol oboch filmov samozrejme tvorí stretnutie sira Wintona s jeho „deťmi“ v relácii BBC, narafičenej so skvelým zmyslom pre prekvapenie, dramatický zvrat a katarzné slzy. Bez tohto výjavu sa ani jeden z Mináčových a Paššových dokumentov nemohol obísť. No hoci táto pasáž z roku 1988 tvorí vrchol oboch filmov, je tu rozdiel. Jej britskí objavitelia ju odprezentovali, a téma odznela, zmizla pod nánosmi nových mediálnych hitov. Museli prísť až Američan Mark Harris, ktorý oskarovým dokumentom Do cudzej náruče (z roku 2000) vyniesol na svet tému Kindertransportov z Nemecka (kde Winton hral okrajovú úlohu), a rok na to Mináč s Paššom, ktorí rozpoznali unikátny potenciál témy skromného hrdinu, čo by sám od seba nikdy nebol vystúpil z anonymity. Naďabili na ňu nie ako Harrisovi nasledovníci, lež v stopách Mináčovho hraného filmu Všetci moji blízki (1999) ako zaujatí objavitelia a neúnavní pátrači po lavínovito sa rozrastajúcich faktoch a ich archívnych dokladoch. Až cez ich dva dokumenty, i keď sa vo všeličom prekrývajú, sir Winton vstupuje do povedomia sveta aj so svojím vírusom dobra, ktorý by bez nich nikoho neinfikoval.
Takéto variácie Oskara Schindlera vytvárajú dejiny permanentne, no bez Stevena Spielberga by sa Oskar Schindler nebol stal pojmom, podobne ako ruandský Schindler Paul Rusesabagina bez Terryho Georgea. Príkladom nech je John Rabe, čínsky Schindler, ktorý v nankinskej masakre roku 1937 zachránil viac životov než Schindler s Wintonom dokopy. Čína mu stavia pomníky, no ostatný svet o ňom veľa nevie. Mináč s Paššom urobili s príbehom Nickyho Wintona to isté, čo Spielberg a George so svojimi protagonistami, a keďže im šťastie praje, zastihli svojho protagonistu nažive a mohli svoj zámer realizovať dokumentárne. Väčšinu filmov „podľa skutočných udalostí“, a je ich neúrekom, tvoria totiž filmy hrané, ktorým žáner dáva rádovo väčší priestor na fikčné domýšľanie.
Takýto typ dokumentov či dokumentárnych rekonštrukcií sa, podľa mňa, nemá hodnotiť predovšetkým estetickými meradlami, lebo predstavujú aj čosi ako agitku, ktorá má chytiť za srdce a sociálne zapôsobiť. Ich esteticky silné stránky aj slabiny zavážia však predovšetkým v očiach vnímateľa esteticky podkutého, kým autorom ide predovšetkým o toho masového. Prvé výsledky akoby im dávali za pravdu. Štatutárne ceny karlovarského festivalu získali iné dokumenty, kým Nickyho rodine sa suverénne ušla Cena diváka.
Tu už menej záleží na tom, že herecky je predstaviteľ Wintona za mladi, Michal Slaný, skôr demonštrátorom než stelesnením, takže pri konfrontácii so spontánnym reálnym Wintonom bledne, a keďže ide o postavu kľúčovú, ktorá sa v preskokoch časových rovín opätovne konfrontuje s reálnym sirom Wintonom, odráža sa to na emocionálnom účinku, takže epizódne účinkovanie Kláry Issovej ako zúfalej matky pri pateticky naťahovanom ťažkom rozhodovaní sa vryje do mysli hlbšie než ťažisková Slaného postava. Tak ako menej záleží na tom, že motív dnešných detí zasiahnutých vírusom dobra sa ku koncu vylieva z koryta a niektoré kamienky mozaiky pôsobia skôr bizarne. Aj rozhodnutie dať filmu vyvrcholiť nie kozmickou metaforou mobilov-svetlušiek na pozadí noci, lež konkrétnymi dokladmi šírenia vírusu dobra, treba zrejme odvodzovať z tejto motivácie. Podobne ako to, že v záujme jednoznačnosti pozitívneho vyznenia autori rezignovali na integračné problémy v pestúnskych rodinách, ako ich neskrývane prezentuje Mark Harris.
Tým nenaznačujem, že by Nickyho rodina nemala závažné estetické kvality. Obdivuhodná mravčia práca na zbere materiálu samozrejme nie je estetická kategória, lež prejav autorského zaujatia, tvorivej „posadnutosti“ témou. No to, ako sa farebné rozlišovacie finesy v tónovaní archívnych materiálov stávajú nástrojom hodnotenia či ako archívny materiál bez ruptúr splýva s inscenovaným, to už je prejav majstrovstva. Vynikajúca kamera v súčasnej vrstve, či už ide o rovinu výpovedí na kameru alebo o duchaprítomné reportážne postrehy, umožňuje zas dômyselnú skladbu časových preskokov medzi desaťročiami aj plastickú prezentáciu a individualizáciu rozrastajúcej sa „rodiny“. Takže konfrontácia dvoch ciest vlaku na trati Praha – Londýn, časovo oddelených sedemdesiatročným odstupom, vytvára pozoruhodný komplex aj zásluhou pohotovej kameramanskej práce dokumentaristov, ktorí zachycujú súčasnosť Wintonových „detí“, aj zásluhou strihu.
Slovom, šlo o to, osloviť diváka vyjadrovacími postupmi mainstreamu, a tento cieľ Nickyho rodina napĺňa. Patrí medzi filmy, ktoré konkrétne prispievajú k humanizácii sveta, lebo masový divák na ne chodí.
Pavel Branko

Komentáre sú uzavreté.