Recenzia: Pater(n)son

réžia: Jim Jarmusch, USA, 2016, 113 min. Do slovenských kín prináša ASFK od 26.1. 2017.

Ak už dlhšie túžite vidieť film, ktorý nie je bezduchá blbosť ale ani nervy drásajúca depresia, máte sa budúci týždeň na čo tešiť. Do slovenských kín prichádza Jarmuchov recept na štaštie zvaný Paterson. Vo svojej farebnej filmovej novinke sa Jarmusch paradoxne vyznáva z lásky k čierno-bielemu filmu, k hrdinom vandrujúcim každodennosťou a vysvetľuje nám, čo majú spoločné s Cestou samuraja, alebo prečo Len milenci prežjú.

Patersom je vodičom autobusu v meste zvanom Paterson. Paterson je síce skutočné mesto v americkom štáte New Jersey, s domyslením jedného (n) je však zároveň nomen omen a kľúč k pochopeňiu tejto filmovej metabásne. Vzor (anglicky patern)  tvorený striedaním čiernej a bielej je leitmotívom celého filmu.

Petarson nie je len vodič autobusu, ale tiež básnik a vnútorný jogín, pretože kým hlavu má v oblakoch, jeho nohy sú pevne zakorenené v zemi. Nenechá sa unášať svojím básnickým talentom privysoko, drží ho zavretý bezpečne v ošúchanom zápisníku a odhodlane a zodpovedne sa venuje svojej rutinnej práci vodiča. Vlastne je to ešte zložitejšie, pretože on v tej práci vidí poéziu (naprílad v rozhovoroch svojich pasažierov) a naopak, jeho poézia zase nie je ničím iným než vyznaním lásky obyčajným veciam (napríklad zápalkám značky Ohio Blue Tip).

Základom, na ktorom stojí Patersonová existencia je jeho milovaná (minimálne) jemne ujetá manželka Laura, posadnutá kombináciou čiernej a bielej. Laura sa v živote realizuje (okrem lásky k svojmu manželovi) tým, že seba a svoje okolie zahaľuje do čierno-bielych vzorov.

Keď sa pozrieme Jarmuchovým čierno-bielym vzorom bližšie na zuby, môže sa nás ľahko zmocniť závrať, pretože zďaleka nejde o jednu plochú rovinu významov. Je to však závrať, ktorá nás nechá mäkko dopadnúť do bezpečnostnej siete vlastného pravidelného vzoru. Čierna a biela, svetlo a tma, jin a jang. To je tep života, striedanie dňa a noci ale aj princíp kinematografie ako takej (cvakanie uzávierky, blikanie projektora, či striedanie jednotiek a núl) .

„Po noci príde tak či tak ďalší pekný deň“, zhodnotí zdrvený milenec na druhý deň po takmer samovražednom excese. A my mu to poľahky veríme, pretože dni a svetelné a náladové atmosféry sa vo filme striedajú s istotou takou upokojujúcou ako náruč milujúcej osoby.

Okem čiernobielych vzorov sa vo filme opakujú aj dvojičky. Dvojičky sú ako rýmy v poézii. A tiež mená a motívy, či citácie z dejín literatúry. Všetky tieto zrkadlenia a opakovania vytvárajú bezpečný svet odvekého opakovania.

Ak sa stane niečo nepredvídané, napríklad elektrická porucha v autobuse, javí sa to ako veľká udalosť. Výkyv vo vesmíre. A divák nie je ani tak zaskočený ako skôr postupne si vedomý toho, aké relatívne je naše vnímanie výnimočnej udalosti a drámy v živote či vo filme. Zaujímavé by mohlo byť aj sledovať dlhodobý efekt tohto poznania v každodennom živote, napríklad pri reakciách na mediálne správy zo sveta, či drobné udalosti všedného dňa. Každopádne dnes tu máme druhý deň s novým americkým prezidentom. Ako to asi hodnotí Paterson?

Eva K
PS: S Patersonom do kín prichádza aj celá kolekcia Jarmuschových starších filmov:
Trvalá dovolenka (1980), Cudzejší ako raj (1984), Mimo zákon (1986), Tajomný vlak (1989), Noc na Zemi(1991), Mŕtvy muž (1995) a Káva a cigarety (2003).

Trailer k filmu:

Ak chcte čitať takýchto recenzií viac, podporte  Kinečko – online svet filmu na: https://www.startovac.cz/projekty/kinecko-online-svet-filmu/

Komentáre sú uzavreté.