PARK FILM FEST FRAMED BY PAMELA PIANEZZA

PARK FILM FEST OČAMI PAMELY PIANEZZY

Foto zo série Home sweet home: Pamela Pianezza v Hotely Pax v Trenčianskych Tepliciach, autorka: Pamela Pianezza / Picture from the serie Home sweet home: Pamela in her room of Hotel Pax in Trenčianske Teplice, author: Pamela Pianezza

Foto zo série Home Sweet Homes: Pamela Pianezza v Hoteli Pax v Trenčianskych Tepliciach, autorka: Pamela Pianezza. / Picture from the project Home Sweet Homes: Pamela in her room of Hotel Pax in Trenčianske Teplice. By Pamela Pianezza

Pamela is a friend, a woman, an intellectual of mixed origins and many others entities combined in one personality, such as multimedia artist (Midnight studio) or writer (Tess magazine). Recently, she also became curator of the main section Her take at the newly established Park Film Fest. Let´s talk with Pamela about the films, the context, females and non-females. About everything, that Park Fim Fest has managed to bring and offer to the audience in Trenčianske Teplice this year.

Pamela Pianezza je priateľka, žena, intelektuálka so zmiešanými koreňmi a veľa iných entít v jednej osobe, ako napríklad multimediálna umelkyňa (Midnight studio alebo publicistka (Tess magazine). V poslednej dobe sa stala tiež kurátorkou hlavnej súťažnej sekcie Jej pohľad na novozaloženom Park Film Feste. Túto sekciu vyhral len pred 2 dňami slovenský film Ivety Grófovej, Piata lod. Poďme sa porozprávať s Pamelou o filmoch, súvislostiach, ženách aj neženách. O všetkom, čo sa podarilo Park Film Festu tento rok spojiť a ponúknuť divákom v Trenčianskych Tepliciach.

Eva: Tell us something about your selection of the 5 films for the Her view section. Is there something that connects them all?

Povedz nám niečo viac o tom, čo spája všetkých 5 filmov v sekcii Jej pohľad.

Pamela: All of them are first feature films, but they’re very different from most of the debut films I am usually used to see, and who also have the tendency to be so autobiographic, that they sometimes forget about the bigger picture. Those five films are very persuasive, cinematically, by showing characters who don’t fit into stereotypes and who even fight them with their own bodies and souls. I truly find those films amazing and I’m glad that the five directors happen to be women, coincidentally.

Všetky sú celovečernými debutmi, ale pritom sa odlišujú od väčšiny debutov, ktoré som zvyknutá vidieť a ktoré majú tendenciu byť natoľko autobiografické, že zabúdajú predostrieť širší obraz. Týchto päť filmov je veľmi presvedčivých aj po filmárskej stránke a tým, že ukazujú postavy, ktoré nezapadajú do stereotypov a dokonca s nimi bojujú vlastnými telami a dušami. Naozaj sa mi zdajú tieto filmy úžasné a som rada, že ich režisérky sú zhodou okolností ženy.

 

Portrét slovenskej režisérky Barbory Sliepkovej z cyklu fotografií pre pripravovanú knihu Pamely Pianezzy o ženách vo filme/ Portrait of a Slovak director Barbora Sliepková from the serie of pictures for prepared book about women in film by Pamela Pianezza

Portrét slovenskej režisérky Barbory Sliepkovej z cyklu fotografií pre pripravovanú knihu Pamely Pianezzy Ženy vo filme./ Slovak director Barbora Sliepková from the series Women in film by Pamela Pianezza (book to be published).

Eva: Every title is from a different country. What are these films saying about their cultures?

Každý titul je z inej krajiny. Čo tieto filmy vypovedajú o kultúrach, z ktorých pochádzajú?

Pamela: It’s hard for me to talk about cultures that aren’t mine. I’ m not even sure I could talk about what “my” culture is… What I noticed and admire is, that those films show characters we rarely notice, or that we easily forget about: a young Palestinian woman in an Israeli city, a little girl forced to work and to behave like an adult in the very heart of (the supposedly) civilized Europe, lost teenagers in a former metropolis… I like and respect the fact that those directors decided to dig behind the obvious, behind the official story and history. Showing the invisible(s) is, after all, the purpose of cinema.

Je pre mňa ťažké rozprávať o kultúrach, z ktorých nepochádzam. Dokonca som si neni ani istá, že by som vedela hovoriť o tom, aká je “moja” kultúra…Čo som si však všimla a čo obdivujem, je, že tieto filmy ukazujú postavy, ktoré si zriedka všimneme, prípadne na ne ľahko zabúdame: mladá Palestínčanka v meste Izrael, malé dievča donútené správať sa ako dospelá v srdci (domnele) civilizovanej Európy, stratení tínedžeri v niekdajšej metropole…Páči sa mi a mám rešpekt k tomu, že režisérky týchto filmov sa tozhodli hrabať sa v tom, čo nie je očividné, čo prekračuje hranice oficiálnych príbehov a histórie. Ukazovať neviditeľné je koniec koncov úlohou filmu.

Portrét katalánskej režisérky Liliany Torres, ktorá na Park Film feste predstavila svoj film Rodinný výlet, z cyklu fotografií THE DREAMERS, v rámci ktorého žiada Pamela Pianezza ľudí, aby snívali na verejných priesranstvách/ Portrait of the Katalonian director Liliana Torres, who introduced her film Family tour at Park Film Fest, from the series THE DREAMERS, where Pamela Pianezza asks people to dream on public spaces.

Portrét katalánskej režisérky Liliany Torres, ktorá na Park Film Feste predstavila svoj film Rodinný výlet, z cyklu fotografií THE DREAMERS, v rámci ktorého žiada Pamela Pianezza ľudí, aby snívali na verejných priesranstvách./ Portrait of the Catalonian director Liliana Torres, who introduced her film Family tour at Park Film Fest, from the series THE DREAMERS, where Pamela Pianezza asks people to dream in public spaces.

Eva: Park Film Fest is the only festival in Slovakia that has a main competitive section focused on female artists. What does this mean to you and what does it mean in the international context?

Park Film Fest je jediný festival na Slovensku, ktorý má hlavnú súťažnú sekciu zameranú na ženy-umelkyne. Čo si o tom myslíš a aký to má podľa teba význam z medzinárodného hľadiska?

Pamela: Well, I wish such a competitive section dedicated to female directors wouldn’t have to exist. It really bothers me, that in 2017, not to say that it pisses me off, to have to fight so hard for gender equality in the film industry. But it’s a fact: female directors rarely make it to the main competitions at the bigger festivals (who are mostly run by men, by the way) and less than 20 % of the films released in Europe over the past 4 years were directed by women, according to the recent study published by Les Arcs Film Festival. One could say, that a director like Julia Ducourneau, who got the greatest attention in Cannes last year with her first feature “Raw” doesn’t need festivals focused on women to have her work seen. But I’m thinking in the longer term. I want young generations to have several names of female directors in mind when they’re asked who they favourite directors are. Just try the experiment and ask people – even professionals from the film industry or film students – to give the names of their 10 favourite directors. Lucky you, if Jane Campion or Agnès Varda end up being mentioned. I’m tired of hearing the word “maestro”. I know female directors who also deserve to be called a “maestra”.

Pravdu povediac, bola by som radšej, keby súťažné sekcie zamerané na ženy-režisérky nemuseli existovať. Naozaj ma obťažuje, ba priam irituje, že v roku 2017 musíme ešte bojovať za gendrovú rovnoprávnosť vo filmovom priemysle. Ale je to tak: ženy-režisérky sa len málokedy dostanú do hlavných súťaží veľkých festivalov (ktorým mimochodom zväčša šéfujú muži) a podľa štúdie publikovanej festivalom Les Arcs Film Festival, menej ako 20 % filmov v európskej distribúcii za posledné štyri roky režírovali ženy. Niekto by mohol namietať, že taká režisérka, akou je Julia Ducourneau, ktorá si svojím dlhometrážnym debutom získala obrovskú pozornosť minulý rok v Cannes, nepotrebuje festivaly zamerané na ženskú tvorbu na to, aby sa zviditeľnila. Ale ja nad tým uvažujem z dlhodobejšieho hľadiska. Chcela by som, aby si diváci mladej generácie spomenuli aspoň na niekoľko ženských mien, keď sa ich niekto opýta, kto sú ich obľúbení režiséri. Len si vyskúšajte opýtať sa ľudí – hoci aj profesionálov z oblasti filmového priemyslu či študentov – na 10 mien ich obľúbených režisérov. Budete radi, ak niekto spomenie Jane Campionovú alebo Agnès Vardovú. Už ma nebaví slovo “maestro”. Poznám aj ženy-režisérky, ktoré si zaslúžia, aby ich volali “maestra”.

Portrét Nely Reguery, režisérky katalánskeho filmu Mária a tí ostatní, ktorý predstavila na tohtoročnom Park Film Feste. Foto: Pamela Pianezza / Portrait of Nely Reguera, Katalunian director of Maria and the others, introduced by her at this year Park Film Fest. By Pamela Pianezza.

Portrét Nely Reguery, režisérky katalánskeho filmu Mária a tí ostatní, ktorý predstavila na tohtoročnom Park Film Feste. Foto: Pamela Pianezza. /
Portrait of Nely Reguera, Catalonian director of Maria and the others, introduced by her at this year Park Film Fest. By Pamela Pianezza.

Eva: Are the films in your selection somehow different from the films of the contemporary male directors? Is it possible for you to define this difference?

Sú filmy v tvojom výbere nejakým spôsobom iné ako filmy súčasných režisérov-mužov? Vedela by si tento rozdieľ pomenovať?

Pamela: I don’t want to think in term of differences between male and female cinema. I don’t even think there are any. What I noticed in those 5 films is, that the young female characters are portrayed in a beautifully complex and surprisingly smart way. But it doesn’t mean you have to be a woman to achieve this. In the recent years, two of the most amazing films portraying women that I’ve seen, GLORIA and A FANTASTIC WOMAN, have been directed by a man, Chilean director Sebastian Lelio.

Nerada by som premýšľala v intenciách rozdielov medzi mužskou a ženskou kinematografiou. Dokonca si nemyslím, že také sú. Na tých piatich filmoch ma zaujímajú mladé ženské postavy, ktoré sú vykreslené s nádhernou komplexnosťou a veľmi inteligentným spôsobom. To však neznamená, že musíte byť ženou, aby ste to dokázali. Dva asi najkrajšie filmy o ženách, ktoré som videla v posledných rokoch, GLORIA a FANTASTIC WOMEN, nakrútil muž, chilský režisér Sebastian Lelio.

Potrét Ruperta Murrayho, porotcu hlavnej súťažnej sekcie Jej pohľad. Z cyklu fotografií Pamely Pianezzy THE DREAMERS. / Ruper Murray, jury of the main competitive section Her take. From THE DREAMERS project by Pamela Pianezza.

Potrét Ruperta Murrayho, porotcu hlavnej súťažnej sekcie Jej pohľad. Z cyklu fotografií Pamely Pianezzy THE DREAMERS. / Ruper Murray, jury of the main competitive section Her take. From THE DREAMERS project by Pamela Pianezza.

Eva: What are your plans for this section within the upcoming editions? Do you already have any ideas?

Aké sú tvoje plány s touto sekciou do budúcnosti? Máž už nejaké nápady?

Pamela: Of course I’m very curious about the audience reaction. I would also like to talk with some of the directors involved. But my idea would be to have a special focus on first time directors in the beginning, then grow with them and follow their work. I would also like to keep a balance between directors who already benefited from big festivals and the medias’ attention and the less obvious selections.

Samozrejme, že som veľmi zvedavá na reakcie publika. Rada by som o tom hovorila aj so zainteresovanými režisérmi. Mojim plánom však je špeciálny focus na začínajúce režisérky a s nimi potom rásť a sledovať ich vývoj. Tiež by som rada zachovala rovnováhu medzi režisérkami, ktoré už profitujú z veľkých festivalov a mediálnej pozornosti a menej jednoznačnými výbermi.

Eva: You became a part of the core program team of a new film festival. What has convinced you and what do you value about the concept of this festival?

Práve si sa stála súčasťou úzkeho programového tímu nového festivalu. Čo ťa presvedčilo a čo sa ti páči na koncepcii tohto festivalu?

Pamela: I guess the thrill of adventure and my love for Slovakia! I discovered this country years ago, trough Cinematik in Piestany, then trough Art Film Fest, when it was still taking place in Trencianske Teplice. Those two festivals are very dear to my heart and I have close friends working for both of them. They’ve done it for a very long time and I don’t see myself as a competitor, but as another film lover trying to build new bridges between the audience and the films. Independent cinema needs to be defended, so the more we are the better!

Myslím, že je to moja záľuba v dobrodružstve a láska k Slovenku! Objavila som túto krajinu už pred rokmi, vďaka Cinematiku v Piešťanoch a potom Art Film Festu, keď sa ešte odohrával v Trenčianskych Tepliciach. Tie dva festivaly sú môjmu srdcu veľmi drahé a mám blízkych priateľov, ktorí spolupracujú s obomi. Robia to už dlho a ja sa teraz nevnímam ako ich konkurencia, ale ako ďalší milovník filmu, ktorý sa snaží vytvoriť nové mosty medzi divákmi a filmami. Nezávislá kinematografia potrebuje ochranu, preto čím je nás viac, tým lepšie.

Portrét Hajni Kis, víťazky študnetskej sekcie Veľké nádeje. Autorka: Pamela Pianezza / Hajni Kis, winner of the student competition section Great expectations. By Pamela Pianezza.

Portrét Hajni Kis, víťazky študnetskej sekcie Veľké nádeje. Autorka: Pamela Pianezza. / Hajni Kis, winner of the student competition section Great expectations. By Pamela Pianezza.

Eva: One of the main events of the festival has been the interdisciplinary (including filmmakers, sociologists and antropologists) discussion about the cultural diversity. What would be your main question to put into discussion, or your current toughts on this topic?

Jedným z hlavných podujatí festivalu bola interdisciplinárna (zúčastnili sa jej filmári, sociológovia aj antropológovia) diskusia o kultúrnej rôznorodosti. Aká je hlavná otázka, ktorú by si rada v tejto diskusii položila, prípadne aké sú v súčasnosti tvoje úvahy na túto tému?

Pamela: Such a crucial topic! It’s hard for me to respond in only few words. Enhancing cultural diversity is something I’ve been fighting for for more than 15 years now, as a writer, as a curator, but also as a multimedia artist, organizing transdisciplinary workshops with kids and teenagers for instance, trying to help them understand still and moving images of course, but also giving them the key to understand how everything is connected and that it can enrich their daily practice of creativity and the way they think about the world. This shouldn’t only be discussed between us artists and intellectuals. I usually like to work with teachers, associations and social workers. They’re often the best help we can receive to reach the young audiences, especially those for whom the access to culture isn’t a natural given.

Toto je kľúčová téma! Je pre mňa ťažké odpovedať pár slovami. Podpora kultúrnej diversity je niečo, za čo už v súčasnosti bojujem viac než 15 rokov, ako spisovateľka, kurátorka, ale aj ako multimediálna umelkyňa. Napríklad keď organizujem transdisciplinárne kurzy pre deti a tínedžerov, kde im pomáhame pochopiť nepohyblivé aj pohyblivé obrázky, ale tiež poskytnúť im kľúč k porozumeniu, že všetko je nejakým spôsobom prepojené a že to môže obohatiť ich každodennú kreatívnu prax a spôsob, akým uvažujú o svete. O tomto by sa nemalo debatovať len medzi nami umelcami a intelektuálmi. Zvyčajne rada spolupracujem s učiteľmi, asociáciami a sociálnymi pracovníkmi. Oni sú najlepšími pomocníkmi, akých môžeme mať v snahe o kontakt s mladým publikom, obzvlášť takým, ktorému prístup ku kultúre nebol prirodzene dopriaty.

19452953_10154608975995423_3635058407077173098_o


Pamela Pianezza diskutujúc o kultúrnej rôznorodosti a úlohe filmu, ktorú môže zohrávať vrámci jej integrácie. Foto: Radovan Stoklasa / Pamela Pianezza discussing about cultural diversity and the role of film in it´s potential integration. By Radovan Stoklasa.

Eva: What would be your today’s message for Kinecko readers?Aký je tvoj odkaz dňa pre čitateľov Kinečka?

Aký je tvoj odkaz dňa pre čitateľov Kinečka?

Pamela: Go on reading Kinecko! Talk about films! Organize cineclubs, even if it’s in your living room with your family and friends. Go on watching American movies if you like (I like this, too), but don’t forget to support your national industry. I’m not talking about the big budget popular comedies (though I’m also absolutely fine with guilty pleasures), but about the truly independent cinema that wouldn’t exist without the impressive dedication of the crazy directors, producers, actors and technicians involved. Without them, the cinema world would be sadly monochromatic. So watch Iveta Grófová’s LITTLE HARBOUR !

Čítajte Kinečko! Rozprávajte sa o filmoch! Organizujte filmové kluby, hoci aj vo vlastnej obývačke s rodinou a priateľmi. Pozerajte americké filmy ak sa vám páčia (mne áno), ale nezabúdajte podporovať svoju domácu kinematografiu. Nehovorím o veľkorozpočtových komédiách pre masy (Aj keď aj tie sú úplne v pohode, ak ich pozeráte zo srandy.), ale o naozajstnej kinematografii, ktorá by neexistovala bez dojemného zanietenia šialených režisérov, producentov, hercov a technikov, ktorí sa na nej podieľajú. Bez nich by bol filmový svet smutne bezfarebný. Takže choďte si pozrieť Piatu loď Ivety Grófovej!

Eva: Thanks Pamela, for answering my questions, for beautiful pictures and all futer debates not only about films.

Pamela, ďakujem ti za odpovede, krásne fotografie a súčasné aj budúce debaty nie len o filmoch!

Eva K

 

Komentáre sú uzavreté.