Nevravte, že ste ešte o ňom nepočuli!

Echo jubilejného  20. festivalu rakúskych filmov Diagonale 2017 (28.3. – 2. 4. 2017)

unnamed

O tomto filmovom festivale Kinečko informuje najmenej tri roky. Čo je
to Diagonale ?
Určite máte ešte v čerstvej pamäti Týždeň slovenského filmu, ktorý
skončil v nedeľu 9. apríla (1).  Tak tým je pre susedné Rakúsko Diagonale. Súťažná národná  prehliadka filmov predchádzajúceho roka, ktorá za dvadsať rokov svojho trvania nadobudla úroveň medzinárodného podujatia a stala sa popri medzinárodnom Viennale jedným z dvoch najdôležitejších filmových podujatí našich juhozápadných susedov. Festival sa koná vždy tesne pred veľkonočnými sviatkami. Najmä však, logicky nasleduje až po jednom z troch najdôležitejších európskych medzinárodných filmových festivaloch, Berlinale (vo februári).  Súčasťou organizácie festivalu
je Asociácia rakúskych režisérov (niečo ako u nás Filmová a televízna akadémia) a
verejnoprávna televízia ORF. Do podujatia je zapojených viac miestnych kultúrnych inštitúcií spolkovej krajiny Štajersko a jeho metropoly Grazu, druhého najväčšieho mesta Rakúska (napr. filmový fond Styria…).

D16_Kino_Annenhof_

Diagonale má v programe päť súťažných kategórii. Okrem celovečerných a krátkych filmov hranej a dokumentárnej tvorby, je dôležitou súčasťou súťaž v kategórii inovatívneho filmu. Diagonale ponúka tiež  zaujímavé programy z filmových archívov a sprievodné podujatia či workshopy pre filmových profesionálov. Takmer každé
premietanie je sprevádzané diskusiou s tvorcami. O popularite
podujatia vypovedá stúpajúca návštevnosť, ktorá dosiahla vlani rekord
30 200 účastníkov, prekonaný tohto roku počtom 31 200 účastníkov. Ale
rozprávajme o filme.

Diagonale ´17 zahájil cestopisný celovečerný dokumentárny film
Untitled (Bez názvu, 2017) režiséra Michaela Glawoggera a
jeho dlhoročnej spolupracovníčky Moniky Willi, ako spolurežisérky. Film
je sprevádzaný smutnou udalosťou. Po viac ako štvormesačnom nakrúcaní
na Balkáne, v Taliansku a Afrike, Glawogger v apríli 2014 podľahol
extrémne agresívnej forme malárie.

Untitled

Untitled

“V tomto filme má byť obraz sveta ponechaný tak, ako ho môže vytvoriť
iba on sám, keď človek nemá žiadnu tému, neočakáva žiadne hodnotenie,
nesleduje žiaden cieľ. Keď sa človek za ničím neženie a všetko ponechá
na prekvapení a intuícii “, povedal Glawogger. Netajil sa svojim obdivom práce a filmu Kameramanka, režisérky Kerstin Johnson (uvedený na MFF Jihlava a MFF Bratislava), tam však existuje nejaký plán a autobiografický charakter.
Untitled je v zmysle Glawoggerovho citátu aj experimentom. Najskôr
prichádzajú obrazy, potom nasleduje ich skladanie a tvorba scenára,
obsahu filmu.
Úvodná scéna by mohla byť prvým obrazom ktoréhokoľvek dobrého hraného
filmu. Kamera v tesnej blízkosti sleduje rebrinák aj s pohoničom,
prechádzajúci balkánskou dedinou. Zbytky snehu, možno po krutej zime,
opustené nedokončené novostavby, pokoj a nostalgia, dobojované.
Nasleduje obraz otca so synom na balkánskom cintoríne. Tradícia,
hrdosť, poriadok stále prítomnej pravoslávnej cirkvi. Pri tvorbe
filmu, skladaní obrazov, Monika Willi pravdepodobne postupovala
chronologicky a možno aj intuitívne, vzhľadom na okolnosti nakrúcania
filmu. Ale život beží ďalej. Prekvapujúco, vzápätí po nostalgii z
Balkánu, preskočí kamera do horúcej prašnej africkej púšte, kde možno
najlepším momentom života miestneho obyvateľstva je dovoz a skládka
odpadu.

V celkom inej časti Afriky chlapec využíva silnú nočnú dopravnú
premávku na zárobok dodávaním pitnej vody, pomocou dvoch umelohmotných prepraviek. Prekvapujúce, niekedy humorné situácie, ako ich
prináša život sám, detailné zameranie kamery na ľudí , ich prirodzenú
krásu a prírodu, priniesli kameramanovi Atillovi Boovi cenu
Diagonale´17 za najlepšiu kameru v kategórii celovečerného dokumentu.
Film sprevádza minimalistická hudba Wolfganga Mitterera, do popredia
vstupuje kamera a prirodzené zvuky z prostredia.

Okrem regulérnych cien, Diagonale udeľuje dve ďalšie, ešte pred
záverečným ceremoniálom. Cenu Carla Mayera za scenár a cenu Franza
Grabnera za najlepší dokumentárny film.

Diagonale je známa rozmanitosťou foriem a tém, ktoré reflektujú rôzne
udalosti a problémy globálneho sveta. Veľmi aktuálna migrácia
obyvateľstva v rakúskej spoločnosti už niekoľko generácií nie je ničím
zvláštnym. Cenu Franza Grabnera za najlepší dokumentárny kinofilm,
udelili dvojici Djordje Čenič a Hermann Paseckas za ich filmový debut
: Unten (Dolu, 2016). Čenič, potomok prisťahovalcov zo srbskej oblasti
Dalmácie, už vyrastal v Linzi. Vo svojom autobiografickom dokumente
humorným, sebaironickým spôsobom rozpráva o svojom živote, o pocitoch
dieťaťa gastarbaitrov v priemyselnom Linzi a jeho návratoch do
pokojného prostredia svojho starého otca. Rozpráva hornorakúskym
dialektom, pričom používa vtipné prirovnania, ako : „Hrachová polievka
je super, triedne rozdiely už menej“. Spomína tiež históriu bývalej
Juhoslávie, obdobie Tita aj Miloševiča. Veľavravne znie otázka : „Prečo deti gastarbaitrov hrajú vždy fašistov a nikdy partizánov?“
Stará identita už neexistuje, nová ešte nie.Vtipné, duchaplné
rozprávanie dopĺňajú filmy z domáceho video archívu.

Oprávnený záujem vyvolal film Ein Deutsches Leben (Nemecký život, 2016).
Čiernobiela snímka štvorice autorov: Christiana Krönesa,Olafa S.
Mullera, Rolanda Schrotthofera a Floriana Weigensamera, z produkcie
Blackbox & Medienprodukcion. Dôležitejšie ako menej známe videá z
verejných i súkromných archívov, z obdobia nástupu nacionalizmu v
Nemecku, je rozprávanie 103 ročnej Brunhildy Pomsel. Ako mladá žena,
Brunhilda Pomsel pracovala na ministerstve propagandy, ako sekretárka
Jozefa Goeblesa.
Kamera detailne sníma každú jej vrásku, úsmev, mimiku tváre. Spomienky, obavy, skúsenosti. Nie je tu snaha súdiť ju, ale predsa, je možné,
aby v takejto službe mohla byť úplne apolitická, ako tvrdí ? Nie, to
nie je náhoda, ale ambície a egoizmus. Film je veľmi aktuálnym
mementom aj dnes, odhaľuje totiž, aké jednoduché je zakryť hrôzy
akéhokoľvek režimu banalitami každodenného života.

Diagonale 2017 vyberala z ponuky 561 filmov. V štyroch kinách prezentovala
191 filmov. Súťažilo 106 filmov. 37 projekcií bolo svetovou a 63
rakúskou premiérou. Odovzdala 17 filmových cien v hodnote 195 tisíc Eur.
Prekonaný rekord v návštevnosti z minulého roku ukázal, že nové
vedenie festivalu, dvojica riaditeľov Sebastián Höglinger a Peter
Schernhuber, vykročilo správnou cestou.

Edita Uhríková
CESTA BOLA REALIZOVANÁ S PODPOROU LITERÁRNEHO FON[DU

Poznámky:

(1) Prvú samostatnú výročnú  prehliadku slovenských filmov  zorganizovala
Slovenská filmová a televízna akadémia, Slovenský filmový ústav a
Slovenský filmový zväz v roku 2003.

Komentáre sú uzavreté.