Išli sme do vojny

Krátka reflexia o dokumentárnom filme z pera Pavla Branka. Uverejňujeme ju pri príležitosti úmrtia Michaela Grigsbyho, ktorého mali slovenskí diváci tú česť stretnúť ešte minulý rok na Bratislavskom festivale. Bolo to stretnutie veľmi inšpiratívne.

réžia:  Michael Grigsby, Veľká Británia 2013

ie časozberný, ale nad časom rozkročený dokument – po 40 rokoch sa autor vracia k trom veteránom, vtedy mladíkom zostarnutým vojnou, teraz zatrpknutým

rezignovaným šesťdesiatnikom, z ktorých najväčšmi imponuje rybár, čo (okrem čiapky) ako keby vystúpil z Ride the high country. Sme v šírej texaskej rovine, snímanej voľnou kamerou, ktorá sa neponáhľa a dá oku vnímať ráz nemennosti krajiny rodiacej nemenne konzervatívnych obyvateľov s pevnou, konzervatívne spoľahlivou hierarchiou hodnôt. Ani oni sa neponáhľajú, či už vnútorne, stoickým postojom k svetu, alebo smerom von, k hektickému cvalu dynamicky sa rútiacej megapolisovej Amerike. Kamera to vyjadruje dlhými zábermi pustých hradských, vedúcich nemennou westernovou krajinou akoby do neznáma.

Kompozícia vyjadruje beh času či zastavený čas občasnými delenými zábermi. Raz vidíme v polovici záberu za volantom mládenca, v druhej toho istého muža po 40 rokoch, teda štyri desaťročia skomprimované do jedného záberu, kde za oknom beží rovnaká krajina, líšia sa iba dve podoby tváre za volantom áut, typovo odlíšených vývinom motorizmu. Takto, do jedného záberu komprimovaný čas, som ešte nikdy vo filme nevidel tak prenikavo zobraziť. Inokedy tak isto delené zábery exteriéru toho istého mestečka z idúceho auta vyjadrujú stagnáciu, lebo za tie desaťročia sa obraz ani duch mestečka nezmenil, takže keby si tu niekto zmyslel nakrútiť western z konca 19. storočia, nemusel by na exteriéroch asi veľa meniť.

Portréty trojice aj manželky a dcéry jedného z nich vyjadrujú rešpekt autorov, zároveň však zrkadlia rezignáciu, frustráciu aj zlosť protagonistov, pocity historickej krivdy zo zneuznania obetí prinesených vojne, ktorú väčšina chápe ako zbytočnú, ale iba dcéra ako agresívnu. Tu dostáva slovo tá pravá zálesácka Amerika, ktorá sa nerada hýbe a ktorou ťažko pohnúť. Tá, ktorá potom pri voľbách húfne odovzdá hlas republikánom v ilúzii, že oni budú menej zasahovať a menej chcieť hýbať ich starosvetským životom.

Pavel Branko

Komentáre sú uzavreté.