Heidegger in Auschwitz očami obyčajnej diváčky

Keď niekomu poviete, že idete na experimentálny film, zaznie otázka  – čo to vlastne je?

vlcsnap-2017-01-25-22h21m53s019

Experimentálny film som si interpretovala ako hru. S obrazom, zvukom a hlavne s divákom. Také boli moje očakávania a tie sa v podstate naplnili.

Film nemá žiaden lineárny dej. Je to začiatok a koniec. A niečo medzi tým. Žiaden súvislý príbeh, ale rýchle striedanie obrazov (epileptici by mali radosť). Heidegger in Auschwitz je fikciou – aké by to bolo, keby sa Heidegger vybral do Osvienčimu? Čo by tam videl, čo by si tam zaznamenal? Ježka sa nám to snaží ukázať takouto formou. Je náročné udržať pozornosť, keď sa na plátne šialene rýchlo striedajú obrazy na (ne)známe miesta. A k tomu hudba – nejaké zlé disco z rokov osemdesiatych. Vôbec nekorešpondujú s tým, čo vidíme. Ale to bol zámer. Divákovi to je predsa jasné. Film chce byť iný, odlišovať sa, vymykať sa zaužívaným pravidlám. Experimentovať. A darí sa mu. Je to zábava. Určitým spôsobom. Groteska. Hudba však nestačí, chce to nemecké slovíčka. Krik. Hluk. Zvuky, ktoré majú byť nepríjemné, rušivé. Zavŕtajú sa do človeka a vyvolávajú nepokoj. Potom vzniká otázka – vydržím to do konca? Rozhodla som sa tiež zaexperimentovať a zostať. A nebolo to utrpenie.

Zo sály som odchádzala s úsmevom na perách. Pretože bolo zaujímavé sledovať toto neobyčajné svojské spojenie krátkych záberov a neobyčajných tónov. Heidegger in Auschwitz vo vás nezanechá žiaden pocit ani o ňom nebudete premýšľať ďalšiu hodinu. Vyparí sa. Počas 50 minút máte čas pouvažovať. Nad životom, napríklad. Alebo nad nákupom, ktorý zajtra musíte urobiť. Film bude len (ne)príjemnou kulisou.

Predtým, ako sa človek rozhodne pozrieť si film Heidegger in Auschwitz, mal by si na kinečku prečítať rozhovor s režisérom filmu, pánom Ježkom. Ja som tak neurobila. Išla nepripravená. Len s predstavou, ktorá vyplynula z obsahu filmu. Možno preto sú moje dojmy také, aké sú.

Obyčajná diváčka

Komentáre sú uzavreté.