Heidegger in Auschwitz očami milovníčky experimentálych filmov

Heidegger-in-Auschwitz_22h31m10s216-1080x380

Heideggera sa na exkurziu do Auschwitzu dá poslať mnohými cestami. Tá fiktívna sa po jeho smrti javí jediná možná. Ale pokúsme sa to spraviť inak. Pristupujme radikálne, formalisticky, konceptuálne, dokumentaristicky, materialisticky, ale predovšetkým si film, o ktorom hovoríme, predstavme ako médium z fyzicky uchopiteľnej suroviny určitej štruktúry.

Keď sa vrátime o pár desaťročí späť, zistíme, že za veľkou mlákou podobne zmýšľali už aj takí veľkí vizuálni experimentátori ako Michael Snow či Paul Sharits. Až tak ďaleko však zachádzať nemusíme. Napokon, tendenčnú blízkosť si môžeme všimnúť aj pri našich viedenských susedoch Kurta Krena a Petra Kubelku. Aj oni dávali vo svojej tvorbe prednosť (vopred určenej) forme pred obsahom, potláčali lineárnosť, dynamicky kládli políčko vedľa políčka, dosahovali tzv. flicker effect, striedali pozitív s negatívom, využívali found footage.

Pojem “štrukturálny film”, do filmovej teórie zavedený P. Adamsom Sitneym koncom 60. rokov, bol už naozaj takmer na našom území (v Čechách) po praktickej stránke využitý až v druhej polovici 90. rokov. Hoci bol tento smer spočiatku spájaný najmä s filmárom Martinom Blažíčkom, najvernejší mu zostal iný absolvent FAMU alebo inak – povolaním sprievodca v medzinárodných rýchlikoch Martin Ježek. Po (aj kolektívnych) experimentoch vytvorených podľa presných schém (Vertikální plán, 24 hodin Novák, Hlas v Telefonu, Dům daleko, Monstrkoncert, KKK atď.) nadišiel čas nakrútiť film, o ktorom hovoríme.

Heidegger in Auschwitz je vizuálne, ale aj tematicky pre (použime síce jemne dehonestujúci, ale predsa často skloňovaný výraz) “obyčajného diváka” možno ťažko uchopiteľný. Zdanlivo nekonečné striedanie štyroch druhov záberov rozličnej kvality, práca z poetikou zla a hlučné opakovanie či už kriku bývalých esesákov alebo ironicky ladených rádiových jingleov 80. rokov, nejednému z nás spôsobuje čosi, čo mu sa hovorí fotogenická migréna. Avšak, presne o tom to je. Štrukturálny film ako taký je výnimočný svojou schopnosťou aktualizovať diváka v priebehu projekcie. V prípade Ježkovho najnovšieho single-frame prepojenia 2500 snímok zaznamenaných na 16mm kameru ide o 50-minútový duševný zápas so stavmi úzkosti vo vzťahu s pocitmi väznov na pochode smrti. K tomu neodškriepiteľná prítomnosť existencializmu jedného nacistického filozofa, víziami jeho židovskej milenky a posledných účastníkov maratónu.

Heideggera sme teda poslali do Auschwitzu a donútili ho k sebareflexii. Čo on na to? Nein. Nie. Ich weiß nicht. Ich war nicht da. Es ist nichts passiert. Alebo radšej mlčí.

Petra Sedláková

Komentáre sú uzavreté.