Film ako mapa súčasnej Brazíle a jej identity…

…alebo Kinečkov sprievodca jednou zo sekcií júnového

Park Film Festu v Trenčianskych Tepliciach

o-som-ao-redor

Už o niekoľko dní predstaví nový festival v Trenčianskych Tepliciach program svojho pilotného ročníka, ktorý bude zároveň určitým prísľubom a štartovacou plochou do budúcnosti tohto staronového filmového podujatia. Hneď na  úvod zoberú zostavovatelia programu svojich divákov na výlet do krajiny, ktorá je mimoriadne exotická a preto zdanlivo našej kultúre vzdialená. Lenže Park Film Fest si kladie za úlohu prepájanie rôznorodých kultúr a preto aj sekcia Brazil Visual ponúkne pozornejšiemu pohľadu množstvo referencií a analógií s témami, ktoré denne riešime aj my tu na Slovensku či priamo v Bratislave alebo Trenčianskych Tepliciach.

 Brazílsky film a Berlinale

Brazília je v súčasnosti jednou z najprogresívnejších kinematografií sveta. Svedči o tom aj jej zastúpenie na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, kedy sa do programu Berlinale dostali 2-3 filmy, tento rok je to 10 filmov v profilových sekciách festivalu (z nich Dve Ireny/As duas Irenes a Vazane uvidia slovenskí diváci na Park Film Feste). Nemenej významná je aj prezentácia 39 produkčných a distribučných spoločností zastúpených v pavilone Cinema do Brasil na berlinalskom Eurpean Film Market-e. Napriek tomuto boomu sa niesli režisérske úvody k festivalovým premiéram v znamení z obáv. Politická a ekonomická situácia v krajine je totižto jemne povedané turbulentná (Minulý rok zažila Brazília pád vlády prezidentky Dilmy Rousseffovej a nečakaný nástup pravicovo orientovaného mediálneho magnáta a oligarchu Michela Temera, ktorý intelektuáli v krajne nazývajú pučom.) a hrozí, že jej dôsledkom bude aj zmena v štruktúre kultúrnych inštitúcií. Ohrozená je hlavne národná agentúra na podporu brazílskej kinematografie Ancine a jej pobočka Cinema do Brasil.

vazante

 Berlinale je známe tým, že narozdiel napríklad od „buržoázneho“ Cannes si zakladá na vytváraní medznárodnej platformy pre kinematografickú reflexiu ľudskoprávnych a politických otázok, na podpore tvorcov z krajín s menej demokratickými systémami a na medializácii týchto problémov, ktoré mu umožňuje ich vsadenie do kontextu premiér a celebritného lesku. A tak sa stalo, že brazílskym filmom na Berlinale tento rok venoval špeciálnu pozornosť aj časopis Variety. V článku autor cituje medzi inými režiséra filmu Don’t Swallow My Heart, Alligator Girl Felipea Bragancu: „Zhruba pred desiatimi rokmi, keď sme sa snažili obrodiť autorský film v Brazílii, robili sme filmy a veciach okolo nás. Teraz, keď Brazília zápasí s veľkou krízou, nie len politickou ale tiež krízou identity, zaoberáme sa podstatnejšími problémami: Kto sme, odkiaľ prichádzame.“

Brazílski filmári pripravili list adresovaný brazílskej vláde, ktorý čítali pred premiérovými projekciami a na veľvyslanectve Brazílie v Berlíne a ktorý vyzýva vládu k zachovaniu a ďalšiemu rozvoju brazílskej kinematografie, ako aj k rešpektovaniu potrieb a priorít tvorcov a konzultácii všetkých prípadných legislatívnych zmien so širokou audiovizuálnou verejnosťou.

Brazílsky film a stratifikácia spoločnosti

Vlajkový režisér súčasného brazílskeho filmu Kleber Mendonça Filho sa dostal do širšieho diváckeho povedomia vďaka premiére jeho zatiaľ posledného filmu Aquarius v prestížnej sekcii Un certain regard počas minuloročneho festivalu v Cannes. Ani táto premiéra sa neobišla bez policky angažovaného prejavu tvorcov. Odohrala sa totiž len niekoľko dní po vyššie spomínaných politických udalostiach v Brazílii. Filho, jeho hviezda a múza Sonia Braga a celý štáb protestovali proti novému prezidentovi Temerovi a jeho rozhodnutiu zrušiť Ministrerstvo kultúry a urobiť z neho pobočku Ministerstva školstva.

201605171134336552_RTS

 

Niet divu. Kleber Mendonça Filho bol totiž sociálne angažovaným filmovým rebelom dávno predtým ako na neho upreli pozornosť novinári v Cannes. (Len tak pre zaujímavosť, s Kleberom som sa prvý krát stretla ako s porotcom v Trenčianskych Tepliciach). Voyérsky pozorovaný mikrokozmos urbanizmu jeho rodného mesta Recife slúži v jeho filmoch ako metonýmia spoločenského a ekonomického systému – inými slovami brazíslkeho kapitalizmu. Jeho autorská výpoveď je spoločensky a občiansky angažovaná a z jeho umeleckého postoja cítiť povedzme že jemne ľavičiarsku zodpovednosť. Mendonça miluje staré obytné štvrte svojho mesta a obyčajných ľudí, ktorí obývajú toto urbánne mravenisko plné drobných príbehov. Preto cíti potrebu chrániť neviditeľný svet za stenami starých domov pred obchodnými plánmi a politikou zbohatlíkov. Svojej hrdinke Carle (Aquarius) vkladá do úst kľúčovú vetu: „Vždy som si myslela, že nebezpeční sú hlupáci, ale nie je to tak. Nebezpeční sú školení ľudia bez úcty k tradícii a základnej ľudskej slušnosti.“

Okrem iného aj preto, že divoký developerizmus už dávno nie je iba problémom Južnej Ameriky ma veľmi teší, že na Park Film feste budú môcť diváci vidieť starší Filhov film Zvuky zo susedstva (O som ao redor), v ktorom sú zakorenené všetky témy a motívy ako aj formálny štýl režiséra a ktorý mal možnosť vidieť máloktorý fanúšik jeho prelomového Aquariusa. O tomto filme ako aj o súčasnej brazílskej kinematografii sme už dávnejšie publikovali rozhovor s režisérom v časopise Kinečko – čísle zameranom na brazíslku kinematprafiu. Môžete si ho prečítať TU.

 Brazílsky film a ženy

Režisér filmu Zvuky zo susedstva je výnimočný aj svojím nazeraním na ženy ako na plnokrvné charaktery hraničiace s mytologickými bytosťami. Tie dokázal v celej svojej poetickosti zasadiť do prózy urbánnej každodennosti už vo svojom krátkom filme Electrodoméstica (2005).

celý film:

Niektoré scény z tohto kraťasu ďalej rozvinul a parafrázoval práve vo Zvukoch zo susedstva. Vo svojom prístupe k ženským hrdinkám a rodine by sme mohli Mendonçu nazvať takmer feministom. Každopádne sú jeho filmy akýmisi  matriarchálnymi manifestami, ktoré sa klaňajú žene matke a múdrej starene, ktorá je však zároveň večným dievčaťom a drzým faganom v jednej osobe, oplýva absolútnou mocou, prirodzene vyplývajúcou zo zákonov prírody. Ak chcete zažiť úplne punkovo- šamanistický úlet na túto tému, pozrite si jeho krátkometrážnu prvotinu Vinil Verde (Zelená platňa), v ktorom matka prichádza psotupne o končatiny, kým jej dcéra počúva na gramofóne obľúbenú pieseň zo zelenej platňe.

celý film:

Brazília a ženy, to je špeciálna kapitola. Bývalá otrokárska, násilne a veľmi silne katolizovaná kolónia vyústila do silnej vlny nie len filmového, ale celkovo umeleckého a kultúrneho feminizmu. Aj to je jedným z dôvodov, prečo sa filmári tak vehementne búria proti odvolaniu prvej ženskej prezidentky v histórii Brazílie. S pozíciou ženy v spoločnosti, v rodine a v histórii sa vysporiadavajú takmer všetky súčasné medzinárodne úspešné filmy a výnimkou nie sú ani tie v programe Park Film Festu.

Režisérka Daniela Thomas vo filme Vazante tematizuje manželstvo na pozadí historickej situácie v rozkaldajúcej sa otrokárksej spoločnosti okolo roku 1821, tesne pred vyhlásením nezávislosti Brazílie.  Ako mnohí vidiečania aj majiteľ baní Antonio za obrátil baníctvu chrbtom a začal sa venovať chovu dobytka. Žije na svojej farme so skupinou otrokov, ktorých zvyky a jazyk sú také rôznorodé, ako miesta, odkiaľ boli kedysi dovlečení. Po tom, ako mu zomrie pri pôrode manželka a dieťa, rozhodne sa oženiť so svojou dvanásťročnou neterou Beatriz. Venuje sa svojmu dobytku, kým ju necháva samú s otrokmi. Odkázaná nájsť si miesto v tejto komunite sa bezprostredná Beatriz snaží nájsť rovnováhu uprostred moci uplatňovanej násilím, šikanou a sexuálnym nátlakom.

Fabio Meira vo svojom dlhometrážnom debude Dve Ireny (As duas Irenes) zobrazuje dievčenské dospievanie v kontexte vidieckej spoločnosti. Malé mestečko v ktorom každý každého pozná, vytvára pomyslené hranice simulakra pre zrkadlovú hru pubertálneho hľadania ženskej identity, sexuality, vzťahu k otcovi a definície rodiny. To všetko zaobalené v pôvabnej pastelovej farebnosti a ľahkej retro poetike prebúdzajúcej v divákovi šteklivú nostalgiu za dievčenským dospievaním, prvými plesmi, zmyslom pre záhady a frajermi na dedine.

Anna Muyleart vidí ženu rozkročenú vo svojej schyzofrénii medzi úlohou matky – centra a kameňa brazílskej rodiny a túžbou po vlastnej sebarealizácii, intelektuálnej, ekonomickej a rodovej emancipácii. Vo svojom predposlednom a zatiaľ najúspešnejšom filme Druhá mama (Que horas ela volta) zobrazuje typickú situáciu v brazílskej spoločnosti. Každá rodina má svoju „empregadu da casa“ –  bejbysiterku, upratovačku a kuchárku v jednom a tá má zase zatial doma inú, ktorá má doma inú, takže nikto nemôže tráviť plnohodnotný čas s vlastnu rodinou, pretože sa musí starať o cudziu. Na koncoch tohto reťazca je na jednej strane najchudobnejšia rodina, ktorej deti končia na ulici a na druhej strane rodina, ktorej matka sa pohybuje vo vysokom biznise, prípadne politike, teda istým spôsobom sa podieľa na vytváraní tohto vykorisťujúceho systému.

 Brazílsky film a rôznorodosť kultúr

Centrom pozornosti Charlyho Brauna, ktorý príde do Trenčianskych Teplíc uviezť svoj dlhometrážny debut Ruská červeň (Vermelho Russo) osobne v medzinárodnej premiére sú tiež ženy, aj keď vytrhnuté z geografického kontextu Brazílie svoje gendrové postavenie priamo vo filme neriešia. Pri tomto filme je dôležitejšie podotknúť, že ide o prvú koprodukciu medzi Brazíliou a Ruskom, pričom koprodukcie sú pre súčasný brazílsky film mimoriadne dôležité. V prípade Ruskej červene nejde o žiadne samoúčelné čerpanie inonárodných fondov, ale o koherentnú filmársku metaforu stretu dvoch inakostí, či už na úrovní jednotlivcov (dve hlavné hrdinky) alebo kultúr (študijná stáž Brazílčaniek v Moskve).

V trailery k filmu formulujú tvorcovia otázku „Ako sa stať niekým iným a zároveň zostať sám sebou?“. Odpoveď na túto otázku hľadajú dve mladé herečky, ktoré sa prišli do Moskvy priučiť legendárnej Stanislavského metóde, hľadá ju Brazília naprieč svojou multikulturálnou históriou a tiež pilotný ročník Park Film Festu, ktorého heslom sa stalo vyhlásenie kanadského premiéra Justina Trudeaua:

„V rôznorodosti je naša sila!“.

Eva K

 

 

 

Komentáre sú uzavreté.